Kritizuje politiku Fedu i ECB. Pripúšťa, že riešenie súčasných ekonomických problémov môže byť veľmi bolestivé. No zároveň pripomína, že pokračovanie v politike neustálych záchran bude znamenať bolesť bez konca. Americký ekonóm Robert Murphy.
.na finančných trhoch panuje neistota, očakávania ekonomiky do blízkej budúcnosti sú pesimistické a všetci sa obávajú ďalšieho hospodárskeho prepadu. Vy však tvrdíte, že vás to neprekvapuje.
Nie, pretože som nikdy skutočne neveril, že sme sa dostali z recesie. Fed a Európska centrálna banka vytvorením množstva peňazí akurát držali pri živote ilúziu, že sme sa prestali potápať a spamätávame sa. Je to však len ilúzia a vôbec ma neprekvapuje, že tradičné indikátory naznačujú návrat recesie.
.v roku 2009 sme zaznamenali päťpercentný hospodársky pokles. Očakávate, že by to tentoraz mohlo byť horšie?
To závisí od toho, čo budú robiť centrálne banky. Základné štrukturálne prispôsobenie, ktoré sa musí udiať, bude zrejme horšie. Nie som si istý, o aké číslo pôjde, ale mohlo by byť aj desaťpercentné. Ak by sa centrálne banky a vlády stiahli a nechali ekonomiku nájsť svoje prirodzené dno, po tomto desaťpercentnom poklese by znovu mohla rásť. No nemyslím si, že to dopustia, skôr sa budú snažiť ju nejako rozpumpovať. Takže predpovedať oficiálne čísla je ťažké. Ak by však chceli naozaj vyriešiť problémy tak, aby začala ekonomika opäť rásť prirodzeným spôsobom, bol by citeľný prepad spočiatku nevyhnutný.
.keď sa bavíme o centrálnych bankách, Fed oznámil operáciu twist, no finančné trhy tým veľmi nenadchol.
V podstate chcú manipulovať trhy bez toho, aby boli príliš inflační. Nakupujú teda dlhopisy s dlhodobou splatnosťou a predávajú dlhopisy s krátkodobou splatnosťou, takže nerastie súvaha Fedu. Celý ich prístup k recesii spočíval v znižovaní úrokových sadzieb. Krátkodobé úrokové sadzby už stlačili k nule, čo zjavne nefungovalo, tak teraz namiesto toho, aby si uznali chybu, skúšajú stlačiť aj dlhodobé sadzby.
.u nás zase ECB nakupuje dlhopisy zadlžených štátov. Kam to až môže viesť?
Ukazuje to pochabosť viery, že centrálne banky dokážu vyriešiť naše problémy. Všimnite si postupnosť udalostí, ktoré viedli k tomuto vývoju. Pred jedenástimi – dvanástimi rokmi sme mali internetovú bublinu, ktorá spľasla. Potom sme mali realitnú bublinu. Tá tiež spľasla. V roku 2008 sa v problémoch ocitli veľké banky. Vlády intervenovali, vzali si toho na plecia príliš veľa a ocitli sme sa v dlhovej kríze štátov. Obávam sa, že touto krízou prejdeme vďaka centrálnym bankám, ktoré zachránia vlády. Lenže potom sa môže stať, že Fed a ECB sa stanú nesolventnými, no už nezostane nikto, kto by zachránil ich.
.ale môže sa centrálna banka vôbec ocitnúť v nesolventnosti? Koniec koncov, ona peniaze vytvára.
To je zaujímavá otázka. Centrálna banka sa môže ocitnúť v nesolventnosti, keď má záväzky denominované v cudzích menách. To bol aj jeden z dôvodov, prečo posledných pár týždňov Fed ponechal otvorené swapové linky k Európskej centrálnej banke. Európske banky potrebovali doláre, ktoré im americké súkromné banky nechceli požičať. ECB, samozrejme, nemôže vytvárať doláre. Získa ich prosto od Fedu. Podobne to robí japonská centrálna banka. Fedu zrazu dlžia doláre. Lenže ak euro alebo jen zaznamenajú oslabenie voči doláru, ich centrálne banky by sa mohli stať technicky nesolventnými.
