Steven Horwitz je profesor ekonómie na americkej St. Lawrence University. Venuje sa najmä monetárnej teórii a histórii. Stúpenec rakúskej ekonomickej školy hovorí, že zavedenie riadeného bankrotu krajín, ktoré sa topia v dlhoch, by mohlo pomôcť Európskej menovej únii. No bez tvrdších fiškálnych pravidiel to nepôjde. Modernú rodinu považuje za produkt kapitalizmu. Skutočnou revolúciou sú podľa neho manželstvá z lásky, a nie homosexuálne zväzky.
Tvrdíte, že moderná rodina je produktom kapitalizmu. Ako to myslíte?
Manželstvo v modernej rodine je o láske a emocionálnom uspokojení. K deťom sa staviame ako k niečomu jedinečnému s veľkou sentimentálnou hodnotou. Detstvo vnímame ako niečo mimoriadne. Toto všetko prišlo až po vzniku kapitalizmu. Dovtedy rodiny vyzerali úplne inak.
Čo sa podpísalo pod vývoj modernej rodiny?
Dôležitú úlohu zohral vznik platenej práce. Naprieč dejinami bola rodina miestom, kde sa ľudia zapájali do produkcie. Rodina a firma boli v minulosti mnohokrát to isté. Kapitalizmus to zmenil. Ľudia po prvýkrát začali pracovať hlavne mimo rodinného zázemia. Tiež sa znižuje počet detí. Na produkciu či reprodukciu ich už netreba toľko. Ak raz dôjde k tomuto, pôvodná ekonomická funkcia rodiny je oslabená.
Takéto zmeny sa museli odzrkadliť aj na partnerských zväzkoch.
Vezmite si manželstvo. Aj keď ste si v minulosti mohli partnera vybrať – čo nebol zďaleka vždy ten prípad –, málokedy ste si vyberali z lásky. Vyberali ste si po zohľadnení toho, či je ten partner vhodný na budúce spoločné aktivity a prácu. Ak ste boli bohatí, vyberali ste si vhodný politický doplnok. Nebolo to o láske. Keď rodina stratí svoju ekonomickú či politickú funkciu, je možné ženiť a vydávať sa z lásky.
Ako vysvetľujete moderné demografické trendy, ako je vysoká miera rozvodovosti či homosexuálne manželstvá?
Hneď ako sa manželstvo či rodina transformuje na zväzok tvorený z lásky a nie ekonomické spoločenstvo, nie sú homosexuálne manželstvá až také prekvapivé. Ani revolučné. Skutočne revolučné boli manželstvá z lásky.
Je zaujímavé počuť takýto názor od prednášajúceho na pozvanie konzervatívneho inštitútu. Máte netradičný názor aj na zdanlivo rastúcu rozvodovosť?
Rozvodmi sa zaoberáme kvôli deťom. Ak sa rozvedie bezdetná dvojica, neprináša takýto rozvod so sebou žiadne negatívne externality. Z psychologickej literatúry je zrejmé, že nie rozvod spôsobuje deťom najväčšie problémy, ale konflikt medzi rodičmi. Deti sú na tom lepšie po civilizovanom a nekonfliktnom rozvode ako v konfliktnom manželstve.
Je rozvod funkčný inštitút?
Dospelým ponúka možnosť odísť z problematického zväzku. Z dlhodobého historického pohľadu prinieslo zjednodušovanie rozvodov viac úžitku ako škody. Netvrdím pritom, že to nevytvorilo žiadne škody. Je zaujímavé, že po druhej svetovej vojne sa miera rozvodovosti v USA výrazne zvýšila. No posledných desať – pätnásť rokov veľmi pomaly klesá. Čísla tiež ukazujú, že dnešná rozvodovosť párov žijúcich spolu päť až desať rokov je o niekoľko percentných bodov nižšia ako rozvodovosť rovnakých párov pred desiatimi rokmi. Možno preto, že máme menej, no lepších manželstiev.
Na univerzite ste učili študentov výskumné a komunikačné zručnosti. Čo by ste poradili na zlepšenie kritizovaného slovenského vysokoškolského systému?
Ako každý iný systém, aj vzdelávanie môže profitovať z konkurencie. Treba hľadať cesty zapojenia neštátneho kapitálu do financovania vzdelania. Tiež musíte vytvoriť systém odmeňovania profesorov. Väčšie školy majú väčšie rozpočty, väčšie možnosti výskumu. A výskum je nezriedka oblasť, kde sa profesori často utiekajú, aby zbierali prestíž. Preto treba nájsť spôsob, ako odmeňovať aj kreatívne vzdelávanie.
Ktoré najpodstatnejšie zručnosti by sa mali učiť vysokoškoláci?
