Hodnotenie kapitoly Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj z publikácie “Slovensko 2003 – Súhrnná správa o stave spoločnosti” v reakcii na recenziu “Svet podľa Kazdu” od Mikuláša Hubu.
Mikuláš Huba, vedecký pracovník SAV, spracoval spolu s Ľubicou Trubíniovou kapitolu Životné prostredie a trvalo udržateľný rozvoj v publikácii Inštitútu pre verejné otázky “Slovensko 2003 – Súhrnná správa o stave spoločnosti”. Autori predložili svoj pohľad na stav životného prostredia u nás v minulom roku. Ak vychádzam z presvedčenia, že jedným z vhodných spôsobov ako posúdiť kvalitu útočníka je vidieť jeho schopnosť ustáť protiútok, potom je snáď prijateľné, že na recenziu M. Hubu reagujem zhodnotením jeho koncepcie. Napokon, ChangeNet je na alternatívne postupy veľmi vhodným médiom a problematika životného prostredia je natoľko nejasná a sporná, že akákoľvek diskusia o nej prospeje každému ideovému domu, Inštitút pre verejné otázky nevynímajúc.
Súvislosti
Faktografické hodnotenie stavu všetkých zložiek životného prostredia postavili obaja autori na vymenovávaní produkčných charakteristík a ich porovnávaní s predchádzajúcim obdobím. Tento spôsob tvorí dominantnú časť ich argumentácie. Mám skúsenosť, že v environmentálnych prácach je tento postup celkom bežný, dokonca i v publikáciach s veľmi serióznymi ambíciami (napríklad v správach MŽP o stave životného prostredia). Ako analytický nástroj je však korektný len vo výnimočných prípadoch, keď je všeobecne známe, kam poskytnutá informácia vedie (napríklad pokles veku dožitia u obyvateľstva je skutočnosť negatívna sama osebe a je to i všeobecne akceptovateľný úzus). Ak však analytik nechce miasť, musí v ostatných prípadoch poskytnúť vhodné porovnávacie údaje, ktoré pretvoria prvotnú informáciu v súvislú myšlienku a vedú k zmysluplnému záveru.
Autori sa tejto štandardnej a nevyhnutnej metóde snažia čo najviac vyhnúť. Tak sa jadrom argumentácie autorov stáva vymenovávanie produkčných faktov zo všetkých zložiek ŽP: o poklese tuhých emisií, o náraste emisií SO2, o poklese spotreby pitnej vody, množstve odpadových vôd, produkcii odpadov, zmenách vo využití pôd, spotrebe priemyselných hnojív, počte chránených území, zmenách v počte motorových vozidiel, či v spotrebe elektrickej energie. O čom však tieto údaje hovoria? Akú hodnotu majú z environmentálneho, či morálneho hľadiska? To sa nedá zistiť a údaje tak strácajú zmysel zverejnenia. Autori totiž nepredkladajú adekvátne a žiadúce porovnania so spotrebou v iných krajinách (až na výnimky, v ktorých generalizujú na európsku či svetovú úroveň, no bez podloženia tabuľkou a uvedenia zdroja) a podobne. Neuverejňujú ani odkazy na výstupy analytických štúdií k jednotlivým problémom, na základe ktorých by mali právo prezentovať svoj názor. Ich vlastný úsudok je potlačený len do zopár záverov. Vtedy však dospievajú zmieňovanou “skratkou” k veľmi pozoruhodným, ničím neodôvodneným zisteniam, ako napríklad:
“Nárast výmery zastavanej, trvalo zaplavenej pôdy, ako aj podobných kategórií využitia zeme však spôsobuje nárast spotreby environmentálneho priestoru, čo je v rozpore so snahou o TUR a perspektívne ohrozuje potravinovú bezpečnosť krajiny.” – ako k tejto súvislosti autori dospeli?
“Negatívne tendencie sa prejavili najmä vo sfére nedostatočnej starostlivosti o chránené územia a v ich nasledujúcej devastácii.” – čím je podložená informácia o devastácii a zlej starostlivosti?
