„Reformný“ školský rok odštartoval v školách s prvým zvonením. Zatiaľ nikto netuší, či to bol dobrý štart. Školy si mali cez prázdniny pripraviť nové školské vzdelávacie programy, podľa ktorých budú učiť „po novom“, no zatiaľ môžeme iba hádať, či (a ako) sa im to naozaj i podarilo. Ministerstvo školstva, teda samotný zadávateľ tejto neľahkej úlohy, sa o to totiž vôbec nezaujíma.
Ministerstvo nemá vytvorené žiadne mechanizmy spätnej väzby z prostredia škôl, nesleduje, koľko z nich si svoje vlastné programy skutočne vypracovalo, koľko mechanicky prevzalo to, čo im ako záchranné lano hodilo v poslednej chvíli na rezortný web, či koľko z nich celkom zlyhalo. Naopak, minister Ján Mikolaj prostredníctvom médií dopredu zatvoril učiteľom ústa vyhláseniami, že úspech reformy je odteraz výlučne v ich v rukách. Tým si alibisticky umyl nad zbabranou reformnou stratégiou ruky a zodpovednosť za systémové zmeny presunul na úroveň škôl. Ozaj zvláštny prístup k toľko ospevovanému reformnému konceptu, ktorý tak vehementne obhajoval pri prijímaní nového školského zákona.
Školy boli po prijatí novej legislatívy hodené do vody celkom nepripravené. Cez prázdniny sa museli brodiť problematickými požiadavkami rezortu bez základných informácií, bez metodickej pomoci a bez motivujúceho finančného krytia. Toľko proklamovaná voľnosť škôl mala podobu chaosu, v ktorom sa len ťažko orientovali. Počas školských prázdnin im síce bola formálne poskytnutá možnosť konzultovať tvorbu školských vzdelávacích programov so Štátnym pedagogickým ústavom a Štátnym inštitútom odborného vzdelávania, no podľa vyjadrení samotných učiteľov nedostávali na svoje otázky vždy uspokojivé odpovede. Ani pracovníci rezortných inštitúcií si totiž neboli celkom istí výkladom novej legislatívy, a tak sa im nie vždy darilo školy správne nasmerovať.
Prípravu nového školského roka učiteľom skomplikovali i ďalšie „prekvapenia“. Okrem nejasností okolo školských vzdelávacích programov to bol napríklad aj nový edičný plán učebníc, ktorý rezort školstva vydal počas letných prázdnin. Napriek mediálnym ubezpečeniam ministra školstva, že školská reforma má byť najmä o väčšej slobode pre učiteľov, o väčšom priestore na využitie ich tvorivého potenciálu a pedagogického majstrovstva, bol práve edičný plán jedným z prvých dôkazov falošnosti tohto „reformného“ divadla.
Edičná politika ministerstva školstva je v úplnom protiklade s proklamovanými reformnými zámermi. Navonok ľúbivé heslá, sľubujúce viac pestrosti a inovatívnych prístupov vo vyučovaní, majú v praxi podobu sprísnenia pravidiel slobodného výberu učebníc, v prípade šlabikárov dokonca spočívajú v nutnosti siahať iba po jedinej, tej najmenej efektívnej verzii. A v diaľke sa už črtá ďalší „učebnicový“ príklad toho, že hra na väčšiu slobodu škôl je len absurdnou fraškou – ministerstvo školstva plánuje zjednotiť i učebnice cudzích jazykov. Tvorba jednotných, tzv. národných učebníc pre základné a stredné školy je súčasťou nového modelu vyučovania cudzích jazykov a tento nezmysel, ignorujúci už zavedenú pestrú ponuku cudzojazyčných učebníc špičkovej kvality, odkrojí i hodný kus z verejných financií.
No nielen tvorba nových učebníc je problematická. Rezort školstva potvrdil ťažkopádnosť centrálne regulovanej učebnicovej politiky a tým i vlastnú neschopnosť aj pri zásobovaní škôl už hotovými materiálmi. Posledný týždeň pred začiatkom školského roka bolo rozdistribuovaných iba 60 percent učebníc, zvyšných 40 percent museli dodávatelia rozposielať „na poslednú chvíľu,“ dokonca i počas sviatočných dní. Ministerstvo školstva tak vyrobilo školám ďalší zbytočný stres, ktorému sa pri lepšom manažmente dalo vyhnúť.
Na problémy narážajú školy i pri personálnom zabezpečení reformných zmien. Znova siahnime po príklade cudzích jazykov. Od septembra tohto roka zavádza nový školský zákon povinnú výučbu cudzieho jazyka už na prvom stupni základnej školy, a to od tretej triedy. V piatom ročníku má k nemu pribudnúť druhý cudzí jazyk. Zámer je to nepochybne progresívny, komplikuje ho však akútny nedostatok kvalifikovaných jazykárov, resp. takmer nulový počet učiteľov „prvostupniarov,“ ktorí by dokázali kvalifikovane odučiť i cudzí jazyk. Minister školstva v tom však veľký problém nevidí, keďže „po novom“ sa začne od septembra učiť iba v prvých ročníkoch základných a stredných škôl a v piatom ročníku základnej školy. Ďalšie ročníky sa budú pridávať postupne. Inými slovami, kým sa z dnešných prvákov stanú tretiaci, jazykárov vraj stihne rezort „vyprodukovať,“ a to cez eurofondové projekty. Štátny pedagogický ústav už aj vypracoval projekt „rýchlokurzu,“ v ktorom majú učitelia popri riadnom zamestnaní zvládnuť základy cudzieho jazyka i metodiku jeho výučby ďalších začiatočníkov. Odhliadnuc od otáznej kvality takto narýchlo vyštudovaného odboru visí otáznik i nad tým, koľkí z učiteľov, ktorí si takto výhodne doplnia kvalifikáciu, v školstve skutočne zostanú a postavia sa o dva roky za katedru.
Vo výpočte ďalších signálov, poukazujúcich na to, že bezhlavé spustenie reformy školstva bolo viac politickým zámerom ako premysleným krokom, by sa dalo pokračovať. Hoci je možné, že ministerstvo školstva reformný koncept postupne doladí, a že výsledky budú napokon stáť za to, sú na mieste skôr obavy, že každodenná reformná „reality show“ bude ešte horšia ako sa nám javí dnes.
Autorka je analytička KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 09/2008.
