Tesne pred smrťou, na sklonku prvej Československej republiky, zhodnotil F. X. Šalda jej existenciu ako zmenu od gründerstva ku gaunerstvu. Boli to kruté a zrejme aj nespravodlivé slová na adresu štátu, ktorý sa vtedy pokladal za vzor stredoeurópskej demokracie. Boli to však slová, za ktorými nasledoval Mníchov a koniec štátu.
1
Československý štát vtedy neodolal nielen vonkajšiemu mocenskému tlaku, ale ani vnútornej slabosti. V poslednom čase na tieto Šaldove slová dosť často myslievam. Niet zjavných náznakov, že by sedemnásť rokov po novembri 1989 bolo Slovensko zvnútra či zvonka ohrozené. Je súčasťou najbezpečnejšej a najzabezpečenejšej časti sveta. A predsa je tu dosť príznakov zmeny od gründerstva ku gaunerstvu, ktoré sú vždy predzvesťou horších čias.
2
V tom nie je Slovensko v strednej Európe nijakou výnimkou. Politológovia, sociológovia a politickí analytici sú v poslednom čase ohúrení stredoeurópskym vývinom. Jeho príznaky a prejavy sa pritom nezrodili dnes. Populizmus, nacionalizmus, sociálna demagógia, labilita politických strán a z nej vyplývajúca nestabilita celého politického systému, politická a ekonomická korupcia a klientelizmus, plazivá korupcia tajných služieb, verejná lož, mediálna manipulácia, ilúzie kolportované ako fakty, premena vlády z verejnej služby na číry nástroj moci, vplyvu a peňazí tvoria trvalé ponovembrové symptómy. Ohurujúca je ich dnešná všadeprítomnosť. Platia vo všetkých stredoeurópskych krajinách bez ohľadu na to, či v nich vládne ľavica, stred alebo pravica. Ak sa po roku 1989 spájal étos zmeny s politickými stranami, uskutočňujúcimi transformáciu a reformy politického, ekonomického a sociálneho systému, dnes to už neplatí. Hrdza korupcie, lži, pokrytectva a pretvárky je zažratá všade. Slovensko je vo svojej vývinovej krivke a špecifických formách len jedným zo stredoeurópskych prípadov.
3
Adam Michnik vidí ako najväčší problém stredoeurópskych krajín erupciu sklamania. Najväčším problémom však nie je samotné sklamanie, ale dôvody, ktoré k nemu viedli. Ich korene spočívajú historicky hlbšie ako v posledných sedemnástich rokoch. Charles Gati pokladá za dôvod stroskotania maďarskej revolúcie roku 1956 ilúzie. Kultúra ilúzií bola potom trvalým sprievodným znakom komunistického režimu – a možno vôbec celého dvadsiateho storočia. Spájala sa s ideou svetovej revolúcie, raja na zemi v krajine elektrifikácie a sovietov, šťastného veku svetovej komunistickej sústavy, a potom už len kukurice, reálneho socializmu a gulášového komunizmu. Bola to ilúzia plného brucha a nesvojprávneho človeka.
4
Táto ilúzia pretrvala aj po roku 1989 a stala sa nosnou ideou strednej Európy, ktorá aj dnes verí tomu, kto jej sľúbi zamestnanosť, životný štandard, konzum a voyeurizmus pohyblivých obrázkov. Podľa možnosti bez námahy a vlastnej zodpovednosti, od štátu, ktorého viditeľnou rukou sa stali sľubujúci politici. Je to pochopiteľné: bratstvo vystriedal egoizmus bez zábran, slobodu mediálna ilúzia, a tak ostala z hesla francúzskej revolúcie len rovnosť.