.mohol by sa do takých problémov dostať aj Fed?
Dokonca aj Fed by sa mohol technicky ocitnúť v nesolventnosti. Keby sa zvýšili úrokové sadzby a znížila by sa hodnota jeho aktív. Samozrejme, nemyslím si, že by prišla polícia a zatkli by Bena Bernankeho. Mohli by prosto pokračovať vo vytváraní peňazí. Ale to by už bol pre trhy veľmi negatívny signál.
.finančné trhy krátkodobo veľmi citlivo reagujú na rôzne samity, návrhy a vyhlásenia politikov, ktoré sa sústavne menia. Pričom väčšinou z toho aj tak vyplynie, že politici sú vlastne bezradní. Ako dlho táto neistá situácia môže pokračovať?
Trhy asi nemajú v súčasnosti veľmi na výber. Je to naozaj absurdná situácia. Nejaký politik, prípadne šéf ECB alebo Fedu prídu s vyhlásením a trhy sa pohnú o štyri percentá jedným alebo druhým smerom. Ukazuje to na spolitizovanie celého prostredia. Vzhľadom na schopnosť centrálnych bánk vytvárať množstvo peňazí, trhy nemajú inú možnosť, ako venovať pozornosť politickým rozhodnutiam. Otázne je, pokiaľ si politici a centrálni bankári môžu dovoliť tú prostorekosť. Úrokové sadzby sú nízke a zdá sa, že požičiavať si možno bez problémov. Inflácia tiež nevyzerá ako problém, no ak začne stúpať, ukáže sa, že centrálne banky nemajú príliš veľa možností na manévrovanie.
.obavy z inflácie tlačili cenu zlata hore, no teraz tento vzácny kov zase dosť oslabil. Nesignalizuje to, že trhy sa v skutočnosti bezprostrednej inflácie neobávajú?
To je komplikovaná záležitosť. Trhy očakávali, že Fed bude viac inflačný. No po oznámení operácie twist sa ukázalo, že nie. Preto zlato skolabovalo. V každom prípade, stále je vyššie ako v roku 2007. Potom sú tam ešte technické dôvody ako rozhodnutie chicagskej burzy zvýšiť požiadavky na záloh pri obchodoch so zlatom a striebrom.
.na Slovensku máme veľkú debatu o tom, či v parlamente podporiť euroval. Čo si myslíte o nekonečnom zachraňovaní zadlžených štátov v Európe.
Myslím, že to je zlý nápad, ktorý len odkladá nevyhnutné. To isté s Gréckom. Veľa ľudí si dnes uvedomuje, že pred dvoma rokmi malo byť Aténam umožnené zbankrotovať. Namiesto toho sú Gréci stále zachraňovaní. Tak to bude pokračovať, problém sa bude vracať, až napokon v jednom bode budú náklady príliš vysoké.
.náš minister financií tvrdí, že ak Slovensko nepodporí euroval, mohol by nasledovať „ekonomický armagedon“ s možným zrútením celej eurozóny. Náklady dôsledkov nášho nepodporenia eurovalu by tak boli vyššie než náklady našej účasti. Naozaj by mohol bankrot Grécka, prípadne ďalších krajín životne ohroziť eurozónu?
Určite áno. Súhlasím s názorom ministra financií. Ak neurobíte nič, dôsledky by mohli byť strašné. No snažím sa zdôrazniť, že jednorazovou podporou stabilizačného mechanizmu sa situácia nevyrieši. Tie peniaze miniete a o rok sa môžete ocitnúť v rovnakej situácii. V tom bode povedia, že musíme dať dohromady ďalších dvadsať miliárd eur, lebo inak nastane armagedon. Spomeňte si! Na jeseň 2008 každý hovoril, že všetky tie masívne bailouty sú nutné, lebo inak nastane koniec sveta. O tri roky neskôr sme v rovnakej situácií, len ešte viac zadlžení.
.máte nejaké systémové riešenie?
