Sprvu to v knihe textov Krídlovanie (Bratislava: Petrus, 2006) vyzerá ako jeden z bonmotov Róberta Gála. Množstvo reflexií, gnóm, maxím, aforizmov nás navádza na čítanie v tradícii fragmentov – ako sa od čias Friedricha Schlegela a jeho romantickej irónie nazývajú texty autorov vychádzajúcich z toho, že čo je nepredstaviteľné, možno uchopiť len v kvapke vody, v ktorej sa zračí more – či kaluž.
Tento bonmot je založený na jednoduchej metafore o revolúcii požierajúcej vlastné deti. Alebo otcov – mohli by sme dodať. Texty Róberta Gála možno však čítať aj ináč ako vydarené či menej vydarené bonmoty. Ako skusmé záznamy. Ako mikropríbehy poznania o nemožnosti príbehu. Ako výraz poznania, že jediným možným konaním je nekonanie, jediným možným priestorom ulita, jediným možným časom medzi, jediným možným citom nedotýkanie. Ako výraz úzkostí, neistôt, zraniteľností, únikov do imigračného vákua od seba ku mne a odo mňa k sebe.
Ako zaväzovanie sa vyväzovaním zo záväznosti. Róbertovi Gálovi sa spájajú príbehy s riešeniami. Takéto príbehy neprijíma, lebo mu pripomínajú tajničky a nie tajomstvá. Vyplýva mu z toho, že príbeh ako taký už nemá na seba nárok, len zabúda na to, že v tajomstve nemožno hľadať riešenie, lebo by prestalo byť tajomstvom, ale možno ho evokovať príbehom, lebo takýto príbeh môže ostať tajomstvom.
Príbeh Róberta Gála je v tomto zmysle najmä odpoveďou otcovi. Ak je otec aktivista a jeho odpoveďou na svet bude konanie, odpoveďou syna bude nekonanie. Ak je otcovou odpoveďou telesná akcia, bude synovou odpoveďou akcia jazyka. Ak je otcovou odpoveďou tu a teraz, bude synovou odpoveďou niekedy a niekde. Ak je otcovou odpoveďou zodpovednosť za svet, bude synovou odpoveďou starostlivosť o seba. Ak je otcovou odpoveďou prítomnosť, bude synovou odpoveďou nedisponovateľnosť. Ak je otcovou odpoveďou dospelosť, bude synovou odpoveďou večné detstvo Petra Pana.
Uvedením do tohto pocitu je v knihe vstupná fotografia Viktora Kopasza. Je na nej akýsi hľuznatý zámotok visiaci na tenkej niti, s abstraktným pozadím, na ktorom tušíme krajinu tak, ako ju tušíme na fotografiách opustených predmetov zavesených na nitiach, zbavených predmetnosti alebo na fotografiách mesta premieňajúceho sa na bodové svetlá reflektorov áut a okien domov.
V tomto svete sa človek úzkostlivo vyhýba mapovaniu, lebo v mape nie sú úkryty, ako sú v zámotku, „kde stále stretáš len seba a narážaš na seba“, kde rozlišuješ len „môj svet pre seba a môj svet pre mňa“. To je svet Gálových predpôn ne- a de-. Sú to úniky pred rozhovormi, ktoré sú ako rozprestieranie máp metaforou otvorenia sa voči tomu druhému, možnosti ukázať sa mu, spoľahnúť sa naňho, môcť sa oňho oprieť, spočinúť v ňom, vydať sa mu napospas. Áno, je to riskantné, a dvojnásobne riskantné vo svete egoizmu, ktorý nepozná spolupatričnosť, ochotu, citlivosť, cit, súcit a otvorenie sa toho druhého vníma len ako návod na to, ako nad ním získať prevahu, prevalcovať ho, podrobiť si ho, zničiť, zlikvidovať.
Je to svet, v ktorom sa človek utieka k slovu. V konečnom dôsledku je to svet úzkosti, aby veta nebola kulisou. Preto tie ustavičné skúšky, čo slovo vydrží, jeho obrusovanie a prebrusovanie v nádeji, že sa z neho stane diamant. Lenže aj diamant sa môže prebrúsiť a slovo – ako to vedeli už kritici jazyka na začiatku dvadsiateho storočia – vydrží všetko. Vydržalo aj tautológiu Gertrúdy Steinovej ruža je ruža je ruža je ruža, ktorá sa vtedy zdala smrťou slova a pritom bola larvou a zámotkom dnešnej seriálnosti sveta, v ktorom úpenlivo hľadáme minimálny rozdiel v tom istom.
Gálovou odpoveďou nie sú okrídlené výroky všeobecne uznávaných právd, ale zúfalé úsilie nájsť medzi struskami slov to, ktorým by mohol byť človek „iný ako iní“ a „vylučovacou metódou prirodzene dospieť k výlučnosti“. Lenže, čo ak tak vzniká svet “kolosálneho desu z nepochopenia, maskovaný kolosálnym nepochopením“? Čo ak vylučovacou metódou nedospejeme k výlučnosti, ale k osamelosti, ktorou sa vylučujeme, v ktorej prestávame byť zámotkami a stávame sa cystami?
Je to problém hada Urubora požierajúceho vlastný chvost, problém textu, požierajúceho vlastné slová. A problém revolúcie požierajúcej vlastných otcov, vlastné deti a svoje méty.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 14/2007 dňa 2. apríla 2007.