5
Po roku 1989 sa zdalo, že stredoeurópske krajiny musia len uskutočniť to, čo označil Jürgen Habermas ako dobiehajúcu revolúciu či nachholende Revolution. Znamenalo to, že stredoeurópske a východoeurópske krajiny sa musia napojiť na západoeurópsky vývin, ktorý mal podľa princípu pokroku postupovať nerušene ďalej od dobrého k lepšiemu svetu. To bola základná ilúzia západoeurópskych intelektuálov. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že zásadnú zmenu potrebuje aj západná Európa, a najmä to, že túto zmenu uskutočňuje ťažkopádne, zložito a stráca povojnovú dynamiku, ktorá sprevádzala povojnovú európsku integráciu. Intelektuálna elita nepochopila, že po roku 1989 sa zmenili základné referenčné rámce sveta. Definitívne víťazstvo liberálnej demokracie a koniec dejín nahradil nepredvídateľný cval. Ukázalo sa pritom, že nejde len o európske procesy, pri ktorých tými prehrávajúcimi boli revizionizmy dvadsiateho storočia, ako sme to videli v bývalej Juhoslávii, ale že do pohybu sa dali kryhy celých kontinentov a kultúr, pri ktorých sa euroatlantická civilizácia začala zrážať s fenoménom teroru – tento raz v kultúrnom ošatení islamu, na rozdiel od prvej polovice dvadsiateho storočia, keď sa konal v mene sekulárnej spoločnosti, triedy, národa a rasy. Euroatlantická civilizácia ostala zaskočená. Ukázalo sa, že tam, kde bola ona otvorená, vytvárali sa namiesto multikultúrnej spoločnosti enklávy uzavretosti, semeništia nezamestnanosti, sociálnych konfliktov a neschopnosti či neochoty integrovať sa.
6
Cieľom novembra 1989 sa stala politická, právna, ekonomická a sociálna transformácia spoločnosti. Úplne sa zanedbala kľúčová oblasť, transformácia hodnotových orientácií a vzorov správania, vzdelávania a kultúrnej pamäti – všetkého toho, čo sa v najširšom zmysle slova označuje ako kultúra spoločnosti. Dôsledkom je dnešná kultúrna devastácia Slovenska.
7
Kľúčovým pojmom po roku 1989 sa stalo slovo reformy. Komunisti ho nenávideli, lebo každý pokus o reformy ohrozoval celý komunistický systém. Nenávidia ho dodnes a najzúrivejší zápas zviedli o vymýtenie tohto slova zo slovenského politického slovníka. V tomto zápase po sedemnástich rokoch zvíťazili. Slovo reforma sa vytratilo z úst politikov, z verejnosti a médií. Prispeli k tomu aj samotní reformátori. Zľakli sa nenávisti voči vlastnému slovu a začali ho zmäkčovať spojeniami ako dolaďovanie reforiem, vylepšovanie reforiem, obraňovanie reforiem. Vynechávajú to najdôležitejšie – že v reformách treba pokračovať, lebo reformy neznamenajú nič iné ako ustavičné obnovovanie spoločenskej dynamiky. Ich opakom je stagnácia a rozklad.
8
Často sa hovorí a píše, že reformy boli radikálne a neúnosné. Pravda je len, že boli spojené s okatou korupciou a aroganciou. Som presvedčený, že ľudia boli schopní reformy prijať, ale neboli schopní prijať mocenské maniere, ktoré sa spájali s mocenskou aroganciou reformátorov.
9
Klasickou ilúziou, ktorú sa podarilo Slovensku naočkovať, je tvrdenie o asociálnosti reforiem. Reformy sociálneho a dôchodkového systému, reformy zdravotníctva či verejnej správy pritom neboli asociálne, ale spájali sa s nevídanou sociálnou aroganciou. Sociálne, dôchodkové, zdravotné či školské úrady ľuďom nepomáhali, šikanovali ich a správali sa k nim ako k otrokom. Neukazovali, ale zahatávali im cestu k tomu, čo im v sociálnej a zdravotnej oblasti právom patrilo. Nebola to vina úradníkov, ale reformátorov. Nešlo totiž len o komunikačné stratégie a kampane na podporu reforiem, ale predovšetkým o obyčajnú vľúdnosť voči ľuďom – nazvime ju pokojne reformným komfortom voči ľuďom. Najväčšou ilúziou, a v tomto prípade aj omylom a fatálnou chybou reformátorov, bola predstava akéhosi reformného samopohybu vo vzťahu k občanom. Nešlo len o preháňanie ľudí a legislatívnu nepripravenosť, čo viedlo k ustavičným zmenám reformných zákonov, ale o fatálnu neschopnosť reformy technicky uskutočniť tak, aby ľudia mohli pocítiť ich konkrétne výhody v praktickom živote. Cena bola vysoká – bola to cena reforiem.
10
Jednou z fatálnych ilúzií reformátorov bola predstava automatického pozitívneho vývinu. Čo sme sa napočúvali o vláde programovej zhody, o kryštalizácii politickej scény, o tom, že v tranzitívnych krajinách stačia dve volebné obdobia na to, aby sa protireformné strany dostali definitívne na okraj politického spektra. Politickí analytici sa ukázali ako najväčší iluzionisti. Vláda programovej zhody sa rozpadla ako domček z karát. Vykryštalizovaná politická scéna má pramálo spoločné s politickou scénou pluralitného demokratického systému. Protireformné a antisystémové strany sú dnes nielenže súčasťou vlády, ale svojím oportunizmom ich legitimizovali samotní reformátori. Nežnú revolúciu vystriedala vôbec nie nežná kontrarevolúcia.
