Čaká nás hladomor a boj o vodu. Pandémie, špina, vojny. Poškodené zdravie, impotencia a skracovanie dĺžky života. A čo je najhoršie: odcudzenie sa prírode a strata lásky medzi ľuďmi. Vitajte vo svete radikálnych environmentalistov.
Väčšina z nás sa už určite stretla s náboženskými fanatikmi, ktorí – postávajúc po uliciach, či obchádzajúc naše príbytky – chrlia zo seba učenie o blížiacom sa konci sveta, nabádajú ľudí na „prebudenie sa“ a na zmenu ich správania. Radikálni environmentalisti v tomto nie sú veľmi odlišní: aj oni upozorňujú na svet rútiaci sa ku katastrofe (globálnej ekologickej kríze), aj oni presadzujú zmenu správania ľudí („zvnútra“, ale aj vládnymi zásahmi) a ani oni k svojej argumentácii nepotrebujú reálne fakty. Radikálny environmentalizmus je ideológiou, ktorá podkopáva samotné základy našej civilizácie.
.ideové základy
Úvahy o blížiacom sa kolapse civilizácie neboli vždy doménou radikálnych environmentalistov. Politickí ekonómovia ich predkladali už pred viac ako dvomi storočiami. Najvýznamnejším ekonómom prírodných zdrojov v 18. storočí bol reverend Thomas Robert Malthus, profesor politickej ekonómie, pochádzajúci z dobre situovanej rodiny (priateľmi jeho otca boli napríklad filozof David Hume či Jean-Jacques Rousseau).
Malthus vydal v roku 1798 Esej o princípoch populácie, v ktorej poukazoval na rozpor medzi geometrickým rastom populácie a aritmetickým rastom prostriedkov na jej obživu. Podľa tejto štúdie mala v polovici 19. storočia nastať globálna kríza zdrojov s následkom hladomoru. Hoci už čoskoro sa ukázali Malthusove predpovede ako nepravdivé, začiatkom devätnásteho storočia publikoval iný významný ekonóm David Ricardo prácu, ktorá poukazovala na podobný problém v súvislosti s produkčnou degradáciou poľnohospodárskej pôdy pri jej využívaní. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa problematike spotreby zdrojov venoval Harold Hotelling, ktorý v roku 1930 sformuloval tézu o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov, pričom navrhol manažment optimalizácie spotreby „konečných“ zdrojov.
.súčasnosť
Akýkoľvek oprávnený mohol byť vedecký objekt skúmania i osobná starosť ekonómov o problém znižovania objemu „fyzicky obmedzených“ zdrojov, vývoj v druhej polovici dvadsiateho storočia ich obavy spoľahlivo vyvrátil. To, čo sa udialo v posledných desaťročiach (v širšom meradle sa však deje v dejinách nepretržite), je totiž na prvý pohľad nepochopiteľné i šokujúce: zatiaľ čo rýchlo rastie počet obyvateľov na Zemi a s ním i objem „spotrebovaných“ surovín, cena týchto surovín neustále klesá. Pokles ceny prírodných zdrojov (očistený o infláciu a vládne zásahy do cien) nemôže byť totiž zapríčinený ničím iným než znížením ich vzácnosti, teda zmenou ich ponuky alebo dopytu. Keďže dopyt po surovinách celkovo rastie, znamená to, že rastie i objem ich spotreby. Tak sa dostávame k príčinám poklesu ceny. Prvou z nich je, že mnohé zo surovín sú nahrádzané rôznymi lacnejšími substitútmi (napríklad drevné palivo zemným plynom), čo „odľahčuje“ záujem o ne.
Oveľa dôležitejším faktorom však je, že technologický rozvoj umožňuje nachádzať a čerpať stále z väčšieho počtu ložísk týchto surovín. To znamená, že objem „dostupných“ zdrojov – paradoxne – neustále rastie. Doposiaľ nedocenený prínos pre ekonómiu prírodných zdrojov priniesla rakúska ekonomická škola a jej zistenia, že práve slobodný trh – teda nie socialistický, založený na regulácii cien surovín – dokáže optimalizovať alokáciu zdrojov. V celej histórii ľudstva sa totiž využitie zdrojov mení tak, že hneď ako stúpne cena konkrétnej suroviny, zvyšuje sa pravdepodobnosť jej nahradenia lacnejšou surovinou (menej vzácnou). V praxi to znamená, že v podstate žiaden zdroj nie je vyčerpateľný, pretože v istom momente sa dopyt po ňom začne zásadne znižovať, dokonca sa môže úplne stratiť.
