Zuzana Humajová vyštudovala učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov (Sj a Nj) na Filozofickej fakulte UK. Od roku 1999 pôsobí ako nezávislý expert na problematiku regionálneho školstva a vzdelávania. Spolupracovala s Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť, s M.E.S.A 10 či s Centrom pre vzdelávaciu politiku. Od roku 2005 je analytičkou Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Hoci ste vyštudovali učiteľstvo, už mnoho rokov neučíte. Neuspokojovalo vás to?
Práve naopak, bolo to úžasné a veľmi ma to bavilo. Obzvlášť rada spomínam na roky strávené na základnej bilingválnej škole v Bratislave. Bolo to krátko po revolúcii, kedy sa začali objavovať rôzne alternatívne programy. Bola sloboda a voľnosť, dalo sa všeličo skúšať. Na našej škole sme mali už na I. stupni bilingválne vyučovanie a vytvárali sme si vlastný školský vzdelávací program.
Už vtedy? Tak to ste boli priekopníkmi dnešnej reformy!
Minister Ftáčnik začal po nástupe do funkcie v týchto veciach robiť poriadok. Na jednej strane to bolo dobré, lebo vtedy vznikali aj rôzne „živelné“ alternatívy, na druhej strane práve našu školu to dosť postihlo. Nepodarilo sa nám dostať do oficiálneho experimentálneho overovania a projekt musel skončiť. Vtedy som si po prvýkrát uvedomila význam legislatívy a školskej politiky pre fungovanie škôl. Následne som sa začala viac venovať systémovým a teoretickým otázkam. Spočiatku iba príležitostne, popri povolaní, no neskôr sa to stalo mojou srdcovou záležitosťou.
Ako sa dá dlhodobo fungovať ako nezávislý expert na školstvo?
Spočiatku to naozaj nebolo ľahké. Cez deň som pracovala ako manažérka v komerčnej sfére a po večeroch som písala materiály o vzdelávaní. Občas som si vzala dovolenku, aby som mohla vycestovať na nejakú konferenciu a predniesť tam príspevok. Bolo to také moje hobby, ktoré postupne prerástlo do hlavnej pracovnej náplne. Pôsobím najmä v rámci tretieho sektora. Do štátnych inštitúcií som ísť nechcela, pretože sú v nich všetky väzby veľmi skostnatené. Je tam úplne iný spôsob uvažovania a je stonásobne ťažšie dosiahnuť akúkoľvek zmenu.
Ibaže kto chce dosiahnuť reálne zmeny, nemôže štátne inštitúcie celkom ignorovať.
Iste. Po tom, ako teoreticky rozpracujete nejakú problematiku, musíte hľadať so štátnymi inštitúciami spoločnú reč a cestu k praktickému uplatneniu vašich návrhov.
A nie je pre vás frustrujúce, že tvoríte jeden materiál za druhým a decízna sféra ich viac-menej ignoruje a nereaguje na ne?
Práca v treťom sektore má svoje špecifiká: na jednej strane nemáme zviazané ruky ako priamo riadené organizácie, nie sme závislí od financií, ani od rôznych vzťahov. Na druhej strane presadenie našich návrhov do praxe môže byť v krajnom prípade aj nulové. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika (KI), v ktorom momentálne pôsobím, už funguje veľa rokov, takže sme už zažili veľa ministrov školstva. S každým bola komunikácia trochu iná.
A s niektorými aj vôbec žiadna.
V našom systéme je pozícia ministerstva školstva stále neprimerane silná. Minister môže zmietnuť zo stola akýkoľvek racionálny návrh, ktorý sa mu nepáči, či naopak, presadiť akúkoľvek hlúposť, bez ohľadu na názor väčšiny odborníkov. Takýmto spôsobom sa spustila aj reforma, ktorá bola nedostatočne pripravená. A je veľkou chybou, že si nekladie za cieľ náš školský systém výrazne decentralizovať a oslabiť pozíciu ministerstva. Práve naopak, zdá sa, že sa centralizácia postupne ešte viac utužuje.
