Krajiny, ktoré chcú rýchly ekonomický rast, musia podľa Richarda W. Rahna, poradcu bývalého prezidenta USA Ronalda Reagana, stavať na silnej vymožiteľnosti práva, ochraňovať súkromné vlastníctvo, mať voľný obchod, slobodné trhy, používať zdravú menu a znižovať vládne výdavky, dane a reguláciu.
Pred tromi rokmi sme sa s vami rozprávali o reformách a jednotnej dani. Čo hovoríte na uskutočnené reformy teraz?
Ak sa pozriem na ekonomické dáta, je skutočne impozantné, čo ste dokázali vo veľmi krátkom čase. Myslím, že Slováci môžu byť hrdí na to, že spravili zo Slovenska konkurencieschopnejšiu krajinu.
V čom vidíte najväčší posun?
V uvoľnení pracovného trhu, v smerovaní k nižšiemu a rovnému zdaňovaniu. Veci robíte dobre a dúfam, že sa neotočíte zlým smerom.
Aj slovenská sociálna demokracia ohlasovala pred voľbami zmeny v daniach. Je to skutočne tak, že ľavica a nízke, prípadne rovné dane sa vylučujú?
Nízke dane zvyšujú ekonomickú aktivitu. A vysoká miera ekonomického rastu znamená z dlhodobého pohľadu aj vyššie daňové príjmy, ale aj nižší dopyt po sociálnych službách štátu. Napríklad Francúzsko a Nemecko sa vybrali cestou vysokých daní, čoho výsledkom je ekonomická stagnácia a nízka tvorba pracovných miest.
Takže ľavica a nízke daňové sadzby nie sú kompatibilné?
Myslím, že sú. Veď nízke daňové sadzby z dlhodobého hľadiska prinesú vyššie daňové príjmy. Z väčšej a silnejšej ekonomiky dostane štát viac peňazí na daňových príjmoch pri nižších sadzbách, ako z malej a slabej ekonomiky pri vysokých sadzbách.
Chápu toto ľavičiari?
Majú popletené premenné a konštanty. Myslia si, že veľkosť ekonomiky je konštantná, pričom v skutočnosti je variabilná. Keď pochopia, že v ekonomike je takmer všetko variabilné, nájdu aj správne odpovede. Zatiaľ to však nevidia. Majú statický pohľad na svet, preto prichádzajú k zlým záverom.
Staré členské krajiny únie vidia v nízkych daniach nových členov nespravodlivú konkurenciu. Volajú po daňovej harmonizácii…
Harmonizácia daňových sadzieb by bola pre vás katastrofa. Po prvé, bez daňovej konkurencie neexistuje nič, čo by tlačilo na efektivitu vlád. Nič, čo by ich nútilo dávať pozor na to, ako míňajú. Všetci vieme, že monopoly sú nebezpečné, že vedú k neefektívnosti a vyšším cenám. Viete si predstaviť, aké zlé by bolo jedlo, keby existovala iba jedna reštaurácia? Pamätám si to ešte z Ruska, keď existovali štátne reštaurácie. To isté platí aj pre vlády. Keď sú nútené konkurovať si, ponúkajú lepšie služby.
Po druhé?
Ak by ste boli [nové členské krajiny] donútení mať také isté dane alebo obmedzenia na trhu práce, ako sú napríklad vo Francúzsku alebo v Nemecku, nikdy by ste neboli schopní staré členské krajiny dostihnúť.
Je to o tom, že staré členské krajiny sú ešte stále príliš bohaté na to, aby bola dostatočne silná vôľa na zmeny?
Vzhľadom na fakt, že ich ekonomiky takmer vôbec nerastú a podiel dôchodcov k ekonomicky aktívnym obyvateľom je vysoký, bude situácia čoraz vážnejšia. Jediná cesta, ako možno dosiahnuť ekonomický rast, je znížiť dane, výdavky vlády a reguláciu ekonomiky. Ak nie, ich ekonomiky budú chudobnieť.
USA tento problém nemajú?
Od osemdesiatych rokov rastú USA zhruba dvojnásobne oproti starým členským krajinám EÚ. Pričom v roku 1980 dosahoval priemerný príjem Francúza či Nemca 80 percent príjmu Američana. Teraz je to približne 67 percent a smeruje to dole.