Nie je to o tom, ako dobre čo vedia. Je to o tom, ako dobre sú schopní zisťovať, objavovať veci sami. Nikto nevie pripraviť dnešných študentov na to, čomu budú vystavení ako tridsiatnici či štyridsiatnici. Škola ich musí naučiť schopnosti prispôsobiť sa. Ak budeme vysoké školy vnímať iba ako inštitúcie vychovávajúce inžinierov a iba inžinierov, vystavujeme dnešných študentov budúcim problémom. A bez ohľadu na to, akým jazykom hovoríte či akú prácu vykonávate, vedieť dobre písať a komunikovať je veľmi dôležité. Americké firmy rady zamestnávajú študentov s týmito schopnosťami. Lebo ich vedia veci naučiť a prispôsobiť aktuálnym požiadavkám biznisu. No čo ich nevedia naučiť, je kriticky rozmýšľať či dobre písať a rozprávať.
Ako vnímajú ekonómovia rakúskej školy súčasnú krízu? Môžeme vôbec hovoriť o nejakej kríze, keď je to bežná cyklická záležitosť?
Nie je nič také ako bežný hospodársky cyklus. Boomy a prepady nie sú integrálnou súčasťou trhov. Sú spôsobené tým, že centrálna banka príliš veľa požičiava. V Amerike Fed po septembri 2001 výrazne zvýšil menovú zásobu, čo znížilo úrokové miery. Po dva až tri roky bola reálna miera [očistená o infláciu] záporná, čo znamená, že sa bankám platilo za to, že si požičiavali. Výsledkom bolo, že si banky požičali príliš veľa a prepožičali tieto zdroje domácnostiam. Veľká časť končila aj pre vládnu podporu v sektore nehnuteľností.
Ak to zjednodušíme, bolo to o rozmaznaných spotrebiteľoch, alebo o zlých centrálnych bankároch?
Je to o zlých centrálnych bankároch. Je pravda, že výrobcovia urobili veľa chýb, bankári sa obohatili, ale nič z toho by sa nestalo, keby centrálna banka neposkytovala lacné úvery.
Súhlasíte, že bez boomu v sektore nehnuteľností by sme nemali vo svete taký vysoký hospodársky rast?
Bez realitného boomu by sme naozaj v USA ani vo svete taký rast nemali. Ale ten rast nebol udržateľný. Nebol to skutočný rast, ale umelý vďaka centrálnej banke. Všetci sme boli opití lacnými úvermi.
Nie je v niektorých prípadoch lepšie mať aspoň nejaký rast a nejakú zamestnanosť ako nič z toho?
Tu sa vynárajú dve otázky. Keby sme nemali tie lacné úvery, neznamená to, že by sme nemali rast. Len by nebol takého typu, aký sme videli. Lacné úvery nemôžu vytvoriť nové zdroje – bohatstvo iba presúvajú z jedného miesta na druhé. Čiže by sme videli rast v iných oblastiach. Nevytvorila by sa však tá umelá bublina, ktorá musela prasknúť. Ak chceme udržateľný rast, nedá sa to dosiahnuť lacnými peniazmi, monetárnou expanziou. Potrebujeme skutočné úspory, skutočnú tvorbu kapitálu.
Ľudia si musia zvyknúť na nižší rast, vyššie dane, menej bohatstva?
V krátkodobom horizonte budeme iste pozorovať nižší rast a ľudia budú uberať zo svojej spotreby.
Aký rozdiel vidíte v pokrízovom vývoji medzi EÚ a USA?
Viaceré európske krajiny dostávajú lekciu, ktorú si Amerika stále nepriznáva. Teda že nemôžete sociálny štát dlhodobo financovať lacnými úvermi.
Ak je k dispozícii jednoduché riešenie vo forme šetrenia, prečo to nikto nerobí?
Dobrá ekonómia často nie je dobrou politikou. Z pozície volených zástupcov sa ťažko škrtajú výdavky, pretože sú ľudia, ktorí z rozhadzovania vlád profitujú.
Európski lídri vidia riešenie aj v riadenom bankrote. Hovorí sa o ňom v kontexte krajín ako Grécko a Portugalsko. Myslíte si, že by to bol dobrý nápad?
Riadený bankrot vyzerá ako zaujímavá zlatá stredná cesta. Krajina povie, že nesplatí všetky dlhy, ale v rokovaní s veriteľmi sa určí, ktoré áno a ktoré nie. Ak to krajinám pomôže vyčistiť si stôl a začať odznova, bolo by to dobré. Ale jednou z podmienok niečoho takého musia byť nové pravidlá fiškálnej politiky, ktoré nebudú motivovať na nezodpovedné správanie.
