Každá doba má svoju kľúčovú otázku. Odpoveď na ňu určuje budúcnosť sveta. Zvádzali sme smrteľný zápas s mečiarizmom, ktorý nás vyháňal z Európy.
S Mikulášom Dzurindom nás spájal zápas o vstup do NATO a EÚ a spoločný reformný étos, lebo svet rovnej dane, súdnej a zdravotnej reformy, reformy vzdelávania bol naším vnútorným svetom, s ním sme padali aj stáli.
Bojovali sme však od prvej chvíle proti korupcii a Dzurindovej predstave politickej strany ako firmy na výrobu moci. Spupnosť tejto politiky vidí už aj on, škoda len, že až dnes. Hovorí sa tomu dodatočná intuícia. Matovičov oplzlý nápad, že akurát on nás bude skúšať z korupčnosti, bol len nehoráznosťou človeka, ktorý v zápase proti korupcii nepohol dovtedy ani prstom. A Ficova mocenská mašina silnela priamo úmerne s tým, ako sa rozpadal novembrový étos politických strán. Zažil som ten rozpad na vlastnej koži v rokoch 2010 – 2012 a jeho dorážku v priamom prenose v rokoch 2012 – 2016. Preto ma dnešný stav neprekvapuje.
Étos slobodného sveta sa prejavuje aj tým, že vždy sa v ňom nájde sprvu nepatrná, potom malá, ale napokon rozhodujúca časť elity schopnej aj za cenu veľkých obetí vybojovať zápas o civilizovanú tvár sveta. Takúto rozhodujúcu časť elity, ktorá by mala schopnosť a odvahu postaviť sa tvárou v tvár súčasným problémom dnes nielen na Slovensku, ale ani v strednej Európe nevidím.
Elitu, ktorá by jasne povedala, že cenou za boj proti terorizmu nesmie byť terorizovanie vlastných občanov a cenou za dodržiavanie práva a poriadku neľudskosť. Elitu, ktorá by dovidela do dôsledkov dnešnej zmeny geopolitickej situácie, súvisiacej s imperiálnymi ambíciami Ruska a islamskými výbojmi, nezamieňala si Brusel s Moskvou a neukájala sa nádejou, že môže spokojne žiť medzi dvoma mlynskými kameňmi. Elitu, ktorá by poznala do hĺbky cenu hazardu, vyplývajúceho z novej, historicky nebývalej koketérie s Ruskom (Maďarsko), cenu fanfarónskeho nápadu, že môžeme mávať kokardami v nezávislom priestore medzi Ruskom a Západom (Poľsko), cenu hazardovania s výsledkami vlastného krvavého zápasu za slobodu (Ukrajina), cenu za spupnosť, s ktorou si opakovane historicky myslíme, že sme pupkom sveta (Česko) a cenu za nekonečný oportunizmus, s ktorým prechádzame dejinami (Slovensko).
Iste, hovorím aj o imigrácii. Ale nechce sa mi už ani len počúvať nehorázne hlúposti a nadávanie na vlastných spojencov, za ktorým sa skrýva odmietanie podieľať sa na riešení tohto nekonečne ťažkého problému a zároveň parazitovanie na ich peniazoch, lebo umožňujú rozdeľovať a panovať.
Politickú elitu, ktorá si robí obchod z nešťastia iných, som si nezvolil. Ale nevybral som si ani zbabelú politickú elitu, ktorá sa nevie vzoprieť najnižším pudom a ako pavlovovský pes breše spoza plota na vlastný svet. Volím zodpovednú, dospelú politiku, ktorá si stojí za slovom, nezrieka sa ľudskosti a vie rozlíšiť svetové strany. Som si istý, že na Slovensku taká existuje. Len sa musí spojiť. A nielen u nás. Ináč sa stane stredná Európa opäť raz ľahkou korisťou vlkov.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 02/2016 dňa 11. januára 2016.
