Puzzle Ficovej vlády sa pomaly začína skladať do obrazu. Niektoré kúsky v ňom ešte chýbajú, iné sú ešte porozhadzované mimo obrazu, ďalším ešte chýba kontext, ale celok začína byť zrejmý. Svedčí predovšetkým o tom, že nejde len o jednotlivé kroky bez jasného smerovania, ale o cieľavedomé a vzájomne sa dopĺňajúce kroky.
Na počiatku Ficovej vlády stoja dva omyly dnešnej opozície. Pri moci si myslela, že možno robiť reformy bez zmeny vzťahu k moci a v opozícii si v počiatočnom šoku zo zostavy novej vlády stanovila ako cieľ uchovať čo možno najviac z doterajších reforiem. Toto rozhodnutie bolo od začiatku nesprávne, lebo zredukovalo celý problém Ficovho vládnutia len na jeden moment, čím zo zorného uhla opozície vypadli iné markantné zložky Ficovho vládnutia, vytvárajúce jeho celkový rámec.
Ficovo vládnutie charakterizuje niekoľko elementárnych vlastností. Základnú tvorí povaha samotnej vlády, ktorá sa skladá zo Smeru ako stredoeurópskeho variantu juhoamerickej neomarxistickej ideológie, presadenej do prostredia Európskej únie, z nacionalistickej SNS a autokratického HZDS. Táto trojica sa pri všetkých deklarovaných vonkajších rozdieloch fakticky vhodne dopĺňa. Jej spoločným menovateľom je negovanie trhových ekonomických princípov, sociálna demagógia, oslabovanie právneho štátu, rozpätie od implicitného po explicitný nacionalizmus a autokratický spôsob vládnutia.
Prvou základnou črtou Ficovej vlády je rozdiel medzi deklarovanou sebainscenáciou a realitou. Charakterizuje ho základný rozpor medzi fakticitou a zdaním, medzi tým, čím jednotlivé strany sú a za čo sa vydávajú. Ináč povedané, Smer nie je sociálnodemokratickou stranou, SNS antikomunistickou stranou a HZDS konzervatívnou ani liberálnou stranou. SNS a HZDS sú nekompatibilné so štandardným politickým spektrom Európskej únie a Smer, ktorý si takrečeno “kúpil” medzinárodnú kompatibilitu v rámci fúzie s SDL, o ňu fakticky prichádza. Ešte ináč: všetky strany dnešnej vládnej koalície spája neštandardnosť, a to dokonca aj v rozpätí jej veľmi voľného výkladu v rámci Európskej únie.
Ficovu vládu vyznačujú niektoré prvky, dotýkajúce sa základných práv zakotvených v ústave Slovenskej republiky. Usiluje sa redukovať informácie o svojej činnosti. Mení charakter verejnoprávnej televízie. Dáva priestor represívnym zložkám, ktoré sa v jednotlivých prípadoch pohybujú na hrane alebo za rámcom ústavných práv. Porušuje princípy trhovej ekonomiky. Demokratické pravidlá využíva vo svoj prospech, ale porušuje ich všade tam, kde je to pre ňu výhodné. Formálne sa drží medzinárodných záväzkov, ale v praxi ich podomieľa.
Činnosť Ficovej vlády je od začiatku deštruktívna. Ekonomické zmeny, zmeny v sociálnej oblasti a v oblasti zdravotníctva smerujú k negovaniu dosiahnutých výsledkov. Ficova vláda reguluje a prerozdeľuje. Ako pracovné nástroje používa príkazy a nariadenia. Je centralistická a etatistická. Prehlbuje politizáciu štátnej správy a deformácie verejných výdajov. Jej politickou technikou sú čistky. Stranícky obsadzuje krajinu. Stáva sa politicky a ekonomicky nespoľahlivým partnerom. Redukuje rolu Národnej rady ako základu parlamentnej demokracie. V sociálnej oblasti sa upína na nesystémové riešenia. Rozkladá demokratický systém súdnictva. Znižuje rolu vzdelania a kultúry. Pestuje skrytý alebo zjavný nacionalizmus. Deklaruje nelojalitu voči medzinárodným spojencom a priazeň voči autoritárskym režimom. Hrozí porušovaním ekonomickým dohôd, čím ohrozuje prílev zahraničných investícií a vytvára priestor pre novú ekonomickú korupciu. Žije pritom z výsledkov vlád, proti ktorým koaliční partneri úporne bojovali od roku 1989. Využíva ich, a zároveň popiera.
Ficova vláda hľadá kontinuitu s oboma prednovembrovými režimami. Je pritom len zdanlivý paradox, že SNS sa opiera o tichú či zjavne deklarovanú priazeň voči vojnovému Slovenskému štátu, ktorý označuje Smer za fašistický a Smer o kontinuitu s komunistickým režimom, ktorý označuje SNS za boľševický. Spoločným menovateľom je v oboch prípadoch priazeň k totalitným režimom. Vzťah k minulosti Ficov režim personifikuje pohŕdaním a zosmiešňovaním tých, čo sa z demokratických pozícií postavili voči obom totalitným režimom, či už ide o Jána Langoša alebo Františka Mikloška.
Ficovo vládnutie vyzerá ako rad nespojitých, náhodných a chaotických krokov. Rok 2007 však ešte zreteľnejšie ukáže, že je za ním pevné rozhodnutie zmeniť charakter štátu, ktorý sa dostáva do protipohybu s európskymi procesmi, a to bez ohľadu na to, či sa pozicionujú konzervatívne, liberálne alebo sociálnodemokraticky. Ficov režim vstupuje do vychladnutých stupají, ktoré európske krajiny viac či menej úspešne opúšťajú. Je ako auto v protismere, ktorého vodič si myslí, že v protismere sú všetci ostatní a že sa mu nič nemôže stať.
Autor je prezident KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 1/2007.
