Je to starý príbeh: milujúci rodičia zabezpečia pre svojich potomkov čo najštedrejšie podmienky. Deti dostanú nielen hojnosť potravy, ošatenia a prístrešok, ale uspokojené sú aj ich emocionálne potreby: porozumením a výchovou k disciplíne, k schopnosti spolupracovať s inými a pracovať na sebe. A aj napriek tomu sa časom začnú búriť.
Niektoré dokonca povedia rodičom, že ich nikdy neľúbili, že boli nečestní, ľahostajní a krutí. Takéto protesty často začínajú vtedy, keď rodičia odmietnu byť ešte štedrejší. „Chcem auto,“ povie dieťa. „Zarob si naň,“ naliehajú rodičia. „Prečo ma nenávidíte?“ opýta sa nevďačník. Samozrejme, takto to nie je vo všetkých prípadoch. Dynamika vzťahu je však z príkladu zrejmá.
Stávame sa svedkami toho, že dary sa považujú za samozrejmosť. Ak si človek zvykne na zaopatrenie inými, prirodzene ho to zvádza k tomu, aby to považoval za svoje právo. Aj preto nie zriedkavé súdne spory väzňov viedli k tak krutému zamietnutiu ich práva na káblovú televíziu či jablkový koláč ako dezert. A tak je to, myslím, i s kapitalizmom všeobecne. Kapitalizmus je najúžasnejší systém, ktorý kedy bol vytvorený na zmiernenie ľudskej biedy. Napriek tomu plodí nevďak.
Ľudia sa pýtajú: „Prečo je na svete chudoba?“. To je hlúpa otázka. Chudoba je bežnou súčasťou životných podmienok človeka. Je prapôvodne predpokladaným údelom každého smrteľníka. Ako jednotlivci, tak aj ako živočíšny druh, rodíme sa nahí a bez jediného centu, bez znalostí a bez majetku. Obdobne možno povedať, že na úsvite civilizácie bol človek chudobný v každom zmysle tohto slova. Žil v nevedomosti, špine, hladný, s bolesťou a zomieral veľmi mladý buď násilnou smrťou alebo na choroby.
Zaujímavá nie je otázka: „Prečo existuje chudoba?“. Zaujímavá otázka je: „Prečo existuje bohatstvo?“. Alebo: „Prečo niekde existuje bohatstvo a inde nie?“. Po zrelej úvahe je zrejmé, že prvoradou príčinou bohatstva je kapitalizmus. Teda slobodný trh, súkromné vlastníctvo, podnikateľský duch a presvedčenie, že plody vašej práce sú vaším vlastníctvom.
Počas mnohých generácií si mnohí zamieňali prosperitu s hmotným majetkom: továrňami a lesmi, zlatými baňami a tonami vyrobeného betónu. Teraz však už vieme, že tieto veci sú iba okrajovým prínosom bohatstva. Aj Stalin staval továrne a Mao dláždil cesty pre roľníkov. Pritom jediné, čo v ich krajinách prosperovalo, bola chudoba a odcudzenie.
Nedávna štúdia Svetovej banky zistila, že prosperita národov spočíva v ich „nehmotnom kapitále“ – v ich zákonoch, inštitúciách, znalostiach, múdrosti a kultúrnych podmienkach. „Prírodný kapitál“ (nerasty, úrodná pôda a pod.) a „vyprodukovaný kapitál“ (továrne, cesty a pod.) tvoria menej ako štvrtinu bohatstva planéty. V Amerike tvorí nehmotný kapitál – obsah našich hláv, sŕdc a kníh – 82 percent nášho bohatstva. Ktorákoľvek krajina v Afrike je oveľa bohatšia na hmotné statky a pôdu ako Švajčiarsko. Je však chudobná, lebo ju zbedačuje vyznávanie iných hodnôt.
Naše bohatstvo, do značnej miery, nie je len produktom kapitalizmu, naše bohatstvo je samotný kapitalizmus. A aj napriek tomu ho nenávidíme. Okrem náboženstva ľudstvu nedala viac žiadna iná idea. Priemerný pracujúci človek je dnes v reálnom vyjadrení bohatší ako bol priemerný princ alebo potentát pred 300 rokmi. Jeho strava je lepšia, žije dlhšie, je zdravší, jeho možnosti trávenia voľného času sú oveľa pestrejšie a jeho toaleta je oveľa civilizovanejšia. A napriek tomu neustále počúvame, aký je kapitalizmus krutý, zatiaľ čo ten či onen kolektivizmus je súcitnejší, lebo, na rozdiel od kapitalizmu, uprednostňuje skupinu a nie jednotlivca.
Tieto sťažnosti sú čoraz hlasnejšie najmä v časoch, ako sú tie naše: keď sa rozbehnuté súkolesie kapitalizmu zadrháva a neprináša zisk. Zrazu sa ľudia pýtajú: „Čo ste pre nás urobili v poslednom čase?“. A politici nariekajú, že je čas ustúpiť príčinám väčším ako my sami a volajú po novej ceste, ktorá má nahradiť umierajúci kapitalizmus.
Tak sa správa pacient, ktorý ide v ústrety chorobe a odmieta sa liečiť. Recesie bývajú menej početné a slabšie čiastočne vďaka obchodu, no i tak, ak sa objavia na obzore, politici sa ihneď zakopú do svojich protekcionistických bunkrov. Neprekvapuje, že sme v lete 2008 boli svedkami ukončenia obchodných rokovaní v Dohe, ani že sme v ostatnej volebnej kampani počuli hrmenie rétoriky namierenej proti slobodnému obchodu viac než kedykoľvek predtým.
Toto je iróniou kapitalizmu. Nie je hrou s nulovým súčtom, ale to hrmenie vyvoláva dojem, ako keby bol. Kapitalizmus vedie ľudstvo k mierumilovnej a produktívnej spolupráci, ale aj tak vytvára v ľuďoch dojem odcudzenia. Kolektivizmus vytvára opačný dojem, teda aspoň ten vysnívaný, čítankový. Komúny a kolektívy skolabovali vďaka svojej neefektívnosti alebo sa utopili v krvi. Kibuce prežívajú iba ako turistická atrakcia, ako priestor fantázie pre nostalgických socialistov. Zatiaľčo kapitalizmus vyviedol z chudoby miliardy ľudí. Jeho deti však stále fňukajú.
Autor je redaktorom National Review Online.
Pôvodne uverejnené v National Review Online dňa 1. augusta 2008. Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2009.
