JP Morgan Chase Bank (jedna z najstarších a najvýznamnejších bánk sveta, pozn. prekl.) vykázala v roku 2009 zisk až na úrovni 11,7 miliardy dolárov, ktorý bol takmer celý vytvorený z jej obchodných a investičných operácií. V pokojnejších časoch by takáto správa bola ľuďmi, ktorí nedostali ani cent z tých tučných výnosov, uspokojivo prijatá. Uvedomovali by si, že veľké zisky bánk a vysoké platy bankárov zlepšujú život ostatným.
Z celospoločenského pohľadu tieto zisky vytvárajú dodatočné daňové príjmy. A umožňujú tiež spoločnostiam a jednotlivcom šetriť a míňať tak, že tým pozdvihujú zvyšok ekonomiky. Bohatnutím úspešní ľudia robia ostatných bohatšími, nie chudobnejšími. Takže každý je na tom lepšie a nik tým netrpí. Čo sa na tom môže nepáčiť?
Môže sa Vám to však javiť i inak, ak podobne ako prezident USA lipnete na princípe závisti, ktorý vyjadruje, že ja som na tom horšie už len kvôli tomu, že Vy ste na tom lepšie. Liekom na túto údajnú chorobu je príval rôznych daní zo ziskov bánk a mimoriadnych odmien ich manažérov. To všetko je postavené na zavádzajúcej teórii, že medzi úspešným podnikateľom a obyčajným zlodejom nie je rozdiel.
Tomuto pokryteckému politickému avanturizmu chýba zmysel a jeho pravdepodobným dôsledkom je podkopanie práve tých finančných inštitúcií, na ktorých závisí udržateľná obnova. Prezident Obama má však iný názor, podrobujúc bankárov zničujúcej kritike na ich margo vyhlásil, „že podľa nejakej prekrútenej logiky má byť vhodnejšie, aby Američania boli tými, ktorí majú niesť náklady bailoutu (balíčka verejných financií vynaložených vládou na záchranu súkromných spoločností, pozn. prekl.), a nie odvetvie, ktoré z toho najviac profitovalo, napriek tomu, že riadiaci pracovníci si tam rozdávajú tučné odmeny.“
V tomto čierno-bielom svete je život jednoduchý, kde zbabraný bailoutneznamená škodu a húževnatý privátny sektor neznamená nič dobré. Uvedomme si však, že medzi predstieranou chorobou a jej údajným liekom neexistuje spojitosť. Obama znova ukazuje svoju zakorenenú neznalosť ohľadne platobných systémov v bankách. „Odmeňovací“ systém odložených kompenzácií je vytvorený za účelom prepojenia platieb a výkonov. Neprekvapuje, že základný plat je nízky a prípadné bonusy vysoké. Znížiť bonusy alebo prinútiť bankárov vybrať si ich v akciách oslabí ich likviditu, podkope ich stimuly k vyšším výkonom a podporí ich náhly odchod do neregulovaných odvetví, doma alebo v zahraničí. Prečo ich vyháňať, keď sú zúfalo potrební pri udržaní bánk nad vodou?
Špeciálna daň pre veľké banky, ktoré majú v držbe rizikové aktíva, je rovnako kontraproduktívna. Je úplne mylné dávať bankám všetku vinu za neporiadok, ktorý bol vyvolaný z veľkej miery politikou lacných peňazí FEDu, promiskuitným požičiavaním a garančnou politikou vládou podporovaných hypotekárnych spoločností Fannie Mae a Freddie Mac či Federal Housing Authority. Predpokladá sa, že tieto dane „bánk“ umožnia vyplatenie všetkých „ich“ peňazí z TARP (vládny záchranný program USA zameraný na riešenie toxických aktív, pozn. prekl.). Celá schéma však spočíva v nebezpečnej myšlienke kolektívnej zodpovednosti, zaťažujúcej banky ako JP Morgan Chase (ktorá v júni 2009 splatila všetko vrátane úrokov) zlyhaniami iných inštitúcií. Je to iba princíp závisti, ktorý podnecuje politikov stiahnuť silné banky ku dnu, hoci by to nikomu nepomohlo.
V záujme dlhodobej stability krajiny sa musíme zdržať tohto šialenstva prahnúceho po krvi. Zdanenie bánk a bankárov a vysávanie peňazí a talentov z bankového systému malé podniky neoživí. Potrebné je rozumne nastaviť požiadavky pre bankové rezervy a zároveň rozsiahlo liberalizovať hypotéky a pracovné trhy. Povinné bankové rezervy sú vhodnou výmenou za vládne garancie smerované proti runom na banky (hromadné výbery bankových vkladov, pozn. prekl.) a bankrotom bánk.
Potrebná je reforma hypoték, aby banky mohli požičiavať klientom bez strachu, že nová vlna vládnych regulácií znemožní „zhabanie“ vecí zaťažených hypotékou. Reformy na trhu práce sú potrebné k podpore zamestnávateľov k prijímaniu do trvalých pracovných pomerov bez obáv zo zaťaženia odbormi, novými nákladmi na zdravotnú starostlivosť a rozličného druhu skrytých daní.
USA nemôžu prosperovať na princípe závisti. Útok na banky a ich zamestnancov môže dať niekoľkým ľuďom na krátko „verejnú“ auru svätožiary. V konečnom dôsledku je to len zlodejská hra, ktorá si nezaslúži zo strany verejnosti žiaden rešpekt. Je módne kritizovať libertariánsku teóriu, ako aj chicagskú ekonomickú školu. Takéto lacné útoky by nemali nájsť pochopenie u tých, ktorí si uvedomujú, že jediná cesta k udržateľnej prosperite spočíva v nespochybniteľných vlastníckych právach a slobodnom trhu.
Autor je profesor práva na University of Chicago.
Dňa 22. marca 2010 bude ako hosť KI prednášať v rámci cyklu CEQLS v Bratislave, dňa 24. marca 2010 vo Viedni a dňa 25. marca 2010 v Košiciach. Viac informácií o prednáške nájdete tu.
Pôvodne uverejnené v časopise Forbes dňa 19. januára 2010.
Preložil Ľuboš Mikuška.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 02/2010.