11
Ďalšou z rozšírených ilúzií bola predstava, že vstup do Európskej únie „Slovensko ochráni“ pred recidívami demagógie a nacionalizmu. Dnes sme svedkami pravému opaku. Pod lampou Európskej únie kvitne najväčšia tma, prikrytá širokým a zatiaľ štedrým bruselským klobúkom.
12
Reformátori prehrali zápas o kultúrnu pamäť národa. Kto sa pozrie na dejiny architektúry, filmu, divadla, výtvarného umenia či literatúry, vidí všade mäkké objatie moderny a socialistického realizmu. Kto sa pozrie na dnešné profesorky a profesorov, vidí mäkké objatie marxizmu s postmodernou, fenomenológiou, hermeneutikou, kresťanskou filozofiou, humanistikou a feminizmom. Každý je dobrý vo svojom valale. Kto sa pozrie na dnešné enycklopédie, vidí v abecednom zozname mäkké objatie prednovembrového a ponovembrového akademizmu. Kto sa pozrie na dnešné médiá, vidí mäkké objatie estrády a kabaretu. Happening a performácia sa zmenili na reality šou. A tanec letí.
13
Jednou z najzničujúcejších sa ukázala ilúzia demokratickej správy vecí verejných. Pamätám sa, ako Marián Labuda v roku 1989 predvídal, že nastáva doba, keď hercov vymenia politici. Dnes je už zase všetko na svojom mieste – len z politikov sa stali lepší či horší herci. Show must go on – osoby a obsadenie sa nemenia, a ak, tak len v kolónke „a ďalší“. Na televíznych obrazovkách sa stretávame so zástupnými politikmi, ktorí nám rozprávajú o zástupných problémoch. Zameniteľnosť, povrchnosť a priemernosť dosiahli mieru, ktorú si pamätáme z komunistických médií. Vládne fráza a floskula. Jej nekonečné opakovanie neznamená väčšiu pravdivosť a dôveryhodnosť, ale lepšiu zapamätateľnosť. V tom spočíva tajomstvo čarovného papagája a iných gýčov.
14
V mäkkom záhybe dvoch percent z dane odpočíva v pokoji občianska spoločnosť. To, čo vyzeralo v rokoch 1994 – 1998 ako vzdor a nádej proti tyranii väčšiny, rozbilo sa o hrádzu bratríčkovania a sestričkovania sa s mocou, ktorá sa hrala na priateľku ľudu, keď potrebovala podporu občianskej spoločnosti a otáčala chrbát, keď potrebovala podporu občianska spoločnosť. Dnes vidíme namiesto občianskej spoločnosti mimovládky stojace – ešte stále tak trochu v rozpakoch – v rade na eurofondy.
15
Za sedemnásť rokov opísala spoločnosť celý oblúk ponovembrového vývoja. Ešte stále však nie je na konci. Po kruhu rozmytého étosu sa prekresľuje druhý kruh, na konci ktorého sa prekryje ponovembrový režim s prednovembrovým. Je to kruh tých, čo si november 1989 vôbec nevšimli, lebo boli zabratí do svojej komunistickej mladosti a dnes sú konzumentmi všetkých ponovembrových výhod, ktoré rad radom odmietli a opľuli. Nevýhody radi prenechali reformátorom, a tí im za to odovzdali moc, ku ktorej by sa teraz radi znovu dostali. Ani len maniere pritom nemenia.
16
Vládne nám zlatá mládež osemdesiatych rokov. Zväzáci, mladí komunisti a oportunisti. Vládnu, ako sa to naučili – prostredníctvom nariadení, kampaní, darčekov, plnení záverov jednotlivých plén. Pre seba si našetrili a ostatným rozdeľujú z toho, čo našetrili iní. Nemajú radi, keď im niekto vidí do kešene či do záhrenia, radi utajujú, zatajujú, konšpirujú. Kráčajú od zjazdu k zjazdu, vždy s novými heslami na zástavách a piesňami na perách. Za nimi kráča zástup tlieskačov a očarených taxikárov.
17
Hannah Arendtová kedysi, v temnotách minulého storočia, napísala: „Dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie. Mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to, čo sa neskôr deje v dlhých dobách, ktoré nie sú nijako krásne.“ Skúsme si to zapamätať – sedemnásť rokov po, v dobe, ktorá nie je nijako krásna.
