Prečo Konzervatívny inštitút vypracoval dokument Stratégia očakávaných zmien na slovenských základných a stredných školách, keď bolo vládou schválené Milénium a Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania pre SR? Čo tým sledujete?
Milénium, rovnako ako Národný program, sú reformné vízie, ktoré pomenúvajú problémy v našom školstve, ale neponúkajú konkrétny plán na ich riešenie. Obsahujú reformné ciele, ale neukazujú cestu ako k týmto cieľom dospieť. Naproti tomu reformná stratégia Nové školstvo navrhuje celý rad konkrétnych krokov, ktoré je potrebné uskutočniť v jednotlivých oblastiach školského systému, či už súbežne v rovnakom čase alebo v istej logickej postupnosti.
Ako vyzerá reformná vízia tohto dokumentu, k akým hodnotám sa hlási? Aká je kontinuita s Miléniom?
Stratégia Nové školstvo pomenúva základné princípy, na ktorých má byť nový školský systém vybudovaný, ako aj mechanizmus položenia jeho nových základov. Sloboda, subsidiarita, participácia a konkurencia sú princípy, ktoré načrtávajú obraz nového školského systému v oveľa širších a zároveň detailnejších kontúrach ako ponúka Milénium. Milénium sa venuje najmä problémom, spojeným s procesom vzdelávania, zameriava sa na žiaka a jeho potreby, otázky prebudovania školského systému rieši iba okrajovo. Tie sú však pre reformu vzdelávania kľúčové, preto sú základom reformnej stratégie Nové školstvo. Dali sme na stôl našu predstavu ako má v budúcnosti školský systém vyzerať. Teraz je na ťahu rezort školstva, mal by predstaviť svoj pohľad, pretože školy stále nevedia, na čo vlastne sa majú pripraviť.
Nadväzuje tento dokument „Nové školstvo“ na Návrh nového školského zákona, ktorý predložil ešte pán minister Fronc? Keďže už je zverejnený na internete od februára 2006…
Áno, stratégia Nové školstvo nadväzuje na spomínaný návrh nového školského zákona, na ktorom sa Konzervatívny inštitút (KI) autorsky podieľal. Stratégia je rozpracovaním základných téz, ktoré tvorili východisko tohto legislatívneho návrhu.
Prebieha, prebehla už verejná diskusia? Vyjadrujú sa k nemu učitelia? Ktorí učitelia /ktorého stupňa/ sa najviac zaujímajú o návrh nového školského zákona?
K návrhu zákona prebehla diskusia hneď po jeho zverejnení. V priebehu roka 2006 zorganizoval KI viaceré semináre a besedy v rôznych regiónoch Slovenska, na ktorom autori zákona predstavili jeho základnú charakteristiku. Odozva medzi učiteľmi, ktorí sa týchto podujatí zúčastnili, bola veľmi živá. Avšak predčasné voľby a výmena na poste ministra školstva spôsobili, že záujem o tému nového školského zákona príliš rýchlo pohasol. V súčasnosti rezort školstva avizuje prípravu ďalšieho návrhu školského zákona, čo znamená, že sa s návrhom z februára 2006 nestotožňuje.
Na str. 3 sa hovorí, že vzdelávanie možno zmeniť len dôslednou reformou školstva. Považujete za dôslednú takú reformu, ktorá sa začína robiť od úrovne stredných škôl? Všade na svete prebieha reforma školstva, ak je múdra, logicky od základných škôl.
U nás sa argumentuje tým, že peniaze z EÚ boli poskytnuté konkrétne na tento účel teda stredným školám, ale je to ako keby sme prispôsobovali nohu topánke, a nie šili topánky na mieru.
