Do Moskvy som sa dostal prvý raz v živote v marci tohto roku. V pamäti som si niesol obraz chvejúcich sa krídelok lietadielka, pristávajúceho kedysi pred štvrťstoročím uprostred nič netušiacej Moskvy. Vyzeralo, akoby ju posýpalo práškom. Jeho nevinnosť bola taká očividná, že let sa napriek všetkej ruskej podozrievavosti stal mierovou misiou, aj preto, aby sa zakrylo, ako sa zoči-voči raketám všemožného doletu mohol dostať takýto chrúst až na Červené námestie.
Dnešná Moskva ma fascinovala reklamnou kombináciou latinky a azbuky pozdĺž cesty zo Šeremeteva Tverskou ulicou, plnou reštaurácií a kaviarní, „baňatým“ marketom v štýle ruskej secesie, kníhkupectvami, hmýriacimi sa nočnými čitateľmi, klubmi s džezovou hudbou, pelmeňmi a kvasom, mestským pulzom mladých ľudí. Fascinovala ma výstavou toho najsúčasnejšieho výtvarného umenia, ktoré sa hralo na vetešníctvo viery, ale aj modernej ruskej klasiky a európskeho výtvarného umenia prvej polovice dvadsiateho storočia, Mc Arbatom, na ktorom ostal z čias Vysockého už len malý blikajúci pútač s nostalgickou otázkou: „Kde je tá ulica, kde je ten dom?“, Kremľom s múrmi prischnutej červenej farby, Vrabčími, ešte stále Leninskými horami, ktoré sú vlastne hôrkami.
Okrem ochranky vo vchodoch obchodov, reštaurácií a klubov bola vonkajšia Moskva intenzívnym bdelým snom, akoby opakom stredoeurópskej skúsenosti, že len pod ľahostajným povrchom existuje vnútorné, imaginatívne mesto sna.
V Ruskom denníku Anny Politkovskej (Praha, Jota, 2007) je to naopak – jej vnútorná Moskva je nočnou morou. Je bohatou Moskvou, kde sa v napchatých reštauráciách prehýbajú stoly pod lahôdkami, o ktorých nemá zvyšok krajiny ani potuchy, Moskvou dvorného, kremeľského Basmanského obvodného súdu, cvičiaceho sa v uplatňovaní výberovej spravodlivosti, Moskvou, zaplavenou políciou, mužmi v civile a psami, pátrajúcimi po výbušnine, Moskvou, ktorej tichá a hladná periféria sa líši od mimoriadneho, fantazmagorického centra, Moskvou, kde opozičná prezidentská kandidátka Irina Chakamadová dostane v SMS-voľbách 18 %, ale v tých skutočných 3, 85 %, Moskvou starej tradície, v ktorej rámci si Putin pozýva na MDŽ do Kremľa pracujúce ženy, Moskvou, kde si veličiny, zodpovedné za právo a poriadok, vypnú v noci mobily, spia a otvárajú priestor pre mŕtvy čas, meniaci sa na čas mŕtvolný, Moskvou, kde ľudia podľa Garryho Kasparova podľahli otrave spôsobenej blízkosťou moci, Moskvou, kde sa moskovskí opoziční lídri boja prizvať do metropoly kritických regionálnych politických predákov, Moskvou, v ktorej nie je jednoduché zohnať niekoho, kto by bol ochotný poskytnúť demokratickej opozícii otvorenú politickú podporu, lebo všetci sa podrobujú Putinovej mocenskej vertikále, dokonca aj vtedy, keď tvrdia, že proti nej bojujú. Moskva Anny Politkovskej je stredom, do ktorého sa zbiehajú nitky Putinovej predstavy demokracie, o ktorej nám v Bratislave vo februári 2005 on sám povedal, že „základné demokratické princípy a inštitúcie treba adaptovať na reálie dnešného ruského života, zmieriť ich s ruskými tradíciami a dejinami“, za čo jeho demokracia dostala ako ruské špecifikum prívlastky tradičná, suverénna, adaptovaná, riadená.
Politkovskej Ruský denník sa začína decembrom 2003 a končí sa augustom 2005. Tento čas subjektívnej topografie dnešnej ruskej krajiny amysle nie je náhodný. Zahrňuje obdobie od totálnej prehry ruských demokratov vo voľbách 2003, čím sa podľa Politkovskej skončil v Rusku slobodný čas demokracie bez prívlastkov, po čas, keď sa stal Putinov režim opakovanou každodennosťou. V nekonečnom opakovaní toho istého tkvie ťaživosť Politkovskej knihy, postavenej na ubíjajúcej kvantite. Jej bilanciou je v sériách sa opakujúce mocensko-technologické upevňovanie Putinovej moci, proces výmeny ekonomickej oligarchie za politickú, vznik pravoslávneho konceptu ľudských práv, kupovanie politikov a novinárov, bezmocnosť a neschopnosť demokratickej opozície spojená so samoľúbosťou a sebaľútosťou jej špičkových politikov, boj s vonkajším a vnútorným nepriateľom, rad nevyjasnených smrtí, vojenské šikanovanie a „samovraždy“ nováčikov, nehrdinský život veteránov ruských vojen a hrdinský život ich žien a matiek, teror, boj proti teroru a štátny teror, šíriaci sa z Čečenska do ostatných kaukazských republík.
Moskva je jedna, a predsa sú Moskvy dve – sen tej jednej sa mení na nočnú moru tej druhej. Politkovská písala vety skalpelom. Rezali do živého a ona to vedela. Bola naplnená predtuchou vlastnej smrti. Prišla 7. novembra 2006, temne, aby potvrdila to, čo ich autorka vo svojom denníku napísala.
Autor je prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 18/2007 dňa 30. apríla 2007.
