Voľby do Európskeho parlamentu naplno ukázali obrovské rozdielnosti medzi jednotlivými členskými krajinami Európskej únie.
Kým voliči vo Veľkej Británii vládnucej Labouristickej strane spočítali nielen neschopnosť zmierniť dosahy svetovej finančnej krízy na britskú ekonomiku a obyvateľstvo, no predovšetkým zneužívanie verejných financií viacerými poslancami Dolnej snemovne britského parlamentu, na Slovensku zmietanom škandálmi nástenkových tendrov a predaja emisných kvót garážovým firmám si vládnuca koalícia svoje postavenie posilnila. Kým v Británii labouristi v porovnaní s predchádzajúcim volebným obdobím stratili okrem piatich kresiel aj postavenie druhej najsilnejšej britskej strany v EP, keď sa pred nich dostala UK Independence Party, usilujúca sa o vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie, vládny Smer-SD získal o dve kreslá viac ako pred piatimi rokmi a stal sa najsilnejšou slovenskou stranou v EP. A vládna SNS, až po uši namočená do dvoch spomínaných káuz, sa tiež dostala do Európskeho parlamentu, v ktorom v predchádzajúcom období chýbala. Paradoxne tak na Slovensku z vládnych strán stratila iba ĽS-HZDS, ktorá do spomínaných škandálov nebola priamo zapletená a práve, naopak, kritizovala oboch koaličných partnerov (aj keď nič konkrétne ani v jednej kauze nespravila).
No nielen svetová finančná kríza a škandály so zneužívaním verejných funkcií a verejných financií ovplyvňovali voľby do EP. V Maďarsku utrpela zdrvujúcu porážku podobnú labouristom Maďarská socialistická strana, ktorú prevalcoval Fidesz Viktora Orbána. Po ekonomických problémoch, do ktorých sa Maďarsko dostalo oveľa skôr, ako na európske krajiny doľahla ekonomická kríza, a ktoré viedli k masovým demonštráciám v Budapešti a po určitom čase aj k odstúpeniu vlády premiéra Ferenca Gyurcsánya, sa nič iné nedalo čakať.
Eurovoľby vo Veľkej Británii a v Maďarsku majú, okrem drvivej porážky ľavice a víťazstva pravice, ešte jednu podobnosť. V oboch krajinách sa totiž prvýkrát do Európskeho parlamentu dostali aj predstavitelia extrémnej pravice. Britská národná strana (British National Party – BNP) získala v EP dve kreslá a maďarský Jobbik dokonca až tri. A to je niečo, čo znepokojuje nielen ľavicu, ale aj pravicu, prinajmenej vo Veľkej Británii. My na Slovensku môžeme pre zmenu dychtivo očakávať, či sa Jobbik a Slovenská národná strana stretnú v EP v jednej parlamentnej skupine.
Oveľa väčšiu pozornosť, možno nezaslúžene, však v Európe získala holandská Strana Slobody (Partij voor de Vrijheid – PVV), vedená Geertom Wildersom, ktorý sa preslávil filmom Fitna a tým, že mu úrady Veľkej Británie nepovolili vstup do krajiny (čím porušili jednu zo štyroch slobôd, na ktorých je postavená Európska únia). PVV, mnohými európskymi politikmi a médiami označovaná ako krajne pravicová alebo extrémistická strana, sa po minulotýždňových voľbách stala druhou najsilnejšou holandskou stranou v Európskom parlamente so ziskom 17 percent hlasov voličov. Jediný extrémizmus Geerta Wildersa je však v jeho „politicky nekorektnom“ pohľade na multikulturalizmus, v čom sa odlišuje od väčšiny holandských (a európskych politikov), ale o to viac sa približuje k názorom priemerných Holanďanov (takže by mu lepšie sedelo označenie populista).