Pod reformou školstva si treba predstaviť úsilie prebudovať celý vzdelávací systém od základu. Ak niekto predpokladá, že sa naše školy zlepšia iba vyškrtaním prebytočných faktov z učebných osnov, nechce reformu, ale iba kozmetické úpravy zlyhávajúceho systému. Vtedy si dovolí spustiť zmeny od konca, alebo ako vravíte, od stredu. Z pohľadu komplexnej reformy je to však nielen nelogický, ale aj nebezpečný krok. Školský systém je preto systémom, lebo vytvára deťom podmienky na potrebnú postupnosť a nadväznosť vo vzdelávaní. Zásahy, ktoré tieto princípy nerešpektujú, môžu systém rozkolísať. Na to, aby bola reforma školstva úspešná, treba mať jasný plán postupných krokov, ktorými sa jednotlivé zmeny naplnia a začať treba od základov, to znamená od základných škôl. A samozrejme, treba mať na to vyčlenený dostatok pôvodných zdrojov, nie sa spoliehať na eurofondy, ktorých čerpanie je po každej stránke problematické.
Odkiaľ sú prebraté princípy školského systému?
Tieto princípy sú základom rozvoja rôznych oblastí nášho života, preto niet dôvodu domnievať sa, že by nemohli účinne fungovať aj v školskom systéme. Sú prevzaté z každodennej skúsenosti a vyjadrujú presvedčenie, že osobná iniciatíva a zodpovednosť prináša jednotlivcovi i spoločnosti vyšší profit a uspokojenie ako slepá akceptácia regulácií štátu aj v tých záležitostiach, v ktorých mu regulovať život občanov neprináleží.
S konkurenciou prichádza nezmyselné preberanie prvkov určitých školských systémov do našich podmienok. Často to, čo už je v iných krajinách dávno prekonané, sa u nás stáva módou, akosi len preto, aby sme v hanbe neostali. V skutočnosti však nie sme v školstve ochotní hlbšie sa zaujímať o podstatu veci a robí sa veľa zbytočných chýb. Ako chcete takýmto javom predísť? Keby sa im totiž predchádzalo, pohli by sme sa už dávno kus cesty dopredu…
Školský systém je dnes nastavený tak, že napriek tomu, že existujú pomerne prísne pravidlá na experimentálne overovanie rôznych inovácií, nie je ich zavádzanie do praxe dostatočne transparentné. Tým nemyslím iba neprehľadný lobing rozmanitých záujmových skupín, ktoré rôznymi cestami presadzujú zavádzanie nových tém do už aj tak preplnených vzdelávacích obsahov, ale najmä fakt, že osud aj tých riadne overených inovatívnych programov, ktoré sú na školách vyhodnotené ako kvalitné, býva často neistý. Buď sa ich realizácia v praxi zastaví, lebo na ňu niet dostatok financií alebo sa zabrzdí jej ďalší rozvoj, lebo nie sú zdroje na vzdelávanie ďalších učiteľov. Je to paradoxná situácia – štát deklaruje, že nechce pustiť z rúk dozor nad kvalitou vzdelávania ale zároveň nie je schopný kvalitu generovať alebo ju aspoň udržať. Z tohto začarovaného kruhu je iba jedna cesta – uvoľniť systém, otvoriť ho novým impulzom a zároveň preniesť zodpovednosť za kvalitu a za jej hodnotenie tam, kde vyučovanie prebieha, teda na pôdu školy. Ak posilníme právomoci učiteľov a rodičov, inovácie, ktoré neprinesú želaný efekt, nebudú žiadané a tým pádom ani podporované. O osude inovácií by mala rozhodovať školská komunita, nie ministerskí úradníci.
V bode 2 sa hovorí o zmene vzdelávacích cieľov. Aké sú najvšeobecnejšie vzdelávacie ciele v tomto návrhu? Súvisí to s víziou?
Všeobecné vzdelávacie ciele sme v návrhu nového školského zákona definovali ako osvojenie si vedomostí a získanie poznávacích a sociálnych spôsobilostí, potrebných pre zodpovedný osobný a občiansky život v slobodnej spoločnosti a pre výkon povolania, osvojenie si kultúrneho dedičstva spoločnosti a spoločenských hodnôt a prípravu na ďalšie a samostatné vzdelávanie v rámci celoživotného procesu vzdelávania. Sú to veľmi široko postavené ciele, pretože konkrétnym obsahom ich budú napĺňať až učitelia v praxi.
Kde je ohnisko zmien, ak sa píše „otvoriť školský systém novým impulzom“? Odkiaľ očakávate nové impulzy? Aké sú mechanizmy naplnenia týchto princípov?