V ekonómii prírodných zdrojov sa najvýraznejším pokračovateľom tradícií klasického ekonomického liberalizmu stal Julian L. Simon.
Vo svojej práci Ultimate Resource II (jej preklad vyšiel nedávno v češtine) predložil množstvo dôkazov o dlhodobom poklese cien a raste zásob strategických surovín v 20. storočí. Mimochodom, práve Simon bol v roku 1980 autorom legendárnej stávky s biológom a svetovo známym „katastrofológom“ Paulom Ehrlichom. Simon sa stavil, že cena piatich Ehrlichom ľubovoľne vybraných prírodných zdrojov bude o desať rokov nižšia – teda stanú sa menej vzácnymi. Zlé jazyky tvrdia, že Paul sa po vyhodnotení stávky k plateniu veľmi nemal…
.prečo to tak je?
Iste je zaujímavá otázka, prečo toľkí skvelí ekonómovia verili jednému z najrozšírenejších environmentálnych mýtov súčasnosti, teda téze o vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. V zásade to má tri príčiny: 1. Zlá definícia zásob prírodného zdroja. V minulosti sa pri odhade zdrojov uplatňoval jednoduchý „inžiniersky“ výpočet, teda vydelenie odhadu takzvaných preverených zdrojov ich ročnou spotrebou. Takýto prístup však nemohol brať do úvahy schopnosť človeka získavať zdroje s oveľa vyšš mi nákladmi ťažby, teda pri výrazne vyššej cene. Napríklad problém pitnej vody v Afrike nespočíva v jej „nedostupnosti“ (voda tvorí totiž až 70 percent povrchu Zeme), ale v nákladnosti jej „ťažby“ a prepravy ku koncovému spotrebiteľovi.
2. Nepochopenie schopností ľudského poznania. Prognózy spotreby zdrojov zlyhávajú na nemožnosti odhadnúť technologický rozvoj, teda schopnosť ľudského umu nachádzať nové spôsoby ťažby, alebo tvoriť a využívať nové suroviny ako aj zefektívňovať ich použitie. To sa pred 200 rokmi nedalo veľmi očakávať. Nebyť technologického rozvoja poľnohospodárstva, pri dnešnom stave populácie by výmera pôdy mohla byť naozaj fyzicky „nedostačujúca“ na pokrytie ponuky. V súčasnosti však máme problém úplne opačný: Európska únia rozdáva peniaze poľnohospodárom, ktorých produkty už nikto nepotrebuje, len preto, lebo si úradníci myslia, že je dobré udržať ich produkciu…
3. Nepochopenie povahy a podstaty prírodných zdrojov. Prírodné zdroje sú samy osebe (bez prítomnosti človeka) bezcenné. Jediným skutočne vzácnym zdrojom je človek, ktorý prisudzuje niektorým zdrojom hodnotu – iba pre neho majú cenu. Ropa bola tisíce rokov zbytočnou a škodlivou látkou a po jej požití dochli na arabských poliach hospodárske zvieratá. Iba človek z nej spravil strategickú surovinu 20. storočia.
.socializmus
Paradoxom moderného sveta je, že o čo mizivejšie je dnes postavenie malthusiánskej pozície v súčasných ekonomických smeroch, o to výraznejšie ju presadzujú radikálni environmentalisti a čoraz silnejšiu pozíciu zaberá vo verejnej mienke i v praktickej environmentálnej politike vyspelých krajín.
Demokracia je príliš zraniteľná a priľnavá k populizmu a socializmu. Vedie k snahe vlád získavať mandát širokej verejnosti na posiľovanie svojej moci práve prostredníctvom demagogického strašenia. Pozíciu radikálnych environmentalistov to len posilňuje.
