V roku 1988 napísal nemecký dramatik Heiner Müller esej Shakespeare alebo o diferencii. Píše v nej o nádeji sveta bez vrážd a zabíjania, v ktorom sa budeme môcť stať sebou samými, lebo naše hry už nebude písať Shakespeare.
Shakespearovskou diferenciou je aj rozdiel medzi Benjaminovým obrazom dejín ako hory trosiek a Müllerovým obrazom skameneného anjela, čakajúceho na dejiny. Sú to zvláštne pohľady. Prvý vychádza z metafory anjela dejín: víchrica ho nezadržateľne ženie do budúcnosti, ktorej sa obracia chrbtom, a hora trosiek pred ním rastie po nebo. Druhý je obrazom skameneného anjela bez šťastia, ktorý čaká na dejiny, až kým kameňom nezašuští šum mohutných úderov krídel ako náznak jeho letu.
Tým anjelom bez šťastia je v našom prípade v podstate samotný Heiner Müller. O rok krídla anjela dejín nielen zašušťali, ale ich mohutný náraz vyvrátil z koreňov dovtedajší poriadok vecí, aj keď celkom ináč, ako si predstavoval Müller. Zdalo sa, že nastáva koniec dejín a nebudeme čítať hry plné vrážd a násilia, ako ich písal Shakespeare, ale že vzniká nový utopický scenár nenásilnej hry demokratických hodnôt.
Čas utópií však netrval dlhšie ako desaťročie. Na scénu sa vrátil Shakespeare a scenár dejín ako kolobehu vrážd. Divadlo napokon vždy všetko vytuší o čosi skôr: v tomto prípade pod dnešným hladkým dizajnom návrat k anjelom dejín bez šťastia a k hore trosiek ako výsledku pokroku. Z tohto hľadiska je dnešná slovenská shakespearománia pochopiteľná.
Heiner Müller sa vo svojej úvahe vrátil aj k Hamletovi, ktorého označil T. S. Eliot za divadelnú Monu Lízu a Müller za postavu totálneho zlyhania. Už desať rokov predtým ako reflektoval Shakespeara, napísal v roku 1977 z trosiek pôvodného Hamleta hru Stroj Hamlet. Ťažko povedať o tomto deväťstranovom fragmente nespojitých monológov, predvádzajúcich rozpad identít, rozklad pohlaví a ultimatívneho excesívneho násilia v srdci temnoty, že je divadelným textom.
Možno si nemecká Die Hamletmaschine a slovenský Stroj Hamlet museli počkať, kým sa v priestore nových médií nepremenili na anglickú Hamletmachine. To predstavenie divadla P. A. T. – a slovo predstavenie treba brať v tomto prípade doslovne ako predvádzanie, performanciu –, ktoré malo premiéru 1. júna 2007 v MsKS v Bojniciach, bolo však naozaj hrou.
Na jednoduchej scéne so štyrmi bočnými mikrofónmi a kubusom v strede javiska, ktorý sa menil zo skrine na klietku, pater noster, akvárium, televíznu obrazovku, kargo a rakvu, predvádzala Slávka Daubnerová svoj scénický koncept Müllerovho textu. Menila sa ako machine a zároveň mýtický Tirezias z Hamleta na Oféliu a Heinera Müllera, z čítačky a moderátorky textu na rapera, bola sama sebe viacnásobným klonom, písmom, hlasom a obrazom. A predovšetkým telom, fyzicky prítomným na scéne a zároveň vizualizovaným obrazovou projekciou, telom, prevracajúcim metaforu Kleistovho dokonalého pôvabu strojového pohybu: pohyb jej tela bol okrem ľudských zaváhaní naozaj takmer strojovo pôvabný, to divadelne sa zbezpohlavňujúce telo bolo však zároveň vrypmi ľudskej nedokonalosti štúdiou na tému éros a thanatos.
Müllerove divadelné metastázy sa končia u Elektry, kde vládne v srdci temnoty exces, násilie a smrť. Elektra definitívne berie späť svet, ktorý porodila, a tým ho privádza k nehybnosti. Rozdiel medzi svetom pohybu a znehybnenia, hry a jej konca je pritom taký nebadateľný, že ho treba oznámiť. Ináč by možno skamenení diváci sedeli ešte stále na svojich miestach a hľadeli do prázdna.
Multimediálny svet Daubnerovej inscenácie nie je seriálne hýrivý, ale minimalisticky striedmy. Nie je a nechce byť senzáciou, je presný, precízny, až takmer chladný. Všetko okrem sveta, na ktorý hľadíme, je na svojom mieste. Text, vizuál Dušana Krnáča, hudba Mateja Gyarfáša, softvérový dizajn Petra Gondu, zvuk, svetlá a projekcia Viliama Daubnera, telo Slávky Daubnerovej, poďakovanie Martine Vannayovej. Bolo to konečne divadlo ako kolektívne telo.
V živote som mal niekoľkokrát jasnozrivý zážitok, že som pri niečom nezvyčajnom. Prichádzal náhle a neočakávane ako emocionálny osvit, ktorý ostáva ako momentka vo vizuálnej pamäti. Mal som ho v začiatkoch Lasicu a Satinského, Radošinského divadla, Klimáčka a Mizeru, Uhlárovej Stoky aj teraz. Potom už prichádzajú na rad lepšie aj horšie časy, niekedy neprichádza nič, ale ten moment zážehu je neopakovateľný.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 40/2007 dňa 1. októbra 2007.