V Európe sa argumentuje, že bankrot jednej krajiny môže ohroziť celú menovú úniu.
Menová únia je bez fiškálnej únie nebezpečná. Ak necháte krajiny robiť svoje vlastné fiškálne rozhodnutia, môžete sa dostať do problémov, v akých dnes ste. Pretože všetci sa budú spoliehať na to, že náklady svojich dlhov môžu preniesť na ostatných.
Existujú maastrichtské kritériá, ktoré mali byť poistkou, že sa takéto veci nebudú diať.
Pravidlá sa nevymáhali. Systém riadeného bankrotu musí mať vynútiteľné poistky.
Je teda kríza aj výsledkom neochoty vynucovať pravidlá?
Myslím, že príliš veľa krajín to malo s príliš veľkými deficitmi príliš jednoduché. Asi to nebolo len o tom, že dobré pravidlá sa nevynucovali. Ale že tu boli zlé pravidlá, ktoré sa dali zneužiť.
Vlády na celom svete sa snažia nahradiť súkromné investície. Nemôže to priniesť pozitívny efekt?
Problémom vládnych investícií je ich efektívnosť. Súkromný sektor má obrovské množstvo peňazí. Prečo sa však nepožičiava? Bankári by povedali, že pre neistotu v politickom prostredí. Hľadajú viac náznakov, že oživovanie pokračuje. Ale viac stimulov nepomôže. Tým, že stimuly konzervujú chyby z minulosti, situáciu len zhoršujú. Vlády nemajú jasno v tom, aké ciele sledujú výdavkami. Nejde o to, aby ľudia pracovali. Podstatné je, či produkujú bohatstvo.
Kríza priniesla zlacnenie tovarov a služieb. Nie je správne, aby vlády tento čas využili na nákup?
Zdôraznil by som, že vládne výdavky nie sú schopné vytvoriť v ekonomike taký multiplikačný efekt ako súkromné. Väčšina štúdií ukazuje pravý opak. Ak je teda cieľom rast bohatstva, riešením je viac zdrojov v súkromnom sektore.
Trhy a jednotliví hráči však tlačia štáty do výdavkov.
Áno. Veľkí hráči budú vždy lobovať u vlád. Vládne balíčky a benefity dokázal privátny sektor využívať celkom bez hanby. Toto je však veľmi nešťastný vývoj. Vidno tu jednu zásadnú vec. Kapitalisti nemajú veľmi radi kapitalizmus. Radšej majú celú tú vládnu podporu.
Za súčasný stav nechce prevziať zodpovednosť ani súkromný sektor. Ako sa má svet vyrovnať so situáciami, ako je táto? Je to vôbec mimoriadna situácia?
Mimoriadna je v zmysle toho, že takejto kombinácii recesie a finančnej krízy sme ešte nečelili a nemáme s ňou žiadne skúsenosti. Súkromný sektor určite narobil v poslednej dekáde veľa chýb. Časť z nich pre štedré vládne podpory. Vieme, že sa tu kradlo a špekulovalo. Tiež vieme, že v časoch bublín dochádza k takýmto praktikám častejšie. Z tohto pohľadu musí súkromný sektor prevziať časť zodpovednosti. Ak sa však takéto veci dejú na skutočne konkurenčných trhoch, tie to zistia a potrestajú. Úverová expanzia prešľapy maskuje.
Mali by sa európske vlády chopiť príležitosti a napríklad privatizovať sociálne či zdravotné systémy?
Je čas nad tým rozmýšľať. Minimálne by sa tieto systémy mali spraviť rozpočtovo zodpovednejšie a zohľadniť, že väčšina systémov dôchodkového a zdravotného zabezpečenia vznikla v časoch, keď sa ľudia nedožívali takého vysokého veku ako v súčasnosti.
Veľa veľkých investorov hrá proti ekonomickému zotaveniu. Je takýto postoj v časoch krízy správny?
Áno, absolútne. Myslím si, že je dôležité, aby mali ľudia možnosť na každom trhu predávať na krátko (tipujúc na pokles trhov), či nakupovať opcie alebo hrať proti oživeniu. Najhoršie, čo môžeme urobiť, je odstrihnúť trhy od polovice znalostí – aj tých negatívnych –, ktoré majú. Väčšina ľudí si myslí, že takýto biznis je priam nemorálny. Ale rôzni investori investujú proti. A schopnosť informovať trh o vašich pesimistických očakávaniach je jedným z ústredných bodov fungovania trhov.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND dňa 20. januára 2011.
Steven Horwitz prišiel na Slovensko na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Prednášal v rámci programu CEQLS podporeného Nadáciou Tatra banky a Penta Investments. Viac o prednáške nájdete tu.