V sociálnej Európe je však zakorenený názor, že znižovanie daní znamená aj znižovanie sociálnych výdavkov…
To nie je nevyhnutne tak. Nezamieňajme si daňové príjmy a daňové sadzby. Výdavky štátu musíte držať na uzde. Ale znižovanie daňových sadzieb vedie k oživeniu ekonomickej aktivity. V ideálnom svete by sme vôbec nemali mať kapitálové dane, pretože kapitál je základom ekonomického rastu. Tiež by sme nemali mať vyššie zdanenie práce ako 20 percent. Ani spotrebu nemôžete zdaňovať privysoko. Ľudia si nájdu alternatívne cesty, napríklad pašovanie a čierny trh.
Je jednotná sadzba dane nevyhnutná?
Viac sadzieb zvyšuje komplexnosť systému. No viac ich mať môžete. V závislosti od elasticity dopytu. Pokojne môžete mať oveľa vyššie sadzby dane, napríklad na cigarety než na pomarančový džús. Ekonómovia veľa diskutujú o výhodách jednej sadzby, vyzdvihujú jednoduchšiu administratívu. Ale viete zdôvodniť aj viacero sadzieb, ak sú urobené racionálne.
Netlačí vysoké a komplikované zdaňovanie aj do korupcie?
Tu je veľa kultúrnych rozdielov. V niektorých krajinách, napríklad v Škandinávii, majú tradične veľmi málo korupcie. Tam budú skôr ľudia platiť aj vyššie dane ako napríklad v Bulharsku.
Európska únia si zaumienila stať sa do roku 2010 globálnym lídrom vo vzdelanostnej ekonomike. Ako je tento cieľ zlučiteľný so silnejúcimi tendenciami sociálneho štátu naprieč Európou? Dajú sa dosiahnuť oba ciele naraz?
Po prvé, nemyslím si, že to dokážu dosiahnuť vlády. Tie sú tu na prerozdelenie bohatstva. Dokážu bohatstvo zabiť, ale nie vytvoriť. Bohatstvo vytvára súkromný sektor. Z pohľadu znalostnej ekonomiky je najlepšie, čo môžu vlády urobiť, nezdaňovať vzdelanie a inovatívny priemysel. To motivuje ľudí na vstup do takých odvetví. Objem hnuteľných vecí, ktoré môžete vlastniť, je limitovaný. Objem znalostí a vzdelania nie. Vezmite si môj telefón. Samozrejme, je to vec, ale to, čo v ňom má skutočnú hodnotu, je vzdelanie a znalosť.
V globálnej súťaži o znalostnú ekonomiku sa snaží Európa konkurovať USA. Ako to bude vyzerať o desať, pätnásť rokov? Čo treba spraviť, aby sme nestratili dych?
Myslím, že konkurencia z Ázie je ešte väčšia. Ázijské ekonomiky sú omnoho slobodnejšie ako európske. Nemajú toľko daní, byrokracie a regulácií.
Lenže nemajú toľko osobných slobôd, ako máme v Európe či USA.
Závisí to od toho, kam idete. Japonsko, Južná Kórea, Taiwan, Hongkong, to všetko sú veľmi slobodné spoločnosti. Obmedzovanie slobôd nejde dokopy s ekonomickou prosperitou. Spomeňte si na indexy ekonomickej slobody a ich silný vzťah a ekonomickou prosperitou či osobnou slobodou.
V čom Európa zaostáva?
Napríklad v administratívnej komplikovanosti a nákladnosti založenia novej firmy. V Nemecku ma založenie biznisu môže stáť mesiace a tisíce dolárov. Rovnakú firmu založíme v štáte Florida či Virginia od obedového stola cez internet za dve stovky dolárov. A je jedno, akú právnu formu si vyberieme. Kým sa naobedujeme, môžeme mať založený fungujúci biznis. Ak nútite ľudí behať po úradoch, plytvať časom a peniazmi, odrádzate ich od nových nápadov a podnikavosti.
Vo vašom osobnom rankingu teda Európa zaostáva aj za Áziou?
Musíte hodnotiť krajinu po krajine. Ale juhovýchodná Ázia je oveľa dynamickejšia ako Európa. Minulý rok dosiahol globálny ekonomický rast päť a pol percenta. Okrem Zimbabwe a Sierry Leone rástli všetky krajiny. Taliansko bolo na nule a Francúzsko a Nemecko sa pohybovali okolo percenta. Dosahovali najnižší rast na svete.
