Ak hovoríme o úspechoch vlád v ekonomických reformách, hovoríme najmä o ich schopnosti znižovať obmedzenia slobody trhovej výmeny, privatizovať štátny majetok a zvyšovať efektivitu činnosti verejnej správy, teda služieb, ktorých poskytovanie je považované za prirodzenú úlohu vlády. Tieto zmeny sa už prejavili vo väčšine odvetví hospodárstva a verejnej správy, ale viaceré sektory súvisiace so životným prostredím ostali podnes bez významnejšej zmeny. Vodné hospodárstvo na svoju reformu čaká už 16 rokov.
Rozvoj vodného hospodárstva (VH) naráža na dlhodobú neschopnosť vlády odlíšiť hranice medzi službami, ktoré vie efektívne riešiť trh (najmä súkromný sektor), a tými, ktorých financovanie musí do istej miery (aspoň dočasne) zabezpečovať sprostredkovateľsky štát. Dôsledkom je hlboká a dlhodobá stagnácia najmä sektora tzv. veľkých vôd, prejavujúca sa vo väčšine služieb, po ktorých existuje prirodzený dopyt: od nízkeho obratu a neefektívnych výdavkov v zabezpečovaní protipovodňovej ochrany, cez nevýrazný rozvoj rybného hospodárstva a „vodnej“ energetiky, až po neuspokojivý rast kvality povrchových vôd, obmedzujúci napríklad rozvoj cestovného ruchu. Neúspešný koncept štátom manažovaného vodného hospodárstva prežíva v režime neustáleho „zachraňovania“ prostredníctvom neefektívnych vládnych výdavkov a poplatkov, ktorými vláda zaťažuje podnikateľov.
Východiská
Voda má vysoký potenciál pre kvalitné zhodnotenie, pretože poskytuje priestor pre dopyt po veľkom množstve služieb. Jednou z najvýznamnejších predností slobodného trhu je jeho vysoká schopnosť koordinovať záujmy o využívanie spoločného statku, v tomto prípade vodstva SR. Nevyhnutným predpokladom úspešnej koordinácie je však posilnenie súkromného vlastníctva účastníkov tejto trhovej výmeny. Principiálne riešenie reformy VH preto spočíva v ústupe vlády z pozícií, ktoré jej neprináležia (t.j. štátne vlastníctvo, monopol na mnohé služby, centralizácia a nadmerná regulácia sektora) a posilnenie prirodzenej úlohy vlády ako tvorcu podmienok pre podnikanie v sektore (najmä vo vymáhaní a presadzovaní práva).
Odber vôd
Vo financovaní VH prežíva socialistický ekonomický koncept, ktorý považuje vody SR za spoločné „prírodné bohatstvo“ a odber vôd za jeho „spotrebovávanie“. V tomto chybnom presvedčení (posilnenom odporúčaniami zo strany EÚ) vymáha vláda poplatky za odber podzemných vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, ako aj povrchových vôd (vrátane tzv. hydroenergetického potenciálu vôd a tzv. energetickej vody), príjem ktorých znižuje deficit rozpočtu správcu vôd, štátneho podniku Slovenský vodohospodársky podnik (SVP). Dôvod týchto platieb, ktoré podľa našich odhadov presahujú ročne sumu niekoľko stoviek miliónov Sk (presné údaje o plnení rozpočtu nám SVP odmietol zverejniť i napriek rozhodnutiu ministerstva životného prostredia), však v skutočnosti nie je jasný. Odber vôd je totiž činnosťou, ktorá spôsobuje významné náklady odberateľovi vôd, nie ich správcovi. Navyše nespôsobuje ani negatívne vedľajšie dôsledky (externality), ba dokonca, v prípade čerpania vôd na závlahy prevažujú externality pozitívne, zvyšujúce hodnotu okolitého ekosystému. V našej klimatickej oblasti navyše voda nie je veľmi významným prírodným bohatstvom a má väčšinou pomerne nízku trhovú hodnotu (s výnimkou liečivých a minerálnych prameňov a čiastočne i zdrojov pitnej vody), takže nespôsobuje zásadné konflikty dopytov po rôznom využití. Vládou vynútené spoplatňovanie odberu vôd má preto charakter neodôvodnenej dane, ktorou sú zaťažovaní odberatelia, čo vytvára ich neprirodzenú komparatívnu nevýhodu na trhu. Navyše táto „daň“ slúži na krytie služieb vo verejnom záujme, ktoré s odberom vôd nesúvisia (napríklad na protipovodňovú ochranu, či budovanie čistiarní odpadových vôd). Spoplatňovanie odberu povrchových a podzemných vôd, vrátane odberov za využívanie energetickej vody a hydroenergetického potenciálu vôd, je preto potrebné zrušiť v plnom rozsahu.
Dodajme len, že v prípadoch, kedy časť nákladov za služby spojené s čerpaním vôd nesie aj iný subjekt (napríklad pri využívaní energetického potenciálu vôd správca vodných nádrží), musí vláda vytvoriť podmienky, aby táto trhová výmena bola uskutočňovaná medzi súkromnými vlastníkmi, resp. poskytovateľmi služieb. To znamená uskutočniť kroky smerujúce k privatizácii (aspoň časti) vodných stavieb.
