Sloboda prejavu v postmodernej spoločnosti
Extrémne prejavy a sloboda prejavu
Anything worth doing is worth overdoing.
(Mick Jagger)
Words can be like X-rays if you use them properly – they’ll go through anything. You read and you’re pierced.
(Aldous Huxley)
1. Inšpirácia
Je dobrým zvykom nejedného diela, že autor ďakuje tým, ktorí mu poskytli inšpiráciu. Moja vďaka v tomto smere patrí prezidentovi Českej republiky J.E. Milošovi Zemanovi, za jeho lingvisticko- sociologicko- anatomickú prednášku, ktorej tému možno zhrnúť do titulu “Ženské vonkajšie pohlavné orgány v živote IV. cenovej skupiny”1.
Hlavnou motiváciou tejto práce ale samozrejme nie je zaoberať sa prejavom, ktorý zrejme vznikol, aby jeho autor odvádzal pozornosť od vlastných neprístojností na medzinárodnej návšteve Číny2. Dokonca nie je hlavnou motiváciou ani možnosť sa pri rešeršovaní chichúňať nad inak chytľavými obchodnými názvami, ako napr. „An Illustrated History of Pornography“ 3, a vyrušovať tak kolegov v knižnici.
Dá sa povedať, že panuje všeobecná zhoda na tom, že sloboda prejavu je právom politickým4, a teda jej hlavným účelom je umožniť jej subjektom účasť na správe vecí verejných, účastniť sa na formovaní štátnych orgánov a na uskutočňovaní štátnej moci a zároveň má byť sloboda prejavu prostriedkom k aktívnej sebarealizácii jednotlivca5. Inými slovami, sloboda prejavu plní predovšetkým funkciu kritickú, aj keď jej legitimizačná funkcia je nepochybná a pre vonkajšieho pozorovateľa bývajú zásahy neliberálnych režimov do slobody prejavu často tie najviditeľnejšie6. Je samozrejme možné prijať aj širšie poňatie slobody slova, ako právo každej bytosti komunikovať voči iným ľudským bytostiam všetko, čo potrebuje za potrebné šíriť7, je ale nepochybné, že obsah toho, čo hodláme komunikovať do istej miery môže byť obmedzený, a to práve na základe hľadiska obsahového s ohľadom na ciele, ktoré má sloboda prejavu sledovať. Tak je zrejmé (a zmieňuje sa o tom nejedna učebnica8), že prípady extrémnych prejavov, predovšetkým obscenity, nepožívajú ochranu. Koniec koncov, sledovaním pornografie, alebo šírením „reklamy“ v ktorej naznačujeme, že známy televízny pastor sa pod vplyvom alkoholu dopustil incestu s vlastnou matkou9 bezpochyby neuplatňujeme svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, a to, domnievam sa, ani pri zapojení veľkej dávky fantázie, rovnako tak týmito prejavmi neprispievame k vlastnej sebarealizácii.
Napriek tomu, nejeden prejav ktorý bol podobne extrémny ako prezident republiky vysvetľujúci význam anglického slovíčka „pussy“ sa domáhal a často aj úspešne domohol súdnej ochrany, keď aj nie z obsahových, tak aspoň z dôvodov, ktoré by som označil za skôr procesného charakteru (napríklad v spomínanom prípade Hustler Magazine, Inc. v. Falwell bolo rozhodnuté, že reverend Jerry Falwell sa nemôže domáhať náhrady škody za citovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená paródiou zverejnenou v časopise Hustler vzhľadom na to, že Falwell je verejne známou osobou (public figure), a to napriek tomu, že Hustler zjavne mal úmysel spôsobiť emočnú ujmu10).
Dovoľujem si pritom tvrdiť, že značná časť spoločnosti by sa k ochrane podobných prejavov postavila skôr chladne, a ľudovo povedané by nikomu nechýbalo, keby podobné extrémne prejavy boli postihované. Domnievam sa, že prístup k extrémnym prejavom je práve preto nielen odrazom liberálnosti, či neliberálnosti danej spoločnosti, rozporu medzi legiferačnými predstavami mýtického priemerného občana a realitou aplikácie práva, ale tiež reflexiou celkového stavu spoločnosti a zaujímavým (aj keď možno do istej miery marginálnym) pohľadom na meniace sa sociálne vzorce „tekutej fázy modernity“ 11. Než sa ale pozrieme na samotnú otázku slobody slova na pozadí zúriacej postmoderny, je, domnievam sa, nutné položiť si otázku mierne terazkyovskú.