Kto mal možnosť spoznať školstvo v iných štátoch, vie, že to nemusí vyzerať tak, ako u nás. Ktorá krajina je pre vás vzorom spolupráce riadiacej sféry s ostatnými subjektmi v oblasti vzdelávania?
Mám úžasnú skúsenosť napríklad z Holandska, kde ministerstvo školstva priam programovo nasáva podnety zdola a kde sa môžu aj rôzne neziskové a súkromné inštitúcie uchádzať o štátne granty na riešenie koncepčných problémov školstva. A ministerstvo ich výstupy berie vážne. Bolo by skvelé, keby sme k tomu raz dospeli aj na Slovensku. Práve preto sa mi dnešná práca nezdá byť zbytočná. Verím, že jedného dňa sa situácia zmení a je dôležité, aby sme vtedy vedeli zareagovať, aby tu bolo pripravené know-how.
Na aké témy sa špecializujete?
Niektoré vyplývajú priamo zo zadaní projektov, o ktoré sa uchádzame. Iné si volíme sami podľa toho, ktoré problémy považujeme za najvážnejšie. Ťažisko našej práce sa týka analýzy školskej legislatívy, financovania školstva, obsahovej reformy, rozvoja kvality vzdelávania či evalvácie. V roku 2006 sme vypracovali návrh nového školského zákona, ktorý i keď nebol napokon prijatý, obohatil verejnú diskusiu v téme reformy školstva. Vždy sa snažíme, aby naše návrhy boli vzájomne previazané a zapadali do seba. V tom je totiž jeden z problémov rezortných organizácií – každá rieši iba vlastnú, čiastkovú agendu, takže nedochádza k synergickému efektu. V dôsledku toho je náš vzdelávací systém rozkúskovaný, nepreviazaný a ako celok nie je dobre vyladený. Občas dosť „vŕzga“.
Keďže náš rozhovor je určený pre Dobrú školu, nemôžeme sa vyhnúť téme kvality škôl. Myslíte si, že vďaka prebiehajúcej reforme bude na Slovensku viac dobrých škôl?
Pred spustením reformy niekoľko rokov prebiehali po celom Slovensku rôzne konferencie a odborné semináre, na ktorých odborníci jasne formulovali, čo všetko treba v našom vzdelávacom systéme zmeniť. Hovorilo sa o kvalite školy, o tom, ako ju merať, ako získavať spätnú väzbu od rodičov, ako robiť centrálne objektivizované merania v uzlových bodoch, atď. Novým školským zákonom sa, žiaľ, legislatívne prostredie neupravilo tak, aby sme tu mali to, čo sme chceli. Ani reformná rétorika nie je tak nastavená, aby sa hovorilo o kvalite vzdelávania. Reforma je prezentovaná tak, že učitelia dostali niekoľko percent slobody (väčšina obsahu pritom naďalej zostáva v rukách štátu) a za inovatívne vzdelávanie sa považuje iba IKT, cudzie jazyky a vzdelávanie učiteľov. O tom, ako dosahovať lepšie výsledky v jednotlivých predmetoch, ako riešiť čitateľskú gramotnosť, ktorá nám ide dolu vodou, o tom nepočuť ani slovo.
Keď spomínate čitateľskú gramotnosť, predpokladám, že ako bývala slovenčinárka sledujete, ako na podobné slabé výsledky zareagovali v susednom Česku.
