Tak, ako neočakávane vláda Ivety Radičovej vznikla na základe prekvapivého výsledku v parlamentných voľbách z júna 2010, tak neočakávane predčasne i zanikla na základe nie práve prekvapivého výsledku hlasovania o eurovale spojeného s dôverou vláde v parlamente v októbri 2011.
Už programové vyhlásenie dávalo na známosť, že nepôjde o reformnú vládu, ale úľava z odsunutia Fica do opozície to umožnila prehliadať. To, že ústredný motív „kvality života“ nie je možné dosiahnuť bez reforiem, sa však nakoniec ukázalo, keď ani vláda s financmajstrom Miklošom nebola schopná skrotiť deficity verejných financií. A čo nám po tejto vláde ostalo?
Dobrá práca
Medzi plusy treba zarátať silný ťah na transparentnosť procesu presunu peňazí daňovníkov od verejnej správy k súkromnému sektoru vďaka zverejňovaniu zmlúv, objednávok a faktúr. Hoci i tento dobrý zámer nebol dotiahnutý a nevyhnutnú prehľadnosť a skutočnú užitočnosť mu dodali až aktivity mimovládnych organizácií. Vo verejnom obstarávaní začali svoje ovocie prinášať elektronické aukcie.
Obludnosť zlodejských cien za výstavbu diaľnic za Fica bola potvrdená ministrom Figeľom, ktorému sa bezbolestne podarilo ušetriť na účte za ne stovky miliónov eur. Pochvalu si za úlohu „Viktora Čističa“ zasluhuje štátna tajomníčka Nicholsonová, ktorá sa do upratovania eurofondovej špiny zaschnutej na sociálnych veciach pustila podstatne ráznejšie než býva po výmene vlád zvykom. A riadnu inventúru bašovania predchodcov sťaby zo supermarketu urobil v rezorte obrany minister Galko.
Opomenúť nesmieme ani boj s justičnou mafiou, do ktorého sa nebojácne pustila ministerka Žitňanská, pred ktorou sa Harabinova súdna rada uchýlila načas do vyhnanstva až na východ krajiny. Pár drobných bitiek však víťazstvo neurobí a na zdarné ťaženie proti dlhodobo sa prejavujúcej súdnej nemoci treba viac než čosi vyše roka. Ešte menej úspešná bola snaha o detrnkizáciu generálnej prokuratúry. Ťažko sa presadzujú zmeny, ktoré nechcú ani tí vlastní. Viac času pre prácu s merateľnými výsledkami by si po svojom návrate iste zaslúžil i policajný šéf Spišiak.
Na polceste
Nedokončená ostane revitalizácia železníc, hľadanie koncesionára pre bratislavské letisko, privatizácia teplární a ďalších spoločností s akcionárskym podielom štátu a teda i zrušenie Fondu národného majetku SR. Vládu nakoniec prežije i Recyklačný fond, z čoho bude mať radosť nejeden poslanec parlamentu. Volebný kódex ostal len zámerom. Vajatanie okolo poslaneckého návrhu smerujúcemu k zmene protiústavného vyvlastňovania vláde tiež neslúži ku cti. Rozpočtová zodpovednosť v príliš mäkkom vydaní liekom na dlhovú krízu nebude.
Otázne je pokračovanie transformácie nemocníc s vydierajúcimi lekármi na krku ministra už len slabej dočasnej vlády. Je zarážajúce, že ani ministerstvo ani médiá za celý ten čas neboli schopné ponúknuť verejnosti skutočný obraz o našom štátnom zdravotníctve. Desivé priestory budované za socializmu a správanie sa k pacientom ako k „stránkam“ na úradoch sú známkami, ktoré ho na prvý pohľad odlišujú od tých neštátnych zariadení. Zúfalo potrebujeme odštátnenie zdravotníctva.
Zlyhania
Absolútnym individuálnym lúzrom strateným vo funkcii je jednoznačne minister Jurzyca. Ostane ďalším ministrom, ktorý nepochopil, že naše školstvo nepozostáva len z vysokých škôl a vzdelanosť spoločnosti a kvalifikovanosť budúcich zamestnancov stojí a padá na úrovni základných a stredných škôl. Bojazlivosť ministra čokoľvek samostatné vykonať znamená zabetónovanie systému Mikolajovej deformy školstva. Odštátnenie školstva potrebujeme rovnako ako odštátnenie zdravotníctva.
Skupinovým zlyhaním je neschopnosť vlády šetriť verejné výdavky. Vláda si nesplnila vlastné domáce úlohy, o rušení a zlučovaní inštitúcií len rečnila až kým nestíchla úplne. Nedošlo k prehodnoteniu činností vykonávaných štátom, k ich redukcii a súvisiacemu rušeniu stoviek príspevkových a rozpočtových organizácií pôsobiacich v rámci verejnej správy. Žiadna racionalizácia sa neudiala ani v našej rozkošatenej miestnej štátnej správe. Ku kontroverznej komunálnej reforme, o potrebe ktorej druhá Dzurindova vláda verejnosť aspoň informovala, sa Radičovej vláda nedostala vôbec.
Možno len smutne zopakovať, že nebola zrušená žiadna rozpočtová organizácia, žiadna príspevková organizácia, žiadna agentúra, žiadna inšpekcia, žiadny úrad, žiadny štátny podnik, žiadna štátna akciovka, žiadna štátna eseročka, žiadny štátny účelový fond. Namiesto šetrenia výdavkov však vláda zvyšovala dane a často hovorila i o zvyšovaní ďalších daní, ktoré s o to väčšou ľahkosťou zrejme zrealizuje po voľbách Fico.
Sebaobetovanie dámy
Náreky voličov a médií po páde Radičovej vlády sú pochopiteľné. Viniť z predpokladaného návratu Fica odporcov eurovalu je však falošné. Nemožno predsa prehliadnuť, že výpady voči premiérke šli opakovane z radov jej materskej strany, a to či už pri voľbe generálneho prokurátora alebo kauze budovy košických daniarov. Iveta Radičová tie tlaky nakoniec nezvládla, a sledujúc jej vyčerpané hysterické extempore hneď po nevyslovení dôvery vláde, je otázne, či zvládla svoju funkciu ako takú.
Táto vláda nepadla na eurovale. Táto vláda padla preto, lebo protikorupčný ťah premiérky nebol v zhode s väčšinovou vôľou v SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd. To ich spája viac so Smerom než s Ivetou Radičovou. Cestička odstavenia tej časti pravice, ktorej s pomocou médií dali nálepku „protieurópskosti,“ je súčasť ospravedlnenia ich budúcej cesty do veľkej koalície so Smerom.
Autor analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 10/2011.
