V máji bude NR SR hlasovať o Zmluve zakladajúcej Ústavu pre Európu. V súvislosti s týmto dokumentom, pre ktorý sa nie náhodou vžilo označenie európska ústava, sú dôležité dve otázky: po prvé, aký je jeho obsah, a po druhé, akou formou má byť schvaľovaný.
Z hľadiska našej budúcnosti je podstatnejší obsah európskej ústavy. Euroústava úniu ešte viac centralizuje, posúva ďalšie kompetencie do Bruselu, rozširuje okruh otázok, o ktorých sa nebude rozhodovať konsenzom, ale hlasovaním, dáva EÚ právnu subjektivitu a predstavuje významný krok na ceste k európskemu superštátu. Problematický je aj charakter EÚ silne poznačený socialistickými tendenciami, rozširujúcou sa mocou byrokracie a úsilím regulovať čoraz viac oblastí nášho života do čoraz väčších detailov.
Až tu budeme mať európsky superštát, asi nebude tým najdôležitejším, či sme si to odhlasovali sami v referende, alebo to za nás urobili poslanci v NR SR. V tejto chvíli to však jedno nie je, a to najmä z hľadiska platnej Ústavy SR. Ak slovenskí kritici euroústavy požadujú referendum, nie je to ani tak preto, žeby mali veľa dôvodov sa nádejať, že medzi občanmi je kritický pohľad na euroústavu oveľa rozšírenejší než medzi poslancami, ale najmä preto, že rešpektujú slovenskú ústavu.
Z tohto aspektu je forma schvaľovania euroústavy dokonca zásadnejšou otázkou než jej obsah. Pripusťme totiž, že existujú ľudia, ktorí vytváranie európskeho superštátu a posilňovanie eurosocializmu považujú za správnu vec. Mýlia sa síce, ale to je len vec názoru. Otázka, či má o euroústave rozhodnúť referendum alebo parlament, nie je vecou politického postoja, ale vôle rešpektovať platné právo.
Rozšírenou námietkou proti referendu je, že “ani o slovenskej ústave sa nekonalo referendum, tak prečo by sa malo o európskej?” Vtedy platná československá ústava však nepredpokladala, že o Ústave SR by sa malo konať referendum, kým Ústava SR v čl. 7 ods. 1 jednoznačne konštatuje, že “o vstupe do štátneho zväzku alebo o vystúpení z tohto zväzku sa rozhodne ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom”. Ak chceme použiť analógiu s rokom 1992, schvaľovanie euroústavy netreba porovnávať so schvaľovaním slovenskej ústavy, ale s vystúpením z česko-slovenského štátneho zväzku. A o tom, že referendum o rozdelení Československa sa konať malo, veľkých pochybností niet.
Slovenská vláda sa tento problém pokúša obísť tak, že odporúča parlamentu vysloviť súhlas s euroústavou a oprieť sa o čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Podľa neho “Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu”.Takúto zmluvu podľa čl. 84 ods. 4 Ústavy SR schvaľuje NR SR ústavnou väčšinou.
Je teda euroústava zmluvou o prenose výkonu časti práv SR na EÚ, ktorú schváli NR SR trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov, alebo ide o vstup do štátneho zväzku, o ktorom treba rozhodnúť ústavným zákonom a potvrdiť ho referendom? Predpokladom rozriešenia tejto dilemy je poznať odpoveď na otázku, či EÚ v prípade nadobudnutia platnosti euroústavy bude štátnym zväzkom alebo nie.
Zástupca SR v konaní pred súdmi Európskych spoločenstiev Radoslav Procházka vo svojej analýze presvedčivo ukazuje, že “v podobe založenej ústavnou zmluvou bude mať EÚ práve tie znaky, plniť práve tie funkcie a disponovať práve tou symbolickou výbavou, ktoré doktrína pripisuje štátnym útvarom a ktoré sú pre ne typické”(Európska únia ako štátny zväzok, Justičná revue č. 1/2005, analýza je uverejnená aj na www.konzervativizmus.sk). EÚ bude mať po schválení euroústavy svoje explicitne definované územie, obyvateľstvo, jurisdikciu, spoločné orgány a ich kompetencie, hlavu štátu, ministra zahraničných vecí, ústavu, štátne symboly… Otázka nie je zložitá: Ak niečo vyzerá ako kačka, chodí ako kačka a vydáva zvuky ako kačka, čo by to tak asi mohlo byť?
Je evidentné, že EÚ po schválení euroústavy bude vykazovať všetky relevantné charakteristiky štátneho zväzku. Tým, čo tvrdia, že rozhodovanie o euroústave nie je rozhodovaním o vstupe do štátneho zväzku, ostáva už iba chytiť sa poslednej slamky: “EÚ už dnes nesie viaceré charakteristiky štátneho zväzku a o vstupe do tohto zväzku sme rozhodli už referendom v roku 2003.” Ani tento argument neobstojí. Ak by to tak malo byť, vstup do EÚ by musel schváliť parlament ústavným zákonom, o ktorom by potom rozhodlo referendum. Predmetom referenda v roku 2003 však nebolo potvrdenie ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku EÚ, ale iba súhlas so vstupom do EÚ, pričom SR do EÚ nevstúpila na základe ústavného zákona, ale na základe zmluvy o pristúpení. A to rozhodne z hľadiska práva nie je jedno a to isté.
Ak bude euroústava na Slovensku schválená bez referenda, bude to zjavné porušenie Ústavy SR. A keďže porušenie ústavy (dokonca rovnakého ústavného článku) sprevádzalo aj vznik samostatnej SR (nekonanie referenda o vystúpení z česko-slovenského štátneho zväzku), treba sa obávať, že sa z toho stáva zvláštna “ústavná tradícia”. Jedna z tých, na ktorú nemožno byť hrdý.
Autor je riaditeľ Konzervatívneho inštitútu a koordinátor Iniciatívy proti európskej ústave
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2005
