Národná rada Slovenskej republiky nevpustila do brán parlamentu Lipšicovu novelu zákona o prokuratúre ani Froncov návrh školského zákona. Poslanecké kluby sa svorne zhodli na tom, že to boli “populistické návrhy, sťahujúce predvolebnú kampaň z námestí do pléna Národnej rady”. Radšej si ústavnou väčšinou schválili priestupkovú imunitu, spoločnou rukou zrušili Úrad pre štátnu službu a novelizovali zákon o obecnom zriadení. Hľa, demokracia na slovenský spôsob. Možno to znie otupne, ale napriek tomu sa pýtam, čo to vlastne odmietli stiahnuť z námestí do pléna ako jeden muž či jedna žena esdekauáci, esemkáši, smeráci, hazedesáci, anoisti a komunisti, pričom slobodofóracká pani Martináková sa ani len neunúvala dostaviť na hlasovanie? Krok k Valkovej reforme súdnictva, bez ktorej sa budeme na Slovensku pýtať, či “jesto pravdy na svete” a školský zákon, bez ktorého nebudeme rozumieť textu, ale najmä tomu, ako sa máme vo svete orientovať, rozhodovať a správať, aby sme neboli za hlupákov.
Ostaňme pri školskom zákone. Má svoj pätnásťročný príbeh, do ktorého sme v Konzervatívnom inštitúte (to uvádzam len kvôli Michalovi Hvoreckému, aby ho pri slove konzervatívny nebral zrádnik) vstúpili pred pol druha rokom diskusiou s odborníkmi z mimovládneho sektora, Štátneho pedagogického ústavu a z vysokoškolského prostredia (za všetkých spomeniem aspoň mená Humajová, Černek, Kríž, Fodor, Pupala, aby mal ten príbeh aj svoje postavy).
Potom sme ponúkli ministrovi školstva Froncovi spoluprácu na príprave zákona, pracovali na ňom s jeho legislatívou a konečnú verziu pripravili s kanceláriou Ernesta Valka. Ako poslanecký návrh sa dostal zákon do parlamentu, kde ho poslanci odmietli čo i len prečítať v prvom čítaní.
Asi majú problémy s porozumením textu. Lebo školský zákon prvý raz po roku 1989 pomenúva vzdelávanie ako proces osvojovania si spoločnosťou uznávaných kultúrnych nástrojov, hodnôt a postojov, prvý raz člení obsah vzdelávania do rámcových a školských vzdelávacích programov, prvý raz predpokladá, že vzdelanie nemá viesť k bifľovaniu poznatkov, ale k osvojeniu si schopností potrebných pre život, prvý raz kreuje Kurikulárnu radu, ktorá preberá kľúčovú rolu pri tvorbe a schvaľovaní Národného programu vzdelávania a rámcových vzdelávacích programov a prvý raz stanovuje jasný časový harmonogram priebehu celej reformy od 1. septembra 2006 do 1. septembra 2011.
Na to môžeme zabudnúť. Nakoniec to nebol rozprávkový príbeh, ale príbeh zo života: všetci majú plné ústa vzdelávania, ale radšej o ňom budú rečniť v predvolebnej kampani na námestiach ako v pléne Národnej rady. Tam si radšej schválili vlastnú imunitu, otvorili štátnu správu pre príbuzných a priateľov a demižóny od predstaviteľov nových samostatných obcí.
Ako znie zvesť? “Vaše slovo buď ‘áno, áno – nie, nie’; čo je nad to, je zlé.” Alebo ako hovorí kresťanský teológ Horst Georg Pöhlmann v rozhovore s rabínom Marcom Sternom v knihe Desatoro v živote židov a kresťanov o deviatom prikázaní zakazujúcom lož: “Skrze hříšný pád se z řeči stalo tlachání, které nahrazuje pravá slova. Co to znamená v inflaci slova dnešní doby s jejím blablabla, s její vyšňořenou bezvýznamností, její žurnalistickou řečí, založenou na přehánění a s torturou klepů?”
Článok bol publikovaný dňa 20. marca 2006 v denníku SME.