2. Čo vy si predstavujete pod takým slovom…?
Slovné spojenie sloboda prejavu pôsobí jednoznačne, akoby sme jeho význam chápali celkom intuitívne. Hoci s týmto nie celkom súhlasím, nie je v priestorových možnostiach tejto práce (a predovšetkým v schopnostiach jej intelektuálne mdlého autora) podať komplexnú definíciu slobody prejavu, jej obmedzení a ďalších nuansí. Neodpustím si ale poznámku k termínu skôr teoretického charakteru, ktorý ale považujem za dôležité pre moje chápanie slobody slova.
Je to ideál voľného trhu myšlienok, pochádzajúci z pera velikána právneho realizmu, Olivera Wendella Holmesa. Zaujímavé je, že táto myšlienka zaznieva v Holmesovom disente (pripojil sa k nemu ešte sudca Brandeis) proti väčšinovému rozhodnutiu vo veci Abrams v. Spojené štáty.
V tejto kauze žalovaní, podpísaní ako Vzbúrenci (The Rebels), prostredníctvom viacerých letákov tlačených v pivnici jedného z nich, Jacoba Abramsa, nielenže vyzývali robotníkov k štrajkom a narúšaniu zbrojnej výroby počas 1. svetovej vojny, ale okrem iného nazvali amerického prezidenta „našim Kaiserom“, obvinili Ameriku a jej spojencov z kapitalistického spiknutia voči bratom revolucionárom a všeobecne zo zrady revolúcie (v ich ponímaní Revolúcie). Napokon vyzývajú socialistov, anarchistov a robotníkov v priemysle celého sveta aby sa spojili a pridávajú nasledujúcu výzvu: „Vedzte vy, milovníci slobody, že na to aby sme udržali ruskú revolúciu živú, musíme zamestnávať armády spojeneckých štátov doma.“ 12
Tento, podľa mňa extrémny, prejav bol súdom interpretovaný ako výzva na pokus o revolúciu v USA a Abramsova skupina bola odsúdená na prísne tresty väzenia (až 20 rokov) podľa Zákona o špionáži (Espionage Act of 1917). Väčšina 7 sudcov Najvyššieho súdu rozsudok potvrdila s odkazom na prípad Schenck v. Spojené štáty13, pričom judikovala, že prejavy vyzývajúce k násilnému zvrhnutiu vlády nepožívajú ochranu podľa Prvého dodatku Ústavy Spojených štátov.
K tomu ale sudca Holmes píše: „ Avšak princíp práva na slobodu slova je stále ten istý- ako v prípade nebezpečí špecifických pre vojnu, tak v prípade nebezpečí iných. Kongres smie obmedzovať vyjadrovanie názoru bez ohľadu na súkromné práva len vtedy, ak je prítomné bezprostredné nebezpečie zla, alebo úmysel ho vyvolať. 14“ A k tomu podľa disentujúceho názoru šírením týchto letákov nedošlo, hoci tieto boli zjavne považované za extrémny, nevhodne radikálny prejav.