Autor je prezidentom KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 46/2006 dňa 13. novembra 2006.
Československý štát vtedy neodolal nielen vonkajšiemu mocenskému tlaku, ale ani vnútornej slabosti. V poslednom čase na tieto Šaldove slová dosť často myslievam. Niet zjavných náznakov, že by sedemnásť rokov po novembri 1989 bolo Slovensko zvnútra či zvonka ohrozené. Je súčasťou najbezpečnejšej a najzabezpečenejšej časti sveta. A predsa je tu dosť príznakov zmeny od gründerstva ku gaunerstvu, ktoré sú vždy predzvesťou horších čias. 2
V tom nie je Slovensko v strednej Európe nijakou výnimkou. Politológovia, sociológovia a politickí analytici sú v poslednom čase ohúrení stredoeurópskym vývinom. Jeho príznaky a prejavy sa pritom nezrodili dnes. Populizmus, nacionalizmus, sociálna demagógia, labilita politických strán a z nej vyplývajúca nestabilita celého politického systému, politická a ekonomická korupcia a klientelizmus, plazivá korupcia tajných služieb, verejná lož, mediálna manipulácia, ilúzie kolportované ako fakty, premena vlády z verejnej služby na číry nástroj moci, vplyvu a peňazí tvoria trvalé ponovembrové symptómy. Ohurujúca je ich dnešná všadeprítomnosť. Platia vo všetkých stredoeurópskych krajinách bez ohľadu na to, či v nich vládne ľavica, stred alebo pravica. Ak sa po roku 1989 spájal étos zmeny s politickými stranami, uskutočňujúcimi transformáciu a reformy politického, ekonomického a sociálneho systému, dnes to už neplatí. Hrdza korupcie, lži, pokrytectva a pretvárky je zažratá všade. Slovensko je vo svojej vývinovej krivke a špecifických formách len jedným zo stredoeurópskych prípadov. 3
Adam Michnik vidí ako najväčší problém stredoeurópskych krajín erupciu sklamania. Najväčším problémom však nie je samotné sklamanie, ale dôvody, ktoré k nemu viedli. Ich korene spočívajú historicky hlbšie ako v posledných sedemnástich rokoch. Charles Gati pokladá za dôvod stroskotania maďarskej revolúcie roku 1956 ilúzie. Kultúra ilúzií bola potom trvalým sprievodným znakom komunistického režimu – a možno vôbec celého dvadsiateho storočia. Spájala sa s ideou svetovej revolúcie, raja na zemi v krajine elektrifikácie a sovietov, šťastného veku svetovej komunistickej sústavy, a potom už len kukurice, reálneho socializmu a gulášového komunizmu. Bola to ilúzia plného brucha a nesvojprávneho človeka. 4
Táto ilúzia pretrvala aj po roku 1989 a stala sa nosnou ideou strednej Európy, ktorá aj dnes verí tomu, kto jej sľúbi zamestnanosť, životný štandard, konzum a voyeurizmus pohyblivých obrázkov. Podľa možnosti bez námahy a vlastnej zodpovednosti, od štátu, ktorého viditeľnou rukou sa stali sľubujúci politici. Je to pochopiteľné: bratstvo vystriedal egoizmus bez zábran, slobodu mediálna ilúzia, a tak ostala z hesla francúzskej revolúcie len rovnosť. 5
Po roku 1989 sa zdalo, že stredoeurópske krajiny musia len uskutočniť to, čo označil Jürgen Habermas ako dobiehajúcu revolúciu či nachholende Revolution. Znamenalo to, že stredoeurópske a východoeurópske krajiny sa musia napojiť na západoeurópsky vývin, ktorý mal podľa princípu pokroku postupovať nerušene ďalej od dobrého k lepšiemu svetu. To bola základná ilúzia západoeurópskych intelektuálov. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že zásadnú zmenu potrebuje aj západná Európa, a najmä to, že túto zmenu uskutočňuje ťažkopádne, zložito a stráca povojnovú dynamiku, ktorá sprevádzala povojnovú európsku integráciu. Intelektuálna elita nepochopila, že po roku 1989 sa zmenili základné referenčné rámce sveta. Definitívne víťazstvo liberálnej demokracie a koniec dejín nahradil nepredvídateľný cval. Ukázalo sa pritom, že nejde len o európske procesy, pri ktorých tými prehrávajúcimi boli revizionizmy dvadsiateho storočia, ako sme to videli v bývalej Juhoslávii, ale že do pohybu sa dali kryhy celých kontinentov a kultúr, pri ktorých sa euroatlantická civilizácia začala zrážať s fenoménom teroru – tento raz v kultúrnom ošatení islamu, na rozdiel od prvej polovice dvadsiateho storočia, keď sa konal v mene sekulárnej spoločnosti, triedy, národa a rasy. Euroatlantická civilizácia ostala zaskočená. Ukázalo sa, že tam, kde bola ona otvorená, vytvárali sa namiesto multikultúrnej spoločnosti enklávy uzavretosti, semeništia nezamestnanosti, sociálnych konfliktov a neschopnosti či neochoty integrovať sa. 6
Cieľom novembra 1989 sa stala politická, právna, ekonomická a sociálna transformácia spoločnosti. Úplne sa zanedbala kľúčová oblasť, transformácia hodnotových orientácií a vzorov správania, vzdelávania a kultúrnej pamäti – všetkého toho, čo sa v najširšom zmysle slova označuje ako kultúra spoločnosti. Dôsledkom je dnešná kultúrna devastácia Slovenska. 7
Kľúčovým pojmom po roku 1989 sa stalo slovo reformy. Komunisti ho nenávideli, lebo každý pokus o reformy ohrozoval celý komunistický systém. Nenávidia ho dodnes a najzúrivejší zápas zviedli o vymýtenie tohto slova zo slovenského politického slovníka. V tomto zápase po sedemnástich rokoch zvíťazili. Slovo reforma sa vytratilo z úst politikov, z verejnosti a médií. Prispeli k tomu aj samotní reformátori. Zľakli sa nenávisti voči vlastnému slovu a začali ho zmäkčovať spojeniami ako dolaďovanie reforiem, vylepšovanie reforiem, obraňovanie reforiem. Vynechávajú to najdôležitejšie – že v reformách treba pokračovať, lebo reformy neznamenajú nič iné ako ustavičné obnovovanie spoločenskej dynamiky. Ich opakom je stagnácia a rozklad. 8
Často sa hovorí a píše, že reformy boli radikálne a neúnosné. Pravda je len, že boli spojené s okatou korupciou a aroganciou. Som presvedčený, že ľudia boli schopní reformy prijať, ale neboli schopní prijať mocenské maniere, ktoré sa spájali s mocenskou aroganciou reformátorov. 9
Klasickou ilúziou, ktorú sa podarilo Slovensku naočkovať, je tvrdenie o asociálnosti reforiem. Reformy sociálneho a dôchodkového systému, reformy zdravotníctva či verejnej správy pritom neboli asociálne, ale spájali sa s nevídanou sociálnou aroganciou. Sociálne, dôchodkové, zdravotné či školské úrady ľuďom nepomáhali, šikanovali ich a správali sa k nim ako k otrokom. Neukazovali, ale zahatávali im cestu k tomu, čo im v sociálnej a zdravotnej oblasti právom patrilo. Nebola to vina úradníkov, ale reformátorov. Nešlo totiž len o komunikačné stratégie a kampane na podporu reforiem, ale predovšetkým o obyčajnú vľúdnosť voči ľuďom – nazvime ju pokojne reformným komfortom voči ľuďom. Najväčšou ilúziou, a v tomto prípade aj omylom a fatálnou chybou reformátorov, bola predstava akéhosi reformného samopohybu vo vzťahu k občanom. Nešlo len o preháňanie ľudí a legislatívnu nepripravenosť, čo viedlo k ustavičným zmenám reformných zákonov, ale o fatálnu neschopnosť reformy technicky uskutočniť tak, aby ľudia mohli pocítiť ich konkrétne výhody v praktickom živote. Cena bola vysoká – bola to cena reforiem. 10
Jednou z fatálnych ilúzií reformátorov bola predstava automatického pozitívneho vývinu. Čo sme sa napočúvali o vláde programovej zhody, o kryštalizácii politickej scény, o tom, že v tranzitívnych krajinách stačia dve volebné obdobia na to, aby sa protireformné strany dostali definitívne na okraj politického spektra. Politickí analytici sa ukázali ako najväčší iluzionisti. Vláda programovej zhody sa rozpadla ako domček z karát. Vykryštalizovaná politická scéna má pramálo spoločné s politickou scénou pluralitného demokratického systému. Protireformné a antisystémové strany sú dnes nielenže súčasťou vlády, ale svojím oportunizmom ich legitimizovali samotní reformátori. Nežnú revolúciu vystriedala vôbec nie nežná kontrarevolúcia. 11