Niekdajší európski lídri sú teraz brzdou?
Tieto tri krajiny sú najväčší problém, ťahajú dole aj zvyšok Európy. Predstavte si, o koľko viac trhu by malo aj Slovensko, ak by nemecká ekonomika rástla o štyri percentá ročne. Môžete síce povedať, že rozvojové krajiny rastú rýchlejšie ako rozvinuté. Ale prečo potom USA alebo Austrália rastú o toľko viac?
Čo sú najväčšie výzvy pre Európu, respektíve trojicu problémových krajín? Existuje jednoduchý recept, ako z toho von?
Samozrejme. Veď existujú skúsenosti z celého sveta. Môžu sa obzrieť aj po tom, čo spravili niektoré európske krajiny. Znížiť dane z príjmu právnických osôb, to sa už pomaly deje. Lež to, čo ekonomiku zabíja, sú rigidné pravidlá na trhu práce.
Čo by ste spravili, keby ste boli ekonomický diktátor v Nemecku, vo Francúzsku či v Taliansku?
Okamžite by som zrušil všetky kapitálové dane, znížil by som zdanenie práce na maximálne dvadsať percent a znižoval regulácie a byrokraciu.
Čo s deficitom?
Zamrazil by som výdavky štátu. V prvých rokoch by síce deficit rástol. Rýchlejší rast ekonomiky by to v nasledujúcich rokoch viac ako kompenzoval. Cieľom ekonomickej politiky nie je eliminácia deficitu, ale tvorba pracovných miest, ekonomického rastu a ekonomických príležitostí.
Aká je ideálna miera prerozdeľovania?
Vezmite si Fínsko. Bolo relatívne úspešné aj s vysokou mierou prerozdelenia. Ale Fínsko je malá, homogénna krajina. V mojom svete by som nenechal štát prerozdeľovať takmer nič. Strop by som nastavil veľmi nízko, ale určite by nemal nikto zomrieť od hladu. Vlády majú schopnosť ožobráčiť každého, ale už nemajú schopnosť urobiť z každého boháča.
Dokážu to Fíni udržať?
Čoraz ťažšie. Fíni boli s modelom vysokého prerozdeľovania najúspešnejší. Ich systém by však ťažko fungoval v USA, vo Švajčiarsku. Nemyslím si, že by fungoval na Slovensku. Fíni majú dlhú tradíciu osobnej poctivosti. Je tam nízka miera korupcie, je to jedinečná kultúra.
Medzinárodný menový fond varuje pred globálnymi nerovnováhami ako najväčším rizikom pre svetovú ekonomiku. Často spomína obchodný deficit USA či prebytok obchodnej bilancie v Číne.
Hlavnou hrozbou pre svetovú ekonomiku je Medzinárodný menový fond. Môžete ma citovať. Hovorenie o takzvaných nerovnováhach je absolútny nonsens. Máme obrovský obchodný deficit. A prečo máme obrovský obchodný deficit? Lebo zvyšok sveta chce doláre. A ako dostane doláre? Tak, že predáva svoje produkty USA. Náš obchodný deficit je poháňaný predovšetkým Čínou a Japonskom. Tie chcú doláre ako rezervy pre svoj bankový systém. Čínsky rezervný systém je od dolárov úplne závislý.
Nie je však práve toto nebezpečné aj pre dolár?
Nie. Ľudia sa pýtajú, čo sa stane, ak sa Čína a Japonsko zbavia dolára. Lenže ony to nemôžu urobiť. Ak tak predsa len spravia a znehodnotia dolár, podmínujú aj vlastný bankový a finančný systém. V pasci sú skôr Číňania, nie Američania. Ak dlhujete banke sto dolárov, máte problém. Ak dlhujete milión dolárov, má problém banka.
Ak nie globálna nerovnováha, tak čo je najväčší globálny problém?
MMF, a to tým, že sa snaží riešiť tieto nerovnováhy. Globálna ekonomika je v lepšom stave, ako kedykoľvek predtým. Istý globálny ekonomický problém stále predstavuje Afrika. Aj keď v posledných rokoch Afrike prospel rast cien komodít. Sektor je však veľmi cyklický.
Potrebuje svet silnú Afriku?
Nie, Afrika potrebuje silnú Afriku.
Nepredstavuje silný rast africkej ekonomiky istú hrozbu pre globálnu ekonomiku? Aj v dôsledku rastu spotreby energií a tým aj zvyšovania ich cien?