Sledujem to a ticho im závidím. Na rozdiel od nás ten problém celospoločensky zviditeľnili, pomenovali a začali ho riešiť konkrétnymi akciami. Spustili viaceré celonárodné aktivity, ako Celé Česko čte dětem, Kniha mého srdce a pod. Som presvedčená, že verejná podpora týchto tém a verejná diskusia o týchto problémoch dokáže veľa. To sú reálne, hmatateľné kroky. U nás sa iba budí zdanie, že sa niečo hýbe…
Vopred sa ospravedlňujem za trochu dlhšiu formuláciu otázky. Zdá sa mi, akoby téma kvality vzdelávania u nás čoraz viac ustupovala do úzadia. Riaditelia škôl sú nútení riešiť celkom iné problémy: kde vziať dostatok žiakov, kde vziať kvalifikovaných učiteľov, kde vziať peniaze na ich mzdy, z čoho zaplatiť kúrenie či opravu strechy, ako na škole riešiť šikanovanie, drogy, ako zvládať čoraz agresívnejších žiakov a rodičov… K tomu všetkému sa pridáva množstvo nepodstatných malicherností, ktoré školy zbytočne zaťažujú a odčerpávajú im čas a energiu. Ak v takejto situácii niekto školám ponúka, že im otestuje, aký pokrok urobili ich žiaci za rok v slovenčine či matematike, záujem je alarmujúco malý.
Obávam sa, že máte pravdu. V našich analýzach sme opakovane zdôrazňovali, že školský vzdelávací program musí byť komplexný dokument, ktorý rieši vzdelávanie od prvého ročníka po posledný. Jeho súčasťou musí byť systém posudzovania kvality, teda mechanizmy internej a externej evalvácie, ich prepojenie, spôsob získavania spätnej väzby od rodičov a ďalších partnerov školy. Štát by mal zabezpečiť prepojenie štátnej kontroly so školskými systémami evalvácie. Navrhovali sme tiež, aby externú kontrolu kvality škôl nezabezpečovala iba štátna inšpekcia, ale aj neštátne, nezávislé inštitúcie. O tomto všetkom v rámci reformy nepadlo ani slovo. Ministerstvo o tom nechce hovoriť, pretože na to nevytvorilo žiadne nástroje. Nemá dokonca pripravené ani vhodné nástroje na objektívne posúdenie dopadov samotnej reformy. Nie je jasné, ako bude získavať relevantnú spätnú väzbu od učiteľskej, rodičovskej a širšej verejnosti. Ako zistí, či vôbec ideme správnym smerom a aké korekcie je potrebné urobiť.
Spätná väzba by možno ukázala, že väčšina rodičov si ani nevšimla, že v školách prebieha nejaká reforma.
Žiaľ, rodičia sa u nás k téme kvality škôl zatiaľ príliš nevyjadrujú. Často nemajú žiadne očakávania, keď hľadajú vhodnú školu pre svoje dieťa. Stále sa spoliehajú najmä na to, čo počujú od kolegov či známych. V takomto prostredí musí byť učiteľ skutočným idealistom, ak by chcel systematicky sledovať a vyhodnocovať kvalitu svojej práce porovnávaním vstupov a výstupov. Smutnou pravdou je, že to od učiteľov ani nikto nežiada. Vidím premrhanú príležitosť v tom, že iniciátori reformy nezačali „otáčať“ myslenie učiteľov a rodičov, a dokonca ani to vlastné. Jednoducho tu nenastal celonárodný pohyb za lepšie, kvalitnejšie vzdelávanie. A bez neho nemá žiadna reforma veľké šance na úspech.
Stručná definícia dobrej školy by mohla znieť takto: je to škola, ktorá má rozumné ciele a je úspešná v ich dosahovaní. Súhlasili by ste s ňou?
Na otázku, čo je to dobrá škola, tu zatiaľ, paradoxne, nikto neodpovedal. Ani ja si netrúfam sformulovať to jednou či dvoma vetami. Ale snáď nebudeme ďaleko od pravdy, ak povieme, že za dobrú možno považovať takú školu, ktorej žiaci vykazujú na výstupe výrazný pokrok a posun v celom spektre dôležitých kompetencií. A to bez ohľadu na to, akých žiakov škola prijala na vstupe. Dobrá škola musí žiakov posúvať. Učitelia musia presne vedieť, akých majú žiakov a premýšľať nad tým, ako ich potiahnuť vyššie. A to nielen v jednotlivých predmetoch, ale aj celkovo v názoroch, v kvalite osobnosti. Či má škola učebne nabité modernými technológiami a výdobytkami IKT, to sú iba povrchné, vonkajšie znaky. Ak škola navyše dokáže aj preukázať, že dosiahla, čo plánovala, tak je to výborná škola.