Holmes pokračuje: „Stíhanie za vyjadrovanie názorov mi pripadá úplne logické. Ak nemáte pochybnosti o svojich premisách, alebo o svojej sile a prajete si z celého srdca určitý výsledok, potom svoje priania prirodzene vyjadríte jazykom zákona a zmetiete všetku opozíciu.(…) Avšak ak bolo ľudstvo svedkom vývoja, behom ktorého čas vyvrátil mnoho bojovných presvedčení, môže následne viac než najhlbším základom svojho vlastného jednania veriť tomu, že zvrchovaného dobra, o ktoré usiluje, je ľahšie možné dosiahnuť voľným trhom ideí (by free trade in ideas- pozn. autor)- že pravda najlepšie vyjde najavo, ak nosná myšlienka preukáže schopnosť dosiahnuť prežitia v súťaži s ostatnými, (…) mali by sme neustále zachovávať bdelosť voči všetkým snahám o dohľad nad vyjadrovaním názorov, ktoré sa nám hnusia a podľa nášho názoru ukrývajú smrteľné nebezpečenstvo, pokiaľ (tieto názory- pozn. autor) naše zákony neohrozujú natoľko bezprostredne, že ich okamžité ovládnutie sa stáva nevyhnutným predpokladom záchrany našej zeme.“ 15
Pojem postmoderny je naopak nejasný nielen autorovi tejto práce, ale zdá sa, že aj samotným vynálezcom postmoderny ako takej. Ak sa však nechceme uspokojiť s okrídleným výrokom Iavolena Prisca omnis definitio periculosa est, môžeme sa na postomodernu dívať napríklad s Jean-François Lyotardom ako na koniec veľkých naratívov moderny, na dobu v ktorej rozhodnutia ohľadom regulácie (inými slovami miera slobody- pozn. autor) a reprodukcie (tzn. otázky prežitia spoločnosti- poz. autor) budú zverené úradníkom (administrateurs), akýmsi novodobým elitám, zloženým z riaditeľov korporácií, štátnych funkcionárov, predstaviteľov syndikátov a veľkých profesných organizácií, ktorí sa budú vyznačovať schopnosťou narábať s informáciami. 16
Môžeme sa na postmodernu dívať skrze 5 výziev dnešného sveta, ktoré formuluje Zygmunt Bauman- nestabilita (tekutosť sociálnych vzorcov, kríza politiky, erózia sociálneho štátu, krátkodobosť myslenia a plánovania a prenos zodpovednosti za negatívne následky rozhodnutí na bedrá neinformovanej verejnosti pod zámienkou slobody pri rozhodovaní17 Alebo môžeme prijať za charakteristické snahy o riešenie moderných problémov návratmi morálky k „univerzáliám ľudskej prirodzenosti“, o inšpiráciu exotickými spoločnosťami, v ktorých údajne konflikt medzi sociálnnym a biologickým neexistuje. 18
A napokon môžeme za svoj prijať (nijak nezakrývam, že autor práce má tieto tendencie) aj názor Fareeda Zakariu, že v našej dobe došlo k postupnému víťazstvu populistickej demokracie a prieskumov verejnej mienky nad slobodou. 19 Z uvedeného vzniká mierne hmlistý obsah slova postmoderna. Zdá sa, že postmoderna je niečo veľké, dejúce sa akoby za oknami našich bytov, no zároveň niečo, čo sa nás bezprostredne týka v každodennom živote, niečo negatívne, vedúce k čiernej, distopickej budúcnosti, vlastne je to čokoľvek, čo zapadá do ľudového hesla, že najhoršie na zmene je to, že je to potom iné, než to bývalo kedysi.
Pre právnika asi najrelevantnejší názor na postmodernu poskytuje Pavel Holländer- hoci nepopieram, že z hľadiska teoreticko- právneho sú veľmi zaujímavé aj pohľady, ktoré by som nazval štrukturálne20 (na druhej strane, zaujímavá je aj kvantová fyzika, ktorej však, rovnako ako teórii práva, autor tejto práce nerozumie, a tak sa to nesnaží ani predstierať).
Bájka o motorkárovi v tmavej prilbe, ktorý manifestuje svoju slobodu (slobodu „Ja“) zbesilou jazdou pomedzi rodinky na nedeľnej vychádzke je mne asi najbližšou metaforou aktuálneho, ak chceme postmoderného, sveta. Holländer nám prináša slová Francisa Fukuyamu o tom, že problém nastal, lebo „zatiaľ čo štátna moc mala byť v určitých oblastiach osekaná, v iných mala byť zároveň posilnená“. Ale ktoré otázky sú ktoré? A ako to zistíme, ak príjmeme za svoju Berlinovu myšlienku, že hľadať veľké pravdy nemá zmysel (dokonca je to priam spoločensky nebezpečná aktivita), a tak sa trochu nejapne budeme riadiť pri posudzovaní otázok morálnych názorom človeka ekonomického, maximalizujúceho svoj úžitok? 21 Tak sa zdá, že najlepšia metafora postmoderny je skôr súhrnom otázok o postmoderne, na ktoré nám chýba odpoveď.
