Pod náporom utečeneckej vlny urobilo Nemecko v roku 2015 bezprecedentný krok. Prijalo vyše milióna imigrantov.
Niektoré štáty vytvorili koridor, ktorým imigranti prúdili do Nemecka, Dánska, Švédska, Nórska. Umyli si ruky; imigrantov neprijali ani neodmietli. Stredoeurópske štáty zaujali celkom odmietavý postoj. Ich politickí lídri svojou rétorikou zasievali v spoločnosti strach, nevraživosť a nenávisť voči všetkému moslimskému a rozvracali jej sociálnu klímu.
Neochota a neschopnosť odmietnuť Ficovu štvavú rétoriku sa nezmazateľne vpísala aj do životopisu slovenskej opozície, ktorá zbabelosťou vyvrátila z koreňov dôveryhodnosť a vieru, že bude schopná prijať veľké domáce a európske výzvy a odolávať krízovým momentom.
Hovorí sa, že Kolín so svojím brutálnym silvestrovským násilím na základných hodnotách západnej civilizácie, akou je dôstojnosť každého jednotlivca a osobitne dôstojnosť žien, mení Európu. Vecný zlom to však nebol. Určite však predstavoval, obnažil a eskaloval formy násilia, s ktorými žije a vyrovnáva sa západná civilizácia trvalo a možno ich síce obmedziť, ale zrejme nie celkom odstrániť. Okrem toho poukázal na slabosť nemeckej polície a médií.
Po Kolíne sa však zmenila atmosféra. Pre Nemecko, ktoré nieslo v roku 2015 najväčšiu záťaž, a samozrejme aj pre nemeckú kancelárku, je v roku 2016 rovnaký nápor imigrantov neprijateľný. Rúcajú sa hranice, za ktorými sa živí aj v Nemecku politický extrémizmus. Praskajú švy identifikácie imigrantov, zlyhávajú migračné úrady, vyčerpané kapacity hlásia jednotlivé komúny. Mení sa mediálny obraz.
Nemecká spoločnosť nechce ostať so svojou európskou politikou v Európe sama. Nebude akceptovať, aby sa súčasná imigračná protivlna kanalizovala v Nemecku rovnako ako imigračná vlna. Lebo spätná vlna znovu smeruje imigrantov do Nemecka. K tomu vedie postupné uzatváranie hraníc, sprísňovanie kontrol vo Švédsku a Dánsku, stanovovanie maximálnych počtov imigrantov v Rakúsku. Lenže tentoraz to Nemecko neprijme. A za tým všetkým sú ešte stále tí, na ktorých akoby sa začalo pomaly zabúdať – utečenci, ktorým ide o holý život.
Koniec Schengenu, lebo o ňom hovoríme ako o začiatku rozpadu Európskej únie, nemusí nastať dekrétom. Fakticky sa už odohráva krokmi jednotlivých štátov, o ktorých sa ako vždy vraví, že sú dočasné. Angela Merkel trvá od začiatku na európskom riešení, a preto sa tak bráni uzavretiu nemeckých hraníc. Mnohí to berú ako floskulu, ale je to pravda s hrozivým dosahom a dopadom.
Vždy som bol kritikom Európskej únie zvnútra vo všetkom, v čom prekračovala svoje kompetencie. Nikdy som si však neželal jej rozpad, a o to menej si ho želám dnes, keď západná civilizácia hraničí na jednej strane s Ruskom, ktoré nemá dosť síl na vnútornú premenu, ale má dosť vojenského potenciálu na imperiálne dobrodružstvá a na druhej so svetom islamistického teroru, spojeného so zabíjaním, vraždením a exodom obrovských más utečencov pred brutálnym násilím. Toto je najväčšia výzva roka 2016. Obávam sa, že náš svet na ňu nedorástol.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 04/2016 dňa 25. februára 2016.
