Dnes sa slovom „tragédia” všeobecne označuje čokoľvek zlé. Avšak toto slovo má aj starší význam odkazujúci na literárne diela, ktoré popisujú protagonistu vo vleku udalostí vedúcich neúprosne k naplneniu jeho osudu. Niečo z tohto staršieho významu je implicitne v logike, ktorú nazývame tragédiou spoločnej pastviny.
Predstavme si pozemok. Ten má určitú únosnosť (1) v podobe počtu zvierat, ktoré sa na ňom uživia viac-menej trvalo. Predpokladajme, že únosnosť pozemku je 100 zvierat. Vlastní ho spoločne desať pastierov, z ktorých každý vlastní desať zvierat tvoriacich dohromady stádo 100 zvierat. Únosnosť pozemku je teda využitá. Pritom každé zviera má pre svojho vlastníka hodnotu (napríklad) jedno euro, takže pri využití celej únosnosti má 100 zvierat hodnotu 100 eur. V podstate, aj keď všetci desiati pastieri zaobchádzajú so svojimi stádami ako so súkromným majetkom, s pozemkom zaobchádzajú ako s jednou veľkou pastvinou, bez vnútorného oplotenia, takže každé zviera sa voľne pasie.
10 pastierov x 10 zvierat = 100 zvierat
hodnota každého stáda = 10 zvierat x 1 euro = 10 eur
celková hodnota stád = 100 zvierat x 1 euro = 100 eur
A teraz si predstavme, že jeden pastier pridá jedenáste zviera. Spolu máme 101 zvierat, čím sa prekročila únosnosť pozemku o jedno zviera. Nie je na ňom dostatok obživy pre každé zviera a preto sú o niečo chudšie a hodnota zvieraťa klesne na 0,95 eura na kus. Celé stádo 101 zvierat má teraz hodnotu 95,95 eur, čo je o 4,95 eur menej ako predošlá celková hodnota stáda, ktoré neprekročilo únosnosť pozemku.
Prečo by však mal niektorý z pastierov pridávať ďalšie zviera, ak je to zjavná strata? Pri pôvodnej únosnosti malo každé z jednotlivých stád desiatich zvierat hodnotu 10 eur. Po pridaní ďalšej ovce ich má jeden z pastierov jedenásť, každá ovca má hodnotu 0,95 eur. Teda celé stádo jedenástich oviec má hodnotu 10,45 eur, čo znamená, že tento pastier pridaním ďalšieho zvieraťa získal 0,45 eura napriek tomu, že celková hodnota desiatich stád klesla zo 100 na 95,95 eur.
Problém spoločného vlastníctva
Hoci celkové náklady skupiny na pridanie ďalšieho zvieraťa prekročili celkový výnos, tento pastier dostane sto percent extra výnosov, ale zaplatí len desať percent nákladov. Zvyšných deväťdesiat percent zaplatia ostatní deviati pastieri: vlastnia deväťdesiat percent zvierat, a tak utrpia deväťdesiat percent straty vyplývajúcej z poklesu ceny za kus. Jednotliví pastieri vidia iba svoje náklady a výnosy a podľa toho konajú. Logika spoločného vlastníctva sa tak uberá k svojmu tragickému koncu.
Formálne sa tragédia spoločného vlastníctva začína vtedy, keď jeho užívanie alebo slobodný prístup k nemu majú za následok prekročenie únosnosti. Tragédia spoločnej pastviny je jednou verziou všeobecného problému externalít. Externalita, tiež nazývaná „vonkajším” alebo „nepriamym” nákladom, je tá časť nákladov na určité rozhodnutie, ktorú znáša niekto iný ako ten, kto také rozhodnutie urobí. Náklady sú „internalizované” vtedy, keď tí, ktorí rozhodujú, znášajú všetky náklady svojich rozhodnutí. Všeobecným účelom inštitúcií vlastníctva je internalizácia externalít zabraňujúca tomu, aby ľudia presúvali náklady na svoju činnosť na iných. Ideálne by sa režimy vlastníctva mali vyvíjať tak, že internalizujú externality, ktoré sú významné – či už „pozitívne” externality spojené s produktívnym úsilím, alebo „negatívne” externality spojené so zneužívaním a nadmerným užívaním zdrojov v spoločnej držbe. Systém bude ekonomicky a ekologicky viac udržateľný, pokiaľ aktér, ktorý rozhoduje o tom, koľko zdrojov použije, zaplatí skutočné náklady svojho rozhodnutia. Tragédia je tým pravdepodobnejšia, čím menej musia aktéri, ktorí rozhodujú o tom, koľko zdrojov sa použije, zaplatiť za ich nadmerné používanie a čím menej je možné dostať výnosov z primeraného využitia jednotlivcami.