“Od januára 2003 sa situácia v tejto oblasti aspoň čiastočne zlepšuje vďaka nárastu počtu pracovníkov štátnej ochrany prírody.” – existuje štúdia, ktorá by súvislosť nárastu počtu pracovníkov a zlepšenia ŽP potvrdila?
“Pre energetiku SR je charakteristická … nevyhovujúca skladba zdrojov z hľadiska TUR – absolútne prevažujú neprijateľné elektrárne na jadrové a fosílne palivá a veľké vodné elektrárne ako Gabčíkovo.” – autori sú si úplne istí v záveroch, hoci vedecký konsenzus tu neexistuje. Vodné a jadrové elektrárne sú však v tradičných technických vedách považované najmä za ekologicky prospešné zdroje, pričom vedecky kontroverzná diskusia o nich sa týka iných faktorov (ekonomickej nákladovosti, bezpečnosti pred terorizmom atď.).
K argumentom autorov je potrebné poznamenať i negatívnu skutočnosť, že k veľkej časti uverejnených faktov nie sú uvedené ich zdroje. Literatúra k takto zložitej problematike uvádza len slabých 16 odkazov, z toho 6 sa týka jednej z tém, elektrární…
Lži
V texte som objavil dva nepravdivé údaje. Mám za to, že nie je veľkou chybou, ak sa v rozsiahlych textoch tohto typu objavia nepresnosti, najmä ak text koncepčne “drží” pohromade. Vzhľadom k tomu, že M. Huba upozornil na podobnú skutočnosť mňa (objavil jeden údaj), však využívam príležitosť.
Tvrdenie, že „69,5 % pôd je zaradených do kategórie kontaminovaných a 40 % pôd vykazuje silné poškodenie vodnou eróziou“, je nepravdivé. V prípade vodnej erózie sa totiž uvádza výhradne jeden údaj: 55 % potenciálneho ohrozenia (teda nie reálneho, lebo je to len odhadový údaj, pričom reálny stav nepoznáme), navyše v troch rôznych stupňoch intenzity ohrozenia. V prípade kontaminácie pôd je nadlimitne znečistených menej než 30 tisíc hektárov a indikačné hodnoty znečistenia boli zistené na ďalších asi 150 tis. ha pôd, t.j. cca. 0,6 %, resp. 3 % územia. Zdroj: Plán rozvoja vidieka SR, Jubilejná správa o pôde SR atď.
Názory
V texte sa objavuje niekoľko štandardných a dôležitých komentárov, ktoré vznikajú na základe súkromného úsudku autorov o miere vplyvu a dôležitosti určitého javu, o poradí príčiny a následku niektorých skutočností. Tieto závery je možné vyvrátiť len spôsobom “tvrdenie proti tvrdeniu”, čo je celkom pochopiteľné. Domnievam sa, že analytik má prirodzené právo usudzovať vlastné závery a predpovedať vývoj. Nezaoberal by som sa komentovaním uvedených názorov, keby v mojom prípade to isté neprekážalo M. Hubovi.
“S podielom 54,7 % jadrovej energie na celkovej výrobe a 62,6 % na celkovej spotrebe elektriny si Slovensko stále udržuje štvrté miesto celosvetového rebríčka “jadrových krajín”… Celosvetový priemer podielu jadrovej energie na výrobe elektriny je pritom 16 %!” – autori považujú túto skutočnosť zákonite za zlú, hoci je to len ich úsudok. Mnoho iných odborníkov má totiž presne opačný názor.
„Aj v roku 2003 pretrvávala disproporcia medzi environmentálne priaznivými a nepriaznivými investíciami, zväčša v prospech nepriaznivých.“ – tvrdenie vychádza z autorovho súkromného úsudku o miere „priaznivých“ a „nepriaznivých“ informácií, formálne korektným by však bolo i opačné tvrdenie.
„Na druhej strane negatívne očakávania sa spájajú s… neefektívnym využitím ľudských zdrojov vo sfére ochrany životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja…“ – autorov názor, domnienka.