Ak sa škola otvorí školskej komunite, neostane to bez reakcie. Získa nielen dôležitú spätnú väzbu, ale aj množstvo nových podnetov a príležitostí pre svoj ďalší rozvoj. Na rovnakom predpoklade je predsa založený aj projekt Otvorená škola, ktorý už na viacerých školách úspešne funguje. Stratégia Nové školstvo však ide ďalej v tom, že predpokladá, že vplyv školskej komunity je potrebné rozšíriť aj na oblasť konkrétnej vzdelávacej ponuky. To neznamená, že by mali rodičia diktovať učiteľom svoju predstavu o vyučovacej hodine, mali by mať však oveľa väčší priestor na formulovanie svojho názoru a na vyjadrenie svojej spokojnosti, či nespokojnosti so vzdelávacím procesom.
O aké skúsenosti a argumenty sa opierajú požiadavky definovania vzdelávacích odborov?
Vzdelávacie odbory majú štandardne definované viaceré európske vzdelávacie systémy.
V rámci Kurikulárnej transformácie doteraz ešte nebola kreovaná Kurikulárna rada?
Kurikulárnu radu vymenoval minister školstva v apríli tohto roka. Žiaľ, nemá podobu poradného orgánu vlády, ako sme to navrhovali v našej stratégii a v návrhu nového školského zákona, je iba poradným orgánom ministra. To znamená, že výber jej členov sa neuskutočnil na základe transparentného kľúča a že jej kompetencie sú dosť obmedzené. Aj toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý som ponúkané členstvo v Kurikulárnej rade neprijala. Tým hlavným však bola skutočnosť, že predstavy ministra školstva o reforme sú v zásadnom rozpore s našimi reformnými cieľmi.
Považujete za správne otvoriť trh s učebnicami v tak malej krajine , čo sa týka počtu obyvateľov ako je Slovensko? Počíta niekto s tým, že to bude zase pár rokov len peniazoch a nie o kvalite? Taký je trend a na tomto sa tiež dá zbohatnúť – zase na úkor našich detí a vzdelania. Počítate stým, že naše malé vydavateľstvá, ktoré vydávajú kvalitné učebnice, môžu pohltiť väčšie zahraničné vydavateľstvá? Že vplyv možných zmien sa premietne aj do obsahu a učebníc, neodškriepiteľne aj do formujúceho sa myslenia vzdelávaných?
Uvoľnenie direktívneho riadenia v obsahu vzdelávania by bolo krokom ku kvalite. Ak ho urobíme, nedá sa zastať na pol ceste. Ruka v ruke s možnosťou vytvárať na školách vlastné vzdelávacie programy, musí ísť aj možnosť nájsť pre ten-ktorý vzdelávací program vhodné učebnice. Ak dáme školám slobodu v tom, čo chcú učiť, mali by mať aj väčší výber nástrojov, pomocou ktorých to budú učiť, to znamená nielen učebníc, ale aj metodických príručiek. A to centrálne regulovaná učebnicová politika zabezpečiť nedokáže.
To je veľmi diplomatická odpoveď. A nebolo by prospešnejšie presadiť, aby centrálne regulovanú učebnicovú politiku zastrešovali skutočne fundovaní ľudia, ktorým na vzdelaní detí a mládeže záleží?
To, že nebude učebnicová politika centrálne regulovaná predsa neznamená, že sa z nej vytratí odbornosť a kvalita. Rozhodovanie na centrálnej úrovni nie je automaticky fundovanejším rozhodovaním. Všetko je to o ľuďoch – buď tých odborníkov na Slovensku máme alebo nie, centrálna učebnicová politika je iba štruktúra, v ktorej sa pohybujú. A ich pohyb – nazvime ho hoci tvorivým potenciálom – je v súčasnosti touto štruktúrou značne obmedzený. Nový systém tvorby učebníc, založený na väčšej voľnosti, väčšej produkcii a pestrejšom výbere teda skôr zaručí, že si v ňom odborníci nájdu svoje miesto. Zabezpečí nielen potrebnú kontinuitu, ale aj nové príležitosti pre nových autorov. Skúsenosti zo zahraničia to dokazujú. A ukazujú ešte čosi – na kvalitu zvyknú v takto postavenom systéme tlačiť samotné vydavateľstvá. Ide im nielen o dobré meno ale aj o to, aby sa vyhli prípadným stratám. Preto sa budú v prvej fáze zmeny pravdepodobne orientovať najmä na „overených“ autorov. Čas potom ukáže, ako títo obstoja aj v ďalšom období, keď sa z učiteľa stane oveľa náročnejší klient, ktorý si naozaj bude mať z čoho vyberať.