Nie. Keď začnú rásť a produkovať služby a tovary, budú bohatší. USA sú bohatšie preto, lebo Európa je bohatšia. A naopak. Ak sa obávate, že niektorý z vašich susedov by sa mohol vlámať do vášho domu, neobávate sa toho bohatého suseda. Žijem v bohatom susedstve, kde som asi najchudobnejší zo všetkých. Ale nebojím sa, že by sa niektorý z mojich susedov chcel vlámať do môjho domu. Takisto to funguje aj pre krajiny. Na severe USA máme Kanadu, na juhu Mexiko. Nebojíme sa Kanaďanov.
Takže USA by uvítali bohaté Mexiko?
Áno. Keď bude Mexiko rásť a bohatnúť, bude to lepšie aj pre nás. Stanú sa zákazníkmi pre naše služby a tovary a tiež nám umožnia bohatnúť. To však zase nevidia socialisti. Myslia si, že keď niekto bohatne, musí zákonite iný chudobnieť. Lenže to nie je pravda. Takto skutočný svet nefunguje. Bude aj pre vás ľahšie stať sa bohatým, ak bude váš sused bohatý. Vytvorí trh pre vaše produkty a služby.
Neohrozujú svet vysoké ceny komodít?
Je to len prechodný fenomén. Z histórie vieme, že reálne ceny takmer všetkých druhov komodít na svete klesajú. Myslíme si, že cena ropy je vysoká, ale reálne bola v dvadsiatych rokoch minulého storočia vyššia. Vtedy si ľudia mysleli, že zásoby ropy sa čoskoro minú. Neminuli sa a nekončia sa. Ide iba o funkčnú cenu na trhu. Rastúcou cenou rastú aj zásoby. Lebo sa ich postupne oplatí ťažiť. Čím je vyšší dopyt, tým je vyššia produkcia a tým je celý systém efektívnejší.
Bulharsko a Rumunsko sa pripravujú na vstup do únie. Tá je vnímaná ako klub bohatých. Neexistuje iná cesta, ako sa možno stať štandardnou a bohatou ekonomikou?
Bulharsko a Rumunsko nemajú problém s bohatstvom ako takým. Ich najväčší problém je korupcia. Vzhľadom na svoje aktuálne bohatstvo by do únie vstúpiť mohli.
Z vášho pohľadu sa zdá korupcia hlavným zdrojom ekonomickej nestability a chudoby. Existuje jednoduchý recept, ako sa jej zbaviť?
Najprv sa musíte zbaviť korupčných sudcov. Potom musíte odstrániť prebytočnú reguláciu a byrokraciu. Toto sú veľké zdroje a príležitosti na korupciu. Opakujem príklad zakladania firmy. Keď vás štát núti behať po množstve úradov a inštitúcií, je vždy väčšia pravdepodobnosť, že budete nútený v dôsledku prehnanej byrokracie korumpovať, ako keď si firmu založíte elektronicky bez korumpovateľného úradníka cez internet. Tu neexistuje priestor na podplácanie. E-government je tiež cesta, ako sa zbaviť množstva korupcie.
Takže cesta z korupcie smerom k stabilnej a bohatej ekonomike vedie aj cez elektronizáciu?
Áno. Transparentné elektronické systémy, e-government a čo najmenej zbytočných regulácií a byrokracie.
Richard W. Rahn je generálny riaditeľ Centra pre globálny ekonomický rast. V osemdesiatych rokoch bol viceprezident a hlavný ekonóm Obchodnej komory USA a člen poradenského výboru prezidenta Ronalda Reagana. Počas prezidentskej kampane Georgea Busha staršieho v roku 1988 bol jeho ekonomický poradca. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov učil na viacerých univerzitách, pracoval ako inštruktor pre americké letectvo a vykonával funkciu ekonomického poradcu na komoditnej burze v New Yorku. Napísal viacero ekonomických a analytických titulov. Študoval na University of South Florida, titul MBA získal na Florida State University. Vedeckú hodnosť PhD. získal na Columbia University.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND 28/2006 dňa 20. júla 2006.
Prednášku Richarda W. Rahna “Úloha vlády. Desať bodov na ceste k ekonomickému rastu a slobode,” ktorá odznela v rámci cyklu Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS), ktorého pokračovanie organizoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika dňa 27. júna 2006 v Bratislave, nájdete tu.