Ďalšou z rozšírených ilúzií bola predstava, že vstup do Európskej únie „Slovensko ochráni“ pred recidívami demagógie a nacionalizmu. Dnes sme svedkami pravému opaku. Pod lampou Európskej únie kvitne najväčšia tma, prikrytá širokým a zatiaľ štedrým bruselským klobúkom. 12
Reformátori prehrali zápas o kultúrnu pamäť národa. Kto sa pozrie na dejiny architektúry, filmu, divadla, výtvarného umenia či literatúry, vidí všade mäkké objatie moderny a socialistického realizmu. Kto sa pozrie na dnešné profesorky a profesorov, vidí mäkké objatie marxizmu s postmodernou, fenomenológiou, hermeneutikou, kresťanskou filozofiou, humanistikou a feminizmom. Každý je dobrý vo svojom valale. Kto sa pozrie na dnešné enycklopédie, vidí v abecednom zozname mäkké objatie prednovembrového a ponovembrového akademizmu. Kto sa pozrie na dnešné médiá, vidí mäkké objatie estrády a kabaretu. Happening a performácia sa zmenili na reality šou. A tanec letí. 13
Jednou z najzničujúcejších sa ukázala ilúzia demokratickej správy vecí verejných. Pamätám sa, ako Marián Labuda v roku 1989 predvídal, že nastáva doba, keď hercov vymenia politici. Dnes je už zase všetko na svojom mieste – len z politikov sa stali lepší či horší herci. Show must go on – osoby a obsadenie sa nemenia, a ak, tak len v kolónke „a ďalší“. Na televíznych obrazovkách sa stretávame so zástupnými politikmi, ktorí nám rozprávajú o zástupných problémoch. Zameniteľnosť, povrchnosť a priemernosť dosiahli mieru, ktorú si pamätáme z komunistických médií. Vládne fráza a floskula. Jej nekonečné opakovanie neznamená väčšiu pravdivosť a dôveryhodnosť, ale lepšiu zapamätateľnosť. V tom spočíva tajomstvo čarovného papagája a iných gýčov. 14
V mäkkom záhybe dvoch percent z dane odpočíva v pokoji občianska spoločnosť. To, čo vyzeralo v rokoch 1994 – 1998 ako vzdor a nádej proti tyranii väčšiny, rozbilo sa o hrádzu bratríčkovania a sestričkovania sa s mocou, ktorá sa hrala na priateľku ľudu, keď potrebovala podporu občianskej spoločnosti a otáčala chrbát, keď potrebovala podporu občianska spoločnosť. Dnes vidíme namiesto občianskej spoločnosti mimovládky stojace – ešte stále tak trochu v rozpakoch – v rade na eurofondy. 15
Za sedemnásť rokov opísala spoločnosť celý oblúk ponovembrového vývoja. Ešte stále však nie je na konci. Po kruhu rozmytého étosu sa prekresľuje druhý kruh, na konci ktorého sa prekryje ponovembrový režim s prednovembrovým. Je to kruh tých, čo si november 1989 vôbec nevšimli, lebo boli zabratí do svojej komunistickej mladosti a dnes sú konzumentmi všetkých ponovembrových výhod, ktoré rad radom odmietli a opľuli. Nevýhody radi prenechali reformátorom, a tí im za to odovzdali moc, ku ktorej by sa teraz radi znovu dostali. Ani len maniere pritom nemenia. 16
Vládne nám zlatá mládež osemdesiatych rokov. Zväzáci, mladí komunisti a oportunisti. Vládnu, ako sa to naučili – prostredníctvom nariadení, kampaní, darčekov, plnení záverov jednotlivých plén. Pre seba si našetrili a ostatným rozdeľujú z toho, čo našetrili iní. Nemajú radi, keď im niekto vidí do kešene či do záhrenia, radi utajujú, zatajujú, konšpirujú. Kráčajú od zjazdu k zjazdu, vždy s novými heslami na zástavách a piesňami na perách. Za nimi kráča zástup tlieskačov a očarených taxikárov. 17
Hannah Arendtová kedysi, v temnotách minulého storočia, napísala: „Dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie. Mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to, čo sa neskôr deje v dlhých dobách, ktoré nie sú nijako krásne.“ Skúsme si to zapamätať – sedemnásť rokov po, v dobe, ktorá nie je nijako krásna. Autor je prezidentom KI. Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 46/2006 dňa 13. novembra 2006.
