Bonmot Ronalda Reagana o najdesivejších slovách „Som z vlády a som tu, aby som pomohol,“ nedávno zreálnil Igor Matovič, keď po vyše roku pandémie a vládnych obmedzení predstavil návrh daňovej reformy a pomoci rodinám. Ten by zvýšil daňové zaťaženie, mentalitu nárokovateľnosti a obmedzil podnikanie, prosperitu a slobodu ľudí.
Návrh zapadá do nebezpečného rastu rozsahu a vplyvu štátu, ktorý sa odvíja od politického hladu po väčšom rozhodovaní a prerozdeľovaní. Živí aj mýtus obeda zadarmo a ilúziu „sociálne spravodlivých“ nárokov na darčeky z daní či odvodov a nerešpektuje ekonomické koncepty ako vzácnosť a podnikateľmi tvorené bohatstvo, z ktorého profitujú aj ostatní. Podkopal by tak tvorbu zdrojov, podporil ich spotrebu a prehĺbil problémy zadlžených verejných financií. Tie sa zväčšia, ak poslanci zatnú ministrom financií vytiahnutú sekeru, aj kvôli nepandemickým výdavkom vo výške 1 miliardy eur.
Celkové bremeno daní ako administratívne vynútených platieb pritom už v roku 2019 dosiahlo 63,75 percent k priemerným mzdovým nákladom a od roku 2014 narástlo o 3,4 percentuálneho bodu. Zámer, ktorý zvýši celkové zaťaženie, je ekonomicky neospravedlniteľný. Napríklad nárast sadzby DPH z 20 na 25 percent by vo vyšších cenách spotrebiteľov zdvihol bremeno ľudí povinnými platbami o 1,6 percentuálneho bodu na 65,3 percent k mzdovým nákladom. Práve DPH ako málo viditeľná a pre vládu efektívna daň účinne živí rast štátu. Popri pozitívom návrhu na presun odvodov zo zamestnávateľov na zamestnancov narážajú ďalšie návrhy na zjednodušenie na vyššie zaťaženie.
Osobitne škodlivý je záťah na vyššie zdanenie podnikateľov, realizovaný pod zámienkou vyrovnávania zdanenia so zamestnancami. Doplatili by na to napríklad živnostníci. Ekonomicky sebevražedná je predstava vyššieho zdanenia kapitálu a jeho výnosov. To je najväčšou daňovou bariérou tvorby bohatstva. Deformuje produkčnú štruktúru a obmedzuje tvorbu zdrojov, investície, inovácie a produktivitu. Zdanenie podnikateľov nakoniec poškodzuje aj nepodnikateľov, keď obmedzuje produktívne pracovné miesta, mzdy a zvyšuje ceny.
Veľké zvýšenie plošnej podpory rodín s deťmi by zároveň prehĺbilo nadmerný rast verejných výdavkov (ktorý bol len za desaťročie pred pandémiou o 11,5 miliardy eur) a neudržateľné nafukovanie sociálneho štátu. To vyplýva z garantovania širokého rozsahu nárokov aj tým, ktorí to vzhľadom na finančnú situáciu nepotrebujú, najmä v priebežnom dôchodkovom systéme a tiež „podpore“ rodinám s deťmi. A posilňovanie kultúry závislosti od štátu oslabuje aj rodinu. Univerzálne dávky na deti pritom už dnes príliš zaťažujú daňovníkov a aj tí chudobnejší (osobitne bezdetní) nedobrovoľne prispievajú bohatším rodičom. Riziká väčšieho zaťaženia daňovníkov vyplývajú tiež z ďalšieho pretrvavánia zdedených populistických výdavkov a zásahov vládami so Smerom a „dočasných“ výdavkov v čase pandémie.
Ak chce vláda pomôcť ľuďom, tak by sa mala stiahnuť a nechať im viac slobody so zodpovednosťou. Vyžaduje si to zastaviť rast a znižovať daňové bremeno, verejné výdavky a intervencie štátu, teda aj daňovú reformu a výdavkové reformy s cieľom prenesenia finančnej zodpovednosti zo štátu na ľudí.
Pre slobodu a prosperitu potrebujeme, aby právomoci politikov a technokratov boli obmedzené. Za dôležité preto považujem nezmäkčiť dlhovú brzdu a prijať striktné výdavkové limity a daňovú brzdu v podobe podmienenia zvýšenia daní či odvodov súhlasom ústavnej väčšiny parlamentu, zastropovania daňovo-odvodovej záťaže a v lepšom prípade aj pravidla jej znižovania.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
Článok bol pôvodne publikovaný v týždenníku .týždeň dňa 22. mája 2021.