V poslednom čase – s príchodom nového ministra – sa do popredia dostávajú pojmy ako výchova k vlastenectvu, osvojenie si kultúrneho dedičstva… V posledných rokoch bolo toto nasmerovanie takmer zaznávané, zo škôl sa vytrácalo. Ako je možné podľa vás zabezpečiť, že učiteľ bude učiť žiakov k láske k vlasti, vychovávať ich k vlastenectvu, keď sám niečo také necíti? Nemôžeme si nahovárať, že takí v radoch pedagógov nie sú. Sú, ako v každom inom rezorte. Faktor občianskej identity u nás je veľmi chabý, občianska odvaha – nielen pedagógov – je minimálna, takže, kde je potom vzťah k vlasti a výchova k vlastenectvu?
Jednou zo základných funkcií školy je aj pestovanie kultúry, prenos kultúrnej pamäti naprieč generáciami. Škola deťom sprostredkúva nielen potrebné vedomosti a praktické zručnosti, ale aj kultúrny kód, pomocou ktorého sa dieťa orientuje vo svete, adaptuje sa naň a učí sa mu porozumieť. Identita dieťaťa sa utvára aj vďaka väzbám, ktoré sa mu pri lúštení tohto kódu odkrývajú. Domnievam sa, že dnešná škola túto svoju úlohu plní. Iste, dalo a malo by sa v nej mnohé zmeniť, tie zmeny však treba robiť s citom, aby ostala zachovaná jej podstata. Dnes je moderné spochybňovať tradičné hodnoty, pevné postoje sa riedia konsenzuálnymi odvarmi. Tieto trendy prenikajú aj na pôdu školy. Viac ako vlažnej lásky k vlasti sa preto obávam nerozumného, často ideologicky podfarbeného násilného rozpúšťania povahy školského prostredia.
Aká je predstava o otvorení trhu práce s pedagogickými zamestnancami?
Podstatou reformy školstva je priniesť viac slobody školám. Ich vzdelávacia ponuka by sa mala výrazne spestriť. Pri realizácii rôznych školských programov bude preto potrebné vniesť do systému ich zabezpečenia viac pružnosti. Školám bude treba dať do rúk nástroje na pritiahnutie kvalitných učiteľov, učiteľom zase umožniť flexibilne uplatňovať svoje pedagogické majstrovstvo. Učiteľ by mal mať možnosť pôsobiť aj na viacerých školách, povedzme na čiastočný úväzok alebo na dohodu.
Zvýšením zainteresovanosti rodičov na vzdelávaní môže vzniknúť jav doslova opačný, že nie je na osoh, ale na škodu učiteľom aj škole ako takej. V súčasnosti má totiž /typický jav u nás/ každý „patent na rozum“ a každý vie učiť. Rodičia nepoznajúc dôkladne iné školské systémy a oháňajúc sa demokraciou ženú mnohé veci do krajností. Takých rodičov je, žiaľ, v súčasnosti viac než dosť, učitelia sa nemajú možnosť brániť. Uvažujete o tom, že zvýšenie zainteresovanosti rodičov by malo byť legislatívne podchytené?
Rozsah práv rodičov vstupovať do vzdelávania svojich detí je určený legislatívou. Z môjho pohľadu je veľmi oklieštený. To však neznamená, že by rodičia mali mať viac možností diktovať učiteľom svoje požiadavky. Naopak, ide iba o to, vytvoriť im väčší priestor na spoluprácu so školou. Za veľmi užitočné považujem zaviesť na každej škole autoevalváciu, do ktorej by prirodzene vstupovala aj rodičovská komunita. Ak by malo takéto interné hodnotenie kvality transparentné pravidlá, rodičia by tento nástroj kontroly istotne radi využili.