Nedokážem poradiť nič bezbolestné. Problém je, že ľudia robili počas ekonomického boomu veľmi zlé investičné rozhodnutia. Niekto musí utrpieť straty. Súkromné banky veľmi bystro preniesli tieto bremená na daňovníkov. Takže teraz je otázka, ktorá vláda dostane zásah. Každý sa snaží zbaviť strát a hodiť ich na plecia niekoho druhého. Myslím, že to je nemožné. Mali by sa uskutočniť reformy, ktoré by do budúcnosti zabránili opakovaniu takéhoto vývoja. Najlepším podnetom by bolo prestať so zachraňovaním. Aj veľkým firmám, ktoré sú pre hospodárstvo dôležité, by sa malo povedať, že ich prípadné zlé rozhodnutia povedú k bankrotu a štát ich nebude zachraňovať. Z krátkodobého pohľadu to bude bolestivé, ale z dlhodobého sa napravia motivácie a ľudia budú v budúcnosti možno prezieravejší.
.vy máte názorovo blízko k rakúskej škole ekonómie, podľa ktorej treba krízu nechať proste prebehnúť ako ozdravný proces očistenia ekonomiky od kapacít, ktoré vznikli v dôsledku úverovej expanzie. Lenže beriete do úvahy aj to, že pokles o desať či dvadsať percent by mohol mať ničivé politické dôsledky? A že jeho výsledkom by nemusela byť zdravšia ekonomika, ale vojna, prípadne vzostup diktatúr?
Beriem to do úvahy, no váš argument sa dá otočiť. To, čo robíme teraz, môže zabetónovať vysokú nezamestnanosť na celé desaťročie. Rakúske riešenie sme ani nevyskúšali. Túto politiku sústavných bailoutov a takmer nulových úrokových sadzieb robíme už tri roky a stále máme neakceptovateľne vysokú nezamestnanosť. Ľudia sa aj tak obracajú na populistické riešenia, požadujú reštrikcie na zahraničný obchod a pod. Čiže tie negatívne účinky už začíname pociťovať. Na druhej strane, rakúske riešenie by bolo nesmierne bolestivé, ale najviac tak šesť mesiacov. Potom by sa začalo autentické zotavenie. Čiže ide o rozhodnutie medzi okamžitou krátkodobou bolesťou a chronickými bolesťami bez konca.
.existuje rozšírený výklad Veľkej hospodárskej krízy, podľa ktorého ju ukončila až druhá svetová vojna. Aj dnes zaznievajú tieto argumenty od keynesiáncov. Napríklad Paul Krugman trochu zahmlievajúc hovorí o príprave na inváziu mimozemšťanov…
Tomu veria nielen keynesiánci, ale aj mnohí konzervatívci, ktorí inak odmietajú veľké verejné výdavky. Ak sa pozriete na ekonomické ukazovatele, na prvý pohľad to dáva zmysel. V USA naozaj nezamestnanosť po roku 1941 prudko poklesla. Čo je logické, keďže milióny mužov boli odvedení do armády. Podobne rástlo prudko aj HDP. Lenže je kvalitatívny rozdiel na jednej strane medzi vládou, ktorá minie miliardu dolárov na bomby a na druhej strane podnikateľmi, ktorí investujú do výrobných kapacít či konzumentmi, nakupujúcimi spotrebné statky. Súkromná výroba pre súkromnú spotrebu dosiahla počas vojny v skutočnosti ešte hlbšie dno než pred tým, počas krízy. Takže si nemyslím, že vojna nás vytiahla z minulej krízy, ani že nás vytiahne z tej súčasnej.
Robert P. Murphy je americký ekonóm, konzultant a spolupracovník Ludwig von Mises Institute. Je autorom viacerých kníh a odborných článkov. Slovensko navštívil v rámci cyklu prednášok CEQLS, organizovaných Konzervatívnym inštitútom M. R. Štefánika v spolupráci s Nadáciou Tatra banky a spoločnosťou Penta Investments. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 40/2011 dňa 3. októbra 2011.
