Svetová a samozrejme aj európska ekonomika prežíva posledné dva roky ťažké časy, čo pocítili aj vlády väčšiny krajín sveta. Rozumnejší politici preto už druhý rok prijímajú úsporné opatrenia, aby znížili deficity verejných financií. Takmer každá národná vláda a národný parlament členských krajín EÚ za posledné dva roky prijal nejaké úsporné opatrenia, viac alebo menej obmedzujúce verejné výdavky.
Podobne ako na Slovensku, aj v Českej republike boli znížené platy poslancom, ministrom i prezidentovi. Európsky parlament (EP) sa však správa ako vytrhnutý z reality. Najprv požadoval od členských krajín navýšenie rozpočtu EÚ ako aj svojho vlastného rozpočtu. Nedávno rozpočtový výbor EP pre zmenu schválil návrh na zvýšenie mesačného príspevku pre asistentov a potreby kancelárie europoslancov o 1 500 eur. Poslanci europarlamentu majú totiž okrem svojho platu nárok aj na diéty počas pobytu v Bruseli alebo Štrasburgu, príspevok na cestovné náklady, príspevok na chod kancelárie a príspevok na asistentov.
Výdavky cestovného cirkusu
Po navýšení by mal mať každý europoslanec k dispozícii pre svoj tím mesačne 19 709 eur. Mimochodom v roku 2004 mali poslanci pre svojich asistentov 12 300 eur mesačne, v roku 2005 12 576 eur, v roku 2007 15 496 eur, v roku 2008 16 914 eur, v roku 2009 17 540 eur a v roku 2010 17 864 eur. To znamená, že za 7 rokov sa výdavky na asistentov poslancov zvýšili o 60 percent. Takýto nárast sa nedá zdôvodniť ani tým, že Európskemu parlamentu po schválení Lisabonskej zmluvy pribudli kompetencie a ďalšia agenda.
Ďalším nezmyselným vyhadzovaním peňazí európskych daňovníkov je tzv. „cestujúci cirkus“ (travelling circus). Tak nazvali novinári pravidelné sťahovanie sa poslancov (ale aj zamestnancov) europarlamentu z Bruselu do Štrasburgu. Hoci oficiálne sídlo EP je vo francúzskom Štrasburgu, keďže si to Francúzsko ako jeden zo zakladajúcich členov európskeho spolku vydupalo, z praktických dôvodov sa však väčšina zasadnutí, predovšetkým práca vo výboroch, uskutočňuje v Bruseli. Tam totiž sídli Rada EÚ, Európska komisia a ďalšie európske inštitúcie. EP však podľa želania Francúzov minimálne 12 krát do roka zasadá v Štrasburgu.
Legitímna otázka je, prečo by jedna z 27 členských krajín mala mať výnimočné postavenie v tom, že práve do tejto krajiny chodia poslanci EP na pravidelné výjazdové zasadnutie. Neexistuje žiadny racionálny a legitímny dôvod na to, aby EP mal viac ako jedno sídlo. Dokonca, podľa istého prieskumu, sa s týmto názorom stotožňuje aj 91 percent europoslancov.
Pridrahý symbol
Jediní, ktorí sa s týmto názorom nestotožňujú, sú predstavitelia francúzskej vlády (či už pravicovej alebo ľavicovej). Argumentujú tým, že Štrasburg je symbolom francúzsko-nemeckého zmierenia po druhej svetovej vojne, ktoré položilo základy pre európsku integráciu. Otázka však je, či kvôli tejto symbolike má EÚ míňať ročne asi 200 miliónov eur, na ktoré sa skladajú nielen Francúzi a Nemci, ale všetci európski daňovníci.
A keď už sme pri symbolike, prečo by 12-krát do roka nemal EP zasadať napríklad v Berlíne, ktorý je symbolom konca studenej vojny a zjednotenia Európy? To je pre mnohých Európanov, obzvlášť pre generácie, ktoré nezažili druhú svetovú vojnu, ale zažili studenú vojnu, železnú oponu a Berlínsky múr, a obzvlášť pre nás z „východného bloku“, minimálne rovnako symbolické. Bez toho, čo symbolizuje zjednotený Berlín, by dnes Európska únia nemala 27 členských krajín, keďže 10 z nich je práve z bývalého východného bloku.
Náklady na sťahovanie poslancov, asistentov poslancov, tlmočníkov a ďalšieho personálu a materiálu z Bruselu do Štrasburgu ako aj náklady na prevádzku budovy EP v Štrasburgu sú absolútne zbytočné a nezmyselné. Pokiaľ ide o výšku nákladov na toto pravidelné sťahovanie, EÚ oficiálne čísla nikde neuvádza, existujú iba odhady. Napríklad budovy v Štrasburgu si EP dlhé roky prenajímal a mestu Štrasburg platil ročné nájomné 10,5 milióna eur. V roku 2006 ich potom kúpil za 131 miliónov eur a ďalších 12 miliónov eur doplatila francúzska vláda.