Ako dokážete zabezpečiť dobrý obsah vzdelávania, keď napríklad terajšie učebné osnovy ZŠ, ako základný dokument určený školám, majú veľké nedostatky? Myslím tým, kde je záruka v kvalite tvorcov nových učebných osnov a vyučovacích štandardov? Vždy, keď vyjdú „novinky“, dlho ich treba považovať za bezchybné a „hlas ľudu“ /teda názory a pripomienky dobrých učiteľov z praxe/ nikto neberie do úvahy. Aj doteraz boli vždy tvorcami týchto dôležitých dokumentov renomovaní ľudia, a pritom dokumenty sú v praxi nepoužiteľné. Stále hovorím o učebných osnovách ZŠ a pochybujem, že stredoškolské osnovy sú iné.
V reformnej stratégii KI sme sa snažili nájsť potrebný kľúč na riešenie práve tohto problému. Mechanizmus, akým sa dnes zostavujú a menia učebné osnovy, je nefunkčný. Centrálna autorita, ktorá ho má pevne v rukách, zlyháva. Preto navrhujeme, aby sa celý proces výberu toho, čo sa majú žiaci na konkrétnych školách učiť, zásadne zmenil a zodpovednosť za tento výber, ale aj za samotnú realizáciu výučby a za hodnotenie jej kvality sa presunula na samotné školy. Na úrovni štátu by mali byť definované iba základné vzdelávacie priority, vzdelávacie oblasti a všeobecné vzdelávacie štandardy. Výber predmetov, ako aj ich konkrétna náplň by mali byť vecou školy, to znamená zriaďovateľa, pedagogického tímu a školskej samosprávy.
Ako chápete rozdiel medzi hodnotením škôl „monopolom štátnej inšpekcie“ a „nezávislými expertmi“? Veď to predsa závisí od ľudí a nie od inštitúcie. Ten kto bol dnes inšpektorom, bude zajtra nezávislým expertom, taká je bežná prax u nás…
Pojem „nezávislý expert“ sme prvýkrát použili v návrhu školského zákona. Rozdiel medzi ním a školským inšpektorom spočíva práve v slove „nezávislý“. Expert by mal licenciu na výkon posúdenia súladu školského programu s rámcovým vzdelávacím programom, hodnotil by teda mieru, do akej škola akceptovala vo svojom programe požiadavky štátu. Zároveň by v prípade potreby poskytoval škole aj expertnú metodickú pomoc. Škola by si experta vyberala z verejne prístupného katalógu podľa vlastných špecifických potrieb a jeho výkon by hradila zo zdrojov, špeciálne na to pridelených v normatívnom balíku. Tento vzťah je principiálne iný ako súčasný vzťah školy so štátnou školskou inšpekciou. Obsahuje zároveň poistku kvality – školy si dobre rozmyslia, na koho sa obrátia a komu zaplatia, časom budú požadovať iba profesionálne výkony.
Ako môžu hoci aj prehľadné systémy hodnotenia priamo na školách vykázať objektivitu hodnotenia v celoslovenskom meradle a porovnanie výsledkov škôl navzájom?
Interná autoevalvácia je dôležitá najmä pre vnútorný rozvoj škôl. Musí však byť prepojená so systémom objektívneho externého hodnotenia. Ten by mal byť nastavený tak, aby sa v ňom objavili potrebné čísla a fakty, ktoré umožnia rezortu zostaviť aktuálny obraz o stave a úrovni vzdelávacieho systému a o jeho vývoji.
Aká je konkrétna predstava o zosúladení mechanizmov externej a internej kontroly?
