Vzdelanie nie je statok typu sivý oblek. Vzdelanie nie je cieľom, ale prostriedkom, základným predpokladom prosperity jednotlivca a spoločnosti. A nielen to. Vzdelanie je fundament, na ktorom stojí túžba po poznaní, schopnosť kriticky myslieť, zodpovednosť formulovať postoje a odvaha konať morálne činy.
Spoločnosť sa nám mení pred očami – odrazu tu máme inú rodinu, inú komunitu, iné konvencie, iného jednotlivca ako pred pár rokmi. Vrcholí proces individualizácie a personalizácie.
„In“ je všetko to, čo nám dáva viac slobody, viac priestoru na sebarealizáciu, väčšie možnosti výberu. Viac ako kedykoľvek predtým si sami plánujeme svoj osobný úspech, zahraničnú dovolenku – i potomstvo. Dochádza k rozvoľňovaniu zväzujúcich väzieb, k odmietaniu všetkých obmedzujúcich faktorov. V procese týchto nenápadných, ale dramatických zmien škola viac než kedykoľvek predtým supluje miznúce tradičné väzby, prostredníctvom ktorých sa dieťa socializuje, zoznamuje so spoločenstvom ľudí, učí sa mu porozumieť a učí sa byť jeho produktívnou súčasťou. A zdá sa, že sa jej to čoraz menej darí. Kľúčovým je tu slovo rozličný. Rozliční jednotlivci, pochádzajúci z rozličných prostredí, prichádzajú do školy – a narážajú na jej jednotné pravidlá.
To v mnohých vyvoláva odpor, ktorý je živnou pôdou pre snahy humanizovať školské prostredie. Čoraz viac sa presadzuje individuálny prístup k žiakom, integrácia detí so špeciálnymi potrebami, preferujú sa pedagogické metódy podporujúce tvorivosť. Je to prirodzený pokus, ako zmieriť divergentné prúdy v spoločnosti so „skleníkovým“ školským prostredím. Snaha o dôslednú liberalizáciu školského prostredia je však z pohľadu triezveho rozumu nebezpečná kategória.
Predstavme si, že by vo vzdelávaní naozaj platila analógia trhových mechanizmov a vzdelanie by sa stalo tovarom v zmysle vyber si – zaplať si – alebo nechaj tak. V rôznorodej slobodnej spoločnosti, v ktorej sa každý celkom prirodzene koncentruje najmä na seba samého, zákonite existujú rodičia, ktorí tento tovar celkom odmietnu. Urobia tak napríklad radikálni environmentálni revolucionári, sektárski fanatici alebo hoci aj tí, čo decku diplom radšej rovno kúpia – ako mu kupujú všetko ostatné. Rodič individualista napĺňa predovšetkým svoj vlastný vzorec bytia. Detské potreby mu do tejto definície nemusia vždy zapadať. Workoholici, alkoholici, adrenaliňáci, ezoteristi, coolisti, imidžáci, to sú tie najlepšie cieľové skupiny pre trh so spotrebným tovarom – a najhoršie pre výber vzdelávacích produktov. Aby nedošlo k omylu – oni si nakoniec celkom isto niečo vyberú. Otázkou je, nakoľko sa tento výber bude riadiť potrebami ich detí. Vzdelanie šité na mieru celkom určite viac zodpovedá ľudskej prirodzenosti. Preto treba uskutočniť dôslednú reformu školského systému, ktorá nebude iba kozmetickou úpravou jeho rigidných štruktúr. Treba vytvoriť nový systém s novými väzbami a vzťahmi. Treba nanovo definovať vzdelávacie ciele a poslanie vzdelávacích inštitúcií. V nových školách by mali učiť aj noví učitelia.
Ale bolo by trestuhodnou chybou chcieť v reformátorskom rozmachu zlikvidovať verejné školstvo a povinné vzdelávanie. Ten odstrašujúci obraz kamennej budovy s tridsiatimi žiakmi v triede nie je totiž ničím iným ako predobrazom spoločenskej reality, do ktorej raz dieťa vstúpiť musí, či sa mu to páči, alebo nie. Tu koexistuje so spolužiakmi z rôznych rodín s rôznym kultúrnym a sociálnym zázemím. Učí sa spolu s nimi nielen násobilku, ale aj to, ako spolu nažívať, komunikovať a spolupracovať. Vytvára si priateľstvá. Zažíva prvé úspechy ale aj sklamania. Učí sa vyrovnávať s pocitmi nielen víťazstva, ale aj krivdy a nespravodlivosti. Tak ako v normálnom živote. Škola je trenažér budúcej jazdy tvrdou realitou. V skutočnom živote, napriek silným individualizačným tlakom a čoraz väčšej orientácii na vlastný úspech, večnú mladosť a permanentnú radosť, nemožno celkom rezignovať na kategórie ako zodpovednosť, svedomitosť, sebadisciplína, odriekanie, účasť. Tie sú (zatiaľ) tmelom spoločenských vzťahov.
Tradiční sprostredkovatelia týchto hodnôt pomaly miznú zo scény. Preto sa pýtam – nech to znie akokoľvek „konzervatívne“ – kde inde ako v škole sa potom bude generovať naša kultúrna pamäť?
Autorka je analytička Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 45/2006 dňa 6. novembra 2006.