Logika neúprosne velí mať jedno sídlo Európskeho parlamentu – v Bruseli. V prípade Európskej únie však logika veľmi často nefunguje. Nevraviac, že na takú zmenu treba súhlas všetkých členských krajín EÚ vrátane Francúzska. A Francúzi sa v tomto prípade riadia svojou vlastnou logikou.
Šetriť je neeurópske?
Treba však povedať, že platy Európskych komisárov (a ich zlaté padáky), platy poslancov Európskeho parlamentu a ich asistentov a náklady na dve sídla Európskeho parlamentu a každomesačné sťahovanie „cestujúceho cirkusu“ nie sú jediné výdavkové položky, kde by Európska únia mohla usporiť. Väčšina ľudí má totiž pocit, že v prípade EÚ sa dá ušetriť iba na znížení byrokracie. Teda znížiť počet úradníkov alebo ich platy. Ale to nie sú najvyššie a už vôbec nie jediné neefektívne vynakladané prostriedky EÚ.
Usporiť sa dá predovšetkým na tom, že únia prestane vykonávať činnosti, ktoré nie sú nevyhnutné a už vôbec nie sú v záujme väčšiny občanov členských krajín. Napríklad tým, že sa zrušia plošné dotácie do poľnohospodárstva a väčšina dotácií v rámci štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu. Tieto dotácie totiž deformujú podnikateľské prostredie a navyše ich prospešnosť je pochybná. Najväčším prijímateľom peňazí z fondov EÚ na jedného obyvateľa bolo dlhé roky Grécko a dnes vidíme, v akých ekonomických problémoch sa táto krajina napriek tomu nachádza.
Aj na Slovensku môžeme čoraz viac pozorovať, že obce a mestá sa miesto hospodárneho narábania so svojim rozpočtom spoliehajú na to, že toto a hento postavia z eurofondov, pričom veľakrát sú rozpočty na tieto projekty nadsadené a finančné prostriedky sú využité neefektívne.
Keď dávajú, ber!
V tejto súvislosti sa treba pozrieť na to, aký je pohľad občanov na efektívnosť EÚ a na to, ako narába s peniazmi z ich daní. Pohľad občanov je výrazne ovplyvnený tým, či žijú v krajine, ktorá je čistým príjemcom z fondov EÚ, alebo čistým platcom do rozpočtu únie. Preto sa občania v prvom rade pýtajú – dostávame z EÚ viac ako do nej dávame?
V prieskume verejnej mienky Eurobarometer, ktorý si dáva dvakrát ročne vypracovať Európska komisia, sa pravidelne objavuje nasledovná otázka: „Myslíte si, že vaša krajina celkovo profitovala z členstva v Európskej únii?“ Nie je prekvapujúce, že najviac pozitívnych odpovedí na túto otázku je z nových členských krajín strednej a východnej Európy. Občania týchto krajín vnímajú EÚ predovšetkým z pohľadu toho, koľko peňazí z eurofondov do týchto krajín z Bruselu pritieklo. Napríklad na Slovensku a v Poľsku si až 78% občanov vo veku nad 15 rokov myslí, že ich krajina profitovala z členstva v EÚ. Pritom v celoeurópskom priemere si to myslí iba polovica občanov. Na opačnom póle sa nachádzajú občania Veľkej Británie, z ktorých si iba 27% myslí, že ich krajina z členstva v EÚ profitovala a 60% si myslí opak. Netreba vari zdôrazňovať, že práve Briti sú najväčšími kritikmi mrhania peňazí zo strany EÚ a jej inštitúcií.
Od príjemcov k platcom
Slovenskí občania vnímajú úniu tak, že z nej viac dostávame ako do nej vkladáme, takže ich až tak nezaujíma, aká časť z rozpočtu EÚ sa využije neefektívne alebo na zbytočnú byrokraciu v Bruseli. Nevnímajú to ako naše peniaze, ale peniaze tých bohatších krajín. Avšak, toto sa skôr či neskôr zmení, pretože ak bude u nás rásť hrubý domáci produkt a do EÚ budú prijaté ďalšie krajiny, ktoré budú hospodársky menej vyspelé ako Slovensko, tak naša krajina prestane byť čistým príjemcom peňazí z fondov EÚ.
Nadíde čas, keď budeme do spoločného eurorozpočtu viac dávať ako z neho dostávať. Hádam až potom začne neefektívne míňanie peňazí európskymi inštitúciami vadiť aj Slovákom tak, ako v posledných mesiacoch čoraz viac vadí nielen Britom, ale aj Nemcom. Najprv nám však musí začať vadiť to, ako sa mrhá s našimi daňami u nás doma – od samospráv až po centrálnu vládu.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 04/2011.