„…nezohľadnením environmentálnych aspektov reštriktívnych a ekonomicky ozdravných opatrení…“ – dosť nezrozumiteľný autorov názor, domnienka.
„…likvidáciou zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty pre výrobu, výrobky a služby menej závadné pre životné prostredie“ – opäť len názor, ktorý sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť.
Koncepcia textu
Najviac nejasnou sa mi však javí celková koncepcia textu. Tá by mala mať aspoň náznakovú stavbu, rozlíšenie na úvod, jadro a záver. V podkapitole “Aktuálne problémy a kauzy“ sa preto dalo očakávať významové centrum celého autorského textu, teda podrobný popis a stručné zhodnotenie všetkých dôležitých udalostí, rokovaní, politických sporov (vlastníci verzus štát, ekonómovia verzus ekológovia atď.), prehľad a komentár schválenej legislatívy, globálnych tém, európskych súvislostí a mnoho ďalších skutočností z jednotlivých podoblastí. M. Huba a Ľ. Trubíniová však tieto skutočnosti takmer úplne obchádzajú a nahrádzajú ich uvedením dvoch vybraných prípadových štúdií, ktoré sú zrejme ich osobným treťosektorovým záujmom: kauzu “Bratislavský lesný park”, čo je len jedna z mnohých aktivít tretieho sektora, a “jadrové elektrárne a privatizácia Slovenských elektrární”, ktoré sú od problematiky životného prostredia dosť vzdialené (patrili by skôr do hospodárskych kapitol). Tieto dva prípady zaberajú skoro štvrtinu celého textu (!), zatiaľ čo dôležitý prehľad udalostí a komentárov je nesúvislý, veľmi roztrúsený a mimoriadne nedostatočný. Tak sa o vari najdôležitejšej problematike súčasnosti – odpadoch – dozvieme len pár riadkov, o významných sporoch vlastníkov chránených území s MŽP nič, o dôležitých schválených zákonoch (o integrovanej prevencii a kontrole, o štátnej správe v ŽP atď.) takmer nič, o problematike Recyklačného fondu (hospodárenie, verejná mienka, kauzy) opäť nič, o závažnej problematike recyklácie PET fliaš (nezávislé štúdie, spor štátu s producentmi) jednu vetu, o ekologických haváriách opäť takmer nič, o čistiarňach odpadových vôd nič, o emisnej politike nič, o kvalite povrchových a podzemných vôd nič, o stagnujúcej protipovodňovej ochrane nič… A tak by sa dalo pokračovať ďalej. Práca nereflektuje ani situáciu vo vodnom hospodárstve, hoci toto odvetvie už patrí pod rezort MŽP.
V analýze M. Hubu a Ľ. Trubíniovej postrádam premyslenejšiu koncepciu a najmä veľké množstvo úplne základných informácií a podstatných súvislostí. Argumentačnou barličkou autorov sa v mnohých prípadoch stáva záujem o „trvalo udržateľný rozvoj“, čo je definícia natoľko nejasná a zerodovaná, že by sa malo od nej upúšťať.
Napriek tomu si nemyslím, že by autorský text M. Hubu a Ľ. Trubíniovej mal v porovnaní s inými analytickými prácami v tejto oblasti zásadne horšiu kvalitu. V nejasnej a nevyprofilovanej vede, akou je environmentalistika, sú tieto formy argumentácie zvyčajné. Treba uvážiť aj fakt, že problematika životného prostredia je príliš rozsiahla na priestorové možnosti kapitoly. O tom, či je práve táto stať dôkazom odbornosti, „nehumornosti“ a „neinsitnosti“ autorov (z čoho obviňuje M.Huba mňa), však mám isté pochybnosti.
Radovan Kazda
Autor je krajinný inžinier, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu a autor kapitoly „Poľnohospodárstvo“ v publikácii, z ktorej inú kapitolu recenzuje.
uverejnené – Changenet, 20.1.2004