Kým v Holandsku sa druhou najsilnejšou stranou v EP stala strana, ktorá reprezentuje názory holandskej etnickej väčšiny, ktorá sa obáva imigrácie z islamských krajín a presadzovania islamu napríklad v rodinnom práve v holandskej kresťanskej (aj keď sekulárnej) spoločnosti, v Lotyšsku druhý najvyšší zisk zaznamenala strana Centrum Harmónie (Saskaņas Centrs – SC) takmer s 20 percentami hlasov a na treťom mieste sa umiestnila strana Za ľudské práva v zjednotenom Lotyšsku (Par cilvēka tiesībām vienotā Latvijā – PCTVL) takmer s 10 percentami hlasov. Obe tieto strany majú spoločné to, že zastupujú predovšetkým po rusky hovoriace obyvateľstvo, ktoré v Lotyšsku tvorí viac ako tretinu populácie. A voliči týchto dvoch strán sa boja presného opaku toho, čo voliči holandskej PVV – teda svojej asimilácie väčšinovým lotyšským obyvateľstvom.
Kým škandál týkajúci sa zneužívania výhod plynúcich z verejných funkcií (konkrétne poslaneckých mandátov) spôsobil vo Veľkej Británii „zosuv pôdy“, ako sa v angličtine zvykne označovať drvivá prehra niektorej z politických strán, v Taliansku si postavenie najsilnejšej strany udržala strana premiéra Silvia Berlusconiho Il Popolo della Libertà – PdL so ziskom vyše 35 percent hlasov. A to napriek nedávnemu škandálu s údajným zneužívaním vládnych lietadiel na prevážanie Berlusconiho hostí do jeho luxusnej rezidencie na Sardínii. Lenže talianski voliči zrejme nie sú na škandály spojené so zneužívaním peňazí daňovníkov takí citliví ako britskí voliči. Napokon väčšine talianskych voličov zrejme neprekáža ani to, že práve ich poslanci mali v minulom volebnom období v EP najvyššie platy a najhoršiu dochádzku na zasadnutia Európskeho parlamentu. A pri dohadovaní konsenzu o jednotnej výške platu poslancov EP v nadchádzajúcom volebnom období to boli opäť talianski poslanci, ktorí si vymohli výnimku, aby podľa nových pravidiel nešli s platom o pár tisíc eur mesačne dole. Zjednocovanie Európy má slovom svoje úskalia.
Na tie narazil aj Mr. NO, ako médiá označili Declana Ganleyho, ktorý viedol úspešnú kampaň proti schváleniu Lisabonskej zmluvy v írskom referende. Lenže jeho pokus o vytvorenie celoeurópskej strany Libertas už taký úspešný nebol. Nielenže sa mu nepodarilo vytvoriť pobočky strany Libertas vo všetkých členských krajinách EÚ, ale podľa stále neúplných výsledkov získala jeho strana zatiaľ iba jedno kreslo, a to v motore európskej integrácie – vo Francúzsku.
Summa summarum, voľby do Európskeho parlamentu v dvadsiatich siedmich členských krajinách EÚ dávajú dohromady slušný babylon. Až si človek musí položiť otázku, čo na voľbách do Európskeho parlamentu bolo európske. Témy predvolebnej kampane určite nie. Napriek snahe predstaviteľov európskych inštitúcií nastoliť témy predvolebnej kampane prostredníctvom informačnej a mobilizačnej kampane, každá členská krajina EÚ si prostredníctvom volieb do Európskeho parlamentu riešila svoje vnútropolitické problémy.
Tento babylon preto nastoľuje otázku, či nie je ďalšie posilňovanie právomocí EÚ, teda odovzdávanie kompetencií z národnej úrovne na európsku, skôr kontraproduktívne, a nebude viesť k ešte väčšiemu odporu značnej časti obyvateľstva viacerých členských krajín k prehlbovaniu európskej integrácie. Varovným prstom je aj rekordne nízka účasť voličov na voľbách.
Niečo možno už čoskoro naznačí vytváranie niekoľkých veľkých parlamentných skupín z desiatok politických strán zvolených v členských krajinách EÚ. V tomto procese možno britskí konzervatívci vnesú prievan do doteraz sladkého eurooptimistického spolunažívania strán pravého a ľavého stredu v Európskom parlamente.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 9. júna 2009.