.radikáli
Kto to teda sú, všetci tí Meadowsovci, Tofflerovci, Brundtlandtová, Ehrlich, Gore, Keller, ktorí zotrvávajú na prekonaných malthusiánskych pozíciách vyčerpateľnosti prírodných zdrojov a ktorí napriek tomu požívajú taký vysoký spoločenský kredit či priamo výkonnú moc? Kto sú organizácie ako Greenpeace, BirdLife International, Medzivládny panel pre klimatické zmeny (IPCC) či Spoločnosť na ochranu vtákov, ktoré majú taký vplyv na politické rozhodovanie, že dokážu presadiť tvrdé a zbytočné sankcie proti vlastníctvu? Spoločným znakom týchto ľudí je, že zväčša nie sú ekonómovia a/alebo nepoužívajú korektné argumentačné postupy. Drvivú väčšinu z nich tvoria ľudia z prostredia prírodných a humanitných odborov (ekológia, biofyzika, sociológia, filozofia). Druhým spoločným znakom je, že sa až príliš často odchyľujú od racionálnej argumentácie smerom k prezentovaniu všeobecných fráz, filozofických rozjímaní a nesúvislých, ale o to katastrofickejšie vyzerajúcich faktov. Kultovú štúdiu manželov Meadowsovcov Limity rastu postihla prakticky okamžite po jej vydaní rozsiahla a zdrvujúca odborná kritika (o štyri roky neskôr sa od nej dištancovali dokonca aj ich „patróni“ z Rímskeho klubu), práce Tofflerovcov pripomínajú skôr rétorické cvičenia komunistov z 50. rokov a Brundtlandtovej koncept „udržateľného rozvoja“ je formulačne taký nejasný, že z neho nie je možné vôbec nič odvodiť. U nás sa množstvo prác Mikuláša Hubu zameriava predovšetkým na publikovanie údajov o rastúcej spotrebe zdrojov, teda „malthusiánskych“ informácií, ktoré sú z hľadiska hodnotenia stavu a možností zlepšovania kvality životného prostredia úplne bezcenné.
Tretím spoločným znakom radikálnych environmentalistov je skutočnosť, že všetci priamo či nepriamo podporujú vládne zásahy do podnikateľských slobôd a vlastníckych práv. Medzi radikálmi ťažko nájdete niekoho, kto by presadzoval trhovo konformné nástroje ochrany životného prostredia, založené na posilňovaní vlastníctva a presadzovaní a vymáhaní prirodzených práv. Radikálni environmentalisti sú zväčša extrémni socialisti, presvedčení o tom, že svet sa rúti do globálnej ekologickej katastrofy, ktorú spôsobili kartely a korporácie, teda dravý kapitalizmus. Podľa ich presvedčenia a videnia sveta má štát oveľa lepšie predpoklady na garantovanie kvalitného životného prostredia než práca súkromných vlastníkov.
Štvrtý spoločný znak radikálnych environmentalistov spočíva v ich pohľade na spotrebovávanie zdrojov, ktoré považujú za nespochybniteľné zlo. Tento pohľad však nie je pohľadom na svet z pozície Roberta Malthusa, teda z pozície človeka, ale z pozície prírodného zdroja, respektíve, ich pohľadom na to, čo si asi myslí prírodný zdroj o svojom spotrebovávaní. Lenže to už nie je svet ľudí – jediných živých organizmov, ktoré prešli prahom reflexie, teda obdarených schopnosťou uvedomovať si vlastné konanie a jeho dôsledky.
.namiesto záveru
O pohnútkach radikálnych environmentalistov nevieme veľa. Mnohí z nich sú možno len ekonomicky nevzdelaní, iní možno slepo veria v posvätnosť štátnej moci a ďalší sú len detinsky vystrašení z faktu, že na svete sú i ľudia, ktorí zlyhávajú. No mnoho je i takých, ktorí už objavili obzor moci, čo sa im šírením demagógie strachu vynára. Dnes ovládajú environmentálnu politiku Európskej únie a zdatne prenikajú systémom vlády v USA. Radikálni environmentalisti sú nenápadní nepriatelia slobody.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 40/2006 dňa 2. októbra 2006.