Vypúšťanie odpadových vôd
Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd, ktoré sú príjmom Environmentálneho fondu, majú zdanlivé opodstatnenie v tom, že vypúšťanie odpadov spôsobuje negatívne externality vo forme znečistenia vôd. Systém však naráža na množstvo problémov, súvisiacich najmä s preukázateľnými rizikami korupcie v prerozdeľovaní prostriedkov fondu, s účelmi použitia prostriedkov a s faktom, že platcami do fondu nie sú všetci znečisťovatelia (napríklad farmári nie). V prípade produkcie odpadových vôd je navyše potrebné odpútať sa od falošných environmentálnych mýtov o možnosti dosiahnutia zásadného zlepšenia kvality vôd. Voda je základným médiom ľudskej existencie i prirodzeným „recyklátorom“ veľkej časti jeho odpadov. Keďže spoločenským konsenzusom boli stanovené limity produkcie odpadových vôd, ich dodržiavanie nemôže byť považované za negatívnu externalitu. Dôsledná kontrola dodržiavania týchto limitov a posilňovanie vymáhateľnosti práva sú základom pre dosiahnutie dobrej kvality vôd. Poplatky za vypúšťanie odpadových vôd k jej zlepšeniu nevedú a je potrebné ich taktiež zrušiť.
Protipovodňová ochrana
Protipovodňová ochrana (PPO) je bezpochyby najzložitejším problémom v celom sektore VH. Je službou, ktorá zatiaľ nemá prirodzeného poskytovateľa. Časť príčin spočíva v tom, že váha úžitku z protipovodňovej ochrany je ťažko merateľná, má vysokú premenlivosť v priestore a čase a poskytovanie služby je deformované prítomnosťou veľkého počtu tzv. čiernych pasažierov. Toto sú vážne problémy, avšak majú svoje ekvivalentné príklady aj v iných sektoroch podnikania, v ktorých existujú trhovo konformné riešenia (podobné problémy má napríklad zdravotníctvo). Súčasné financovanie a realizácia PPO sú veľmi vzdialené od rozhodovania tých, pre ktorých má PPO reálnu (a vysokú) hodnotu, najmä zainteresovanej verejnosti a podnikateľského sektora. Prvé kroky inštitucionálnej reformy by preto mali spočívať v prenesení rozhodovacích kompetencií (vrátane investičných) na decentralizovanú vládu. Kľúčovým bodom celej reformy VH je však najmä zmena financovania PPO. V prvej fáze transformácie zrejme nebude možné zrušiť aktívnu úlohu centrálnej vlády ako dominantného nákupcu služieb spojených s PPO, avšak ďalšie riešenie je naviazané najmä na tvorbu úplne nového systému financovania PPO, vychádzajúceho z angažovanosti samospráv a motivácie súkromných prispievateľov. Reforma financovania PPO predpokladá dlhodobejší proces hľadania modelu, ktorý povedie k rastu odvetvia bez výraznej záťaže na vládne výdavky. Načrtnuté východiská však by však mali poskytovať dobré predpoklady na zníženie plytvania s verejnými zdrojmi a zvýšenie zainteresovanosti súkromných zdrojov, takže výpadok rozpočtu PPO, ktorý spôsobí zrušenie spoplatňovania odberu vôd, by nemal viesť k zásadnému zvýšeniu výdavkov verejnej správy. Dodajme len, že v záverečných etapách reformy je potrebné vykonať opatrenia smerujúce i k zlepšeniu vlastníckej zodpovednosti za stav vodných tokov, najmä prevodom ich vlastníctva do súkromných rúk.
Zariadenia na vodných tokoch
Zariadenia na vodných tokoch (najmä vodné nádrže, hate, plavebné komory, čerpacie stanice a kanály) sa viažu k poskytovaniu služieb, zahrňujúcich pôdohospodárstvo, energetiku, rybné hospodárstvo, vodnú dopravu, cestovný ruch, ako aj služby vo verejnom záujme (ochrana prírody) a ďalšie. Fakt, že využívajú spoločný priestor i „médium“ podnikania, nie je v celom spektre odvetví hospodárstva natoľko výnimočný, aby poskytoval racionálny dôvod pre udržiavanie uvedených nehnuteľností v správe a vlastníctve štátu. Proces privatizácie zrejme bude musieť predpokladať aj isté výnimky, týkajúce sa napríklad veľkých vodných nádrží, ktoré predstavujú isté bezpečnostné riziká. Privatizácia drvivej väčšiny zariadení na vodných tokoch by však mala viesť k zásadnej redukcii problémov, ktoré spôsobuje súčasný stav ich štátnej správy (t.j. najmä systematickú devastáciu hydromelioračných zariadení, nedostatočnú údržbu kanálov a podobne). K privatizačnému balíku opatrení je potrebné zahrnúť nevyhnutný prevod vlastníctva väčšiny aktív Slovenského vodohospodárskeho podniku, t.j. najmä malých vodných elektrární, kanálov, siete rekreačných zariadení, ako aj stavebných a servisných služieb, do súkromných rúk.
Záver
Načrtnuté východiská reformy vodného hospodárstva SR (sektoru tzv. veľkých vôd) sa snažia poskytnúť základnú kostru riešení, založených na posilnení efektivity služieb realizovaných súkromným sektorom a ústupe vlády z pozícií, v ktorých dlhodobo poškodzuje rozvoj vodného hospodárstva i kvalitu životného prostredia. Táto časť reforiem predpokladá nadväznosť na systémovú zmenu vodnej legislatívy, ktorá by mala viesť k zníženiu preregulovanosti sektora a neefektívnych obmedzení v hospodárení s vodou. Ďalšie zmeny by sa mali týkať redukcie ostatných štátnych podnikov a príspevkových organizácií vo vodnom hospodárstve, ako aj posilnenia činnosti inšpekcie vôd. Napriek zložitosti a rozsiahlosti problémov, ktoré s reštrukturalizáciou sektora súvisia, je časový rozsah budúceho volebného obdobia na ich realizáciu dostatočne široký.
Článok bol publikovaný v týždenníku Domino fórum 18/2006 dňa 3. mája 2006.
