Reforma základných a stredných škôl prebieha chaoticky a bez výrazných pozitívnych výsledkov. Minister školstva Ján Mikolaj ju naštartoval nedostatočne pripravenú a prirýchlo. Po dvoch rokoch jasne vidno, že šlo viac o politickú kamufláž ako o skutočnú reformu. Zmeny, ktoré mali priniesť novú kvalitu do vzdelávania, sú iba formálne a vo väčšine škôl sa učí aj naďalej “po starom“.
Školy sa na reformu nestihli pripraviť. Mnohí učitelia dodnes nevedia, čo sa od nich vlastne očakáva. Vo verejnosti síce panuje akási všeobecná predstava, že by mali žiakov učiť modernými metódami a menej trápiť s memorovaním, naplniť tieto predstavy zmysluplnou vyučovacou činnosťou je však v školskej praxi mimoriadne náročné. Rezort školstva v tom učiteľom nijako nepomohol. Nepripravil pre nich potrebné metodiky ani nové učebnice, ani inšpiratívne vyučovacie stratégie. Nové školské vzdelávacie programy tvorili bez potrebných znalostí, navyše v časovej tiesni. Niet div, že väčšina škôl ich vypracovala povrchne a namiesto očakávaných inovácií do nich vložila len skopírované časti ministerstvom odporúčaného vzoru. Zámer vytvoriť jedinečné, žiakom na mieru ušité školské vzdelávacie programy, tak ostal vinou zbabraného reformného scenára iba na papieri.
Okrem dvojúrovňového modelu štátnych a školských vzdelávacích programov nový školský zákon veľa zmien nepriniesol. Školy sa neoslobodili od štátneho dirigizmu, naopak, učiteľom pribudli nové povinnosti a manažmentu škôl nová byrokracia. Samozrejme, bez adekvátneho finančného ohodnotenia. Namieste je teda obava, že v skutočnosti sa žiadna reforma nekoná. Bez nej však školy nemajú budúcnosť. Bez zásadných systémových zmien budú i naďalej živoriť na okraji záujmu spoločnosti a stereotypne odovzdávať ďalším a ďalším žiakom rovnaké učivo rovnakým spôsobom, ako generáciám pred nimi.
Pomôcť by mohol nový reformný koncept, a to napriek tomu, že školské prostredie je už z neustálych zmien značne unavené. Únava však prichádza nie preto, že je tých zmien priveľa, ale preto, že sú nekoncepčné a bez efektu. Na to, aby sa dal školský systém do poriadku, treba uskutočniť zmeny razantné, hlboké a logicky na seba nadväzujúce.
Vzdelávací systém je potrebné zmeniť na flexibilný model, v ktorom sa reálne zmení filozofia procesu vzdelávania od “chodenia do budovy školy“ ku vzdelávaniu prostredníctvom rôznorodých vzdelávacích programov. Žiaci by mali mať možnosť slobodne si vyberať z pestrej ponuky vzdelávacích príležitostí tie, ktoré najviac vyhovujú ich vzdelávacím potrebám. V praxi to okrem iného znamená aj zrušenie povinnej školskej dochádzky a prechod na tzv. povinné vzdelávanie. Podstatné zúženie rozsahu povinného vzdelávania by zas mohlo poskytnúť školám viac priestoru na zatraktívnenie vzdelávacej ponuky a na spoluprácu s externými dodávateľmi vzdelávacích služieb. Pestré vzdelávacie programy sa však dajú tvoriť iba v prostredí, v ktorom majú učitelia k dispozícii pestrú ponuku učebníc. Otvorenie trhu s učebnicami je preto ďalším nevyhnutým krokom k skvalitneniu výučby, pričom zodpovednosť za ich výber by mali niesť samotní učitelia. Štátny dirigizmus by mal ustúpiť aj z ostatných oblastí vzdelávacieho systému, k slovu by sa mali konečne dostať odborníci. Len tak sa podarí zaviesť úspornejšie a adresnejšie financovanie vzdelávania, komplexné hodnotenie kvality škôl či nové formy testovania žiakov.
Školské prostredie potrebuje ešte veľa zmien. Uvidíme, s akým konceptom príde po voľbách nový minister.
Autorka je analytička KI.
Článok bol publikovaný v Hospodárskych novinách dňa 28. mája 2010.