Pripomenuli ste mi výrok istého riaditeľa, ktorý zdôvodňoval, prečo sa ich škola nezapojí do testovania KOMPARO. Vraj „my vieme, že máme slabých žiakov a nepotrebujeme si to každý rok znova overovať.“ Názor, že iba škola s dobrými žiakmi môže byť dobrá, je u nás pomerne rozšírený. Je smutné, že z mnohých škôl cítiť akúsi osudovú rezignáciu…
Zlé je, že tento mylný pohľad na kvalitu školy podporuje aj hodnotenie z centrálnej úrovne, v rámci ktorého sa zverejňujú iba „ligové“ rebríčky škôl odrážajúce aktuálny stav v deň testovania. Chýba porovnanie výstupov so vstupmi, neposudzuje sa pridaná hodnota, neberú sa do úvahy intelektuálne predpoklady žiakov.
Vráťme sa ešte raz k spomínanej definícii dobrej školy. Tá predpokladá rozumné ciele, no nehovorí, ako by mali vyzerať. O tom je potrebné diskutovať. Aby sme však mohli hodnotiť, ktorá škola si kladie lepšie a ktorá horšie ciele, museli by školy najskôr nejaké ciele mať. Mám na mysli konkrétne, jasne sformulované, špecifické ciele, ktoré dávajú vedeniu a pedagógom jasnú orientáciu pri ich práci a rodičom umožňujú rozlíšiť jednotlivé školy medzi sebou a zvoliť tú najvhodnejšiu pre svoje deti. Majú naše školy takéto ciele?
Poznám školy, ktoré ich majú, ale je ich veľmi málo. Zväčša ide o súkromné a cirkevné školy, ale viem aj o niektorých štátnych. Dobrým príkladom môže byť Gymnázium v Žiari nad Hronom, kde vedenie s pedagógmi urobilo dôkladnú, komplexnú analýzu celej ich situácie a na jej základe definovali jasný cieľ – chcú byť školou s európskym rozmerom, čomu podriadili aj čiastkové ciele.
Vy sama ste začínali v alternatívnej škole. Ako sa pozeráte na takéto školy dnes, s odstupom času?
O alternatívne školy je zo strany rodičov veľký záujem – už len preto by mali existovať. Vysvetľujem si to tým, že sa spravidla vyznačujú príjemným prostredím, priateľskou atmosférou a rôznymi aktivitami, ktoré žiakov formujú a smerujú do života. V tých školách rodičia intuitívne cítia, že tam ich dieťa bude spokojné, bude sa ľahšie učiť a odnesie si viac, hoci stále nie je isté, či sa v nich deti i viac naučia. Avšak to, že ich musíme stále nazývať alternatívnymi, signalizuje, že niečo nie je v poriadku. Tu by jednoducho mali byť školy, ktoré sú pestré, rôznorodé. Každá by mala byť v istom zmysle alternatívou ku ostatným. Niektorí rodičia uprednostňujú klasickú školu a mali by ju nájsť. Iní kladú dôraz na uvoľnenú atmosféru, páči sa im, povedzme, keď deti počas hodiny sedia na koberci. Aj také školy by tu mali byť. A nad tým všetkým by mal fungovať systém povinnej externej evalvácie, ktorý by rodičom garantoval, že aj v tej „najalternatívnejšej“ škole sa žiaci naučia všetko potrebné.
Rozhovor bol publikovaný v občasníku Dobrá škola (č. 02, október 2009), ktorý vydáva spoločnosť EXAM testing.