Stopy tejto tragédie je možné vidieť všade, počnúc nadmerným rybolovom na korálových útesoch a končiac verejnými systémami zdravotnej starostlivosti, u ktorých je prístup k službám zdravotnej starostlivosti obmedzený iba ochotou pacienta stáť v rade. Obavy z tragédie spoločnej pastviny sú skryté vo všetkých diskusiách o potláčaní hladu (Mali by sme ľuďom dodávať potraviny?), prisťahovalectve (Mali by sme ľudí presťahovať k potravinám?) a regulácii populácie (Koľko pastierov máme právo pridať?).
Súkromné vlastníctvo ako riešenie
Pri neriadenom spoločnom vlastníctve je na jednotlivých pastieroch, aby sa rozhodli, či vystupňujú intenzitu jeho využívania. Nezodpovedajú v plnom rozsahu za náklady na jeho nadmerné využívanie, keďže tieto náklady znášajú najmä iní členovia skupiny užívateľov. Bilancia nadmerného využívania je pre skupinu záporná, ale zároveň je kladná pre toho užívateľa, ktorý sa rozhodne pristúpiť k nadmernému využívaniu.
Čo môžu tí pastieri urobiť? Jednou možnosťou je rozdeliť si spoločne vlastnené územie na desať menších pozemkov tak, aby každý pastier mal svoj vlastný s únosnosťou využívanou len ním samotným. Pri takomto novom usporiadaní namiesto toho, aby sa environmentálne znehodnotilo celé územie, sa škody skoncentrujú len na súkromnom pozemku nadmerného užívateľa. A tak v našom príklade namiesto toho, aby sa škody v hodnote 4,95 eur rozptýlili na sto zvierat a desať vlastníkov, skoncentrujú sa na pozemku jediného pastiera. Aby príklad ostal jednoduchý, predpokladajme, že tento pozemok má jednu desatinu veľkosti pôvodného pozemku. Tiež predpokladajme, že keď sa škoda sústredí na jednej desatine plochy, tak výsledná škoda na jednotku plochy je desaťnásobne vyššia. V takom prípade stádo desiatich zvierat s hodnotou 10 eur je nahradené hladujúcim stádom jedenástich zvierat, ktoré má hodnotu 5,05 eur. Hodnota každého zvieraťa klesla približne o polovicu, čo je bolestivá strata. Dôsledkom systému individuálnych pozemkov je, že každý sa rýchlo naučí, že nie je dobré pridávať si jedenáste zviera.
Súkromné vlastníctvo dáva vlastníkovi výhradné právo. Týmto právom dáva systém vlastníkovi príležitosť zachovať si zdroje. S touto príležitosťou systém tiež motivuje, lebo všetko, čo si vlastník zachová, znamená pre neho výnos.
Poznámka:
(1) Pojem únosnosť je dosť problematický. Na jednej strane sa zameriava na niečo reálne, lebo naozaj existujú medze, ktoré zem znesie, ale na druhej strane tieto medze nie sú stále. Únosnosť je niečo neurčité a závislé na mnohých premenných. Napríklad to, či Krugerov park v Južnej Afrike môže zniesť 15 000 slonov, závisí na tom, či chceme ponechať priestor aj pre nosorožce, a to už nie je výsostne ekologická otázka.
Autor je profesor filozofie a ekonómie a zakladajúci riaditeľ Center for Philosophy of Freedom na University of Arizona.
Na pozvanie KI prednáša dňa 12. marca 2012 v Bratislave a dňa 13. marca 2012 v Žiline v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške nájdete tu.
Preložil Svetozár Gavora, spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2012.