Vo svete existuje viacero príkladov. V niektorých európskych krajinách výsledky externého a interného hodnotenia spolu natoľko kooperujú, že poskytujú komplexný obraz nielen o celej vzdelávacej sústave, ale aj o kvalite konkrétnych škôl. Medzi tieto krajiny patrí napríklad Holandsko a Veľká Británia. V Holandsku musia školy najprv samé zhodnotiť vlastnú kvalitu so zreteľom na ciele, ktoré obsahuje plán školy. Toto hodnotenie používajú potom inšpektori v procese externého hodnotenia. Inšpekcia spätne informuje školy o výsledkoch svojho hodnotenia. Školy následne využívajú výsledky externej evalvácie ako východisko pri ďalšom internom hodnotení. Napriek tomu, že to nie je pre ne povinné, robí tak väčšina škôl. Príkladom komplexného výstupu z interného a externého hodnotenia v Anglicku je výročná správa o výkone a hodnotení, ktorú dostane každá škola. Táto správa obsahuje údaje o výkone školy, ako aj závery inšpektorov, ktoré sa dajú porovnať s údajmi z ostatných škôl.
Ako je možné zlepšiť pracovné podmienky učiteľov v krajine s nie veľmi prosperujúcou ekonomikou? Neodvolávajme sa na pomoc z fondov EÚ. Nie každá škola dostane podporu.
Finančné normatívy by mali kopírovať zmeny, ktoré sa na školách začnú postupne zavádzať. Bez toho je nemožné motivovať učiteľov podávať kvalitnejšie výkony.
Ako môžu vládať učitelia pružne reagovať na dynamické zmeny, keď mnohí žijú skutočne z ruky do úst? Nikdy si nebudú môcť napr. dovoliť kúpiť vysokovýkonný počítač, ktorý majú doma k dispozícii deti z nadmerne dobre situovaných rodín. Z rodinného rozpočtu si učitelia nemôžu kúpiť ani len pár kníh mesačne, nehovoriac už o drahých encyklopédiách a pod. Vybavenosť školských knižníc je tiež z finančných dôvodov úbohá. V roku 1996 na kurze waldorfskej pedagogiky na otázku, z čoho čerpajú a kde berú materiál na prípravu na vyučovanie, jeden z holandských pedagógov povedal, že keď uloží svoje knihy, ktoré má doma do radu, ten rad meria 43 metrov. K tomu netreba komentár…
Názor, že za všetku biedu v školstve môžu nízke platy učiteľov, nie je objektívny. Rozširujú ho najmä učiteľskí odborári, ale aj médiá. Ak by to tak bolo, potrebné riešenia by sa hľadali oveľa ľahšie. Stačilo by požadovať od vlády viac peňazí. Skutočným problémom je však zlé nastavenie školského systému. Všetky peniaze, ktoré by sa doň naliali navyše, by sa v ňom rozplynuli bez želaného efektu. Preto treba to zamotané klbko začať rozmotávať práve cez systémové zmeny. Samozrejme, ruka v ruke s nimi potom musí ísť aj adekvátne finančné krytie.
Je súčasný školský zákon jedinou brzdou v rezorte školstva? Často sú to ľudia, ktorí neovládajú predpisy a veľmi často samotní riaditelia škôl. Čo môžeme očakávať od nového školského zákona, keď máme všade tých istých ľudí – tých istých v administratíve na rôznych inštitúciách, tých istých na poste riaditeľov, tých istých učiteľov?
V právnom štáte je legislatíva základ, ktorý určuje mantinely všetkým zúčastneným hráčom v ktorejkoľvek oblasti, školstvo nevynímajúc. Zásadná zmena prostredia sa nedá uskutočniť bez potrebnej právnej úpravy.
Vypracovať krásnu teóriu, teda návrh nového školského zákona, a prízvukovať, že sa musí zmeniť prístup a myslenie ľudí, je iluzórne. Myslenie ľudí podmieňuje a ovplyvňuje situácia v danej spoločnosti. U nás sa pre väčšinu ľudí /učiteľov nevynímajúc/ fetišom stala podpriemernosť v rôznych sférach života. Myslím, že bude ešte roky trvať, kým sa dostaneme ako spoločnosť tam, kam máme namierené. Dostaneme sa vôbec….? Aký je váš názor?
Ak by som o tom pochybovala, nemohla by som robiť túto prácu.
Rozhovor bol publikovaný v časopise Pán učiteľ 02/2007 a 03/2007.