3. Obscénnosti a oplzlosti
Musíme si, obávam sa, položiť ešte jednu terminologickú otázku- čo je vlastne extrémnym prejavom? Keď si otvoríme obsah jednoduchej monografie na tému sloboda prejavu22 zistíme, že takýmto prejavom sú jednak prejavy útočiace na samotnú demokratickú podstatu štátu, to znamená napríklad popieranie holocaustu, prejavy navádzajúce k diskriminácii, či inak nenávistné prejavy, slovami anglickej literatúry hate speech- „problematická kategória slobody prejavu a obdobných kategórií slobôd, ako sloboda spolčovania a zhromažďovania, ktorá zahŕňa ospravedlňovanie (advocacy) nenávisti a diskriminácie voči skupine na základe rasy, farby pleti, etnika, náboženského vyznania, sexuálnej orientácie, alebo iného statusu.“ 23
Stačí ale takáto definícia na posúdenie toho, či poskytneme súdnu ochranu prejavom ako bol ten, v prípade Abrams, alebo ten v prípade O’Brien24? Postačí nám slovníková definícia obscénnosti25, alebo poznámka sudcu Williama Douglasa vo veci Miller v. California, že obscénnosť je vecou osobného vkusu26, prípadne citácia často uvádzaného prípadu Roth v. Spojené štáty, že účel obscénnosti je „absolútne bez ospravedlňujúceho spoločenského významu“ 27 na to, aby sme posúdili vec Hustler proti Falwellovi?
Situáciu v Európe do značnej miery ovplyvňuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jehodlhý, taxatívny výpočet situácií28, v ktorých je prípustné obmedzenie slobody prejavu za podmienok stanovených judikatúrou29, pričom tento zoznam zahŕňa aj obmedzenie v záujme ochrany morálky. Európsky súd pre ľudské práva sa na jednej strane prikláňa k ideálu hľadania „historickej pravdy“ 30, akoby upomienky na voľný trh myšlienok, na druhej strane neposkytuje ochranu popieraniu holokaustu31, čo by Holmesovi asi celkom po chuti nebolo.
Súdnu ochranu slobody extrémnym prejavom podobným prípadu Abrams neposkytuje ani Ústava Slovenskej republiky, a to za účelom ochrany štátneho zriadenia pred tým, aby propagátori extrémnych myšlienok nezískali v štáte takú moc, ktorá by ohrozila bezpečnosť republiky32. Či si O. W. Holmes pri schvaľovaní dotknutých pasáží Ústavy ťukal v hrobe na čelo nie je známe, zdá sa ale, že praktická aplikácia sa týmto normám vyhýba- Drgonec k veci ale cituje jediný judikát Ústavného súdu ČSFR (Pl. ÚS 5/92) 33, ktorý zrušil časť trestného zákona aby zdôraznil, že všeobecné znaky trestného činu podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu práv musia byť naplnené aj v podmienkach prípadov demonštratívne vymenovaných v zákone (fašizmus, alebo komunizmus) 34, teda sa môže zdať, že Ústavný súd ČSFR sa stavia za restrikciu obmedzení slobody slova (teda k voľnejšiemu prejavu).
Zaujímavý je Drgoncov výklad k obscénnym prejavom: „V skutočnosti značné množstvo mravnosti odporujúcich aktivít nemá nič spoločné so slobodou prejavu. Rozširovanie pornografických časopisov, filmov, a akéhokoľvek materiálu predajom nie je uplatnením slobody prejavu, ale (…) uplatnenie slobody podnikania. (…) Zásadný význam má iba konštatovanie, že ochrana mravnosti sa z právneho hľadiska stáva dôvodom pre obmedzenie slobody oveľa zriedkavejšie, ako sa zdá na prvý pohľad.“ 35 Ďalej Drgonec cituje výrok ESĽP vo veci Handyside, ktorý hovorí, že najlepšiu možnosť, na posúdenie toho, čo je a čo nie je morálne má domáci orgán, lebo „pohľad na to, čo je morálne sa mení v závislosti na čase a mieste.“ 36 Obdobný prístup volí i Michal Bartoň, keď v úvahe o tzv. Millerovom teste cituje sudcu Stewarta, že snaha o definovanie obscenity je snahou o definíciu nedefinovateľného37 a vždy pôjde o „veľmi subjektívne a individuálne vnímanie toho, čo je možné považovať za ešte mravné a únosné, či ,normálne.’“ 38Je tomu ale skutočne tak? Myslíme spojením subjektívne a individuálne to, že keby mal napríklad pán Abrams a jeho spolurevolucionári šťastie a v Najvyššom súde USA by zhodou okolností zasadlo niekoľko O. W. Holmesov, tak by napríklad jeho prípad mohol byť posúdený inak? Do akej miery tu skutočne ide o jednotlivý názor daných sudcov, a do akej miery je daný rozsudok odrazom objektívne poznateľnej väčšinovej nálady v spoločnosti?
4. Posuny
Myslím, že rozhodnutia o obscénnosti vo veciach Miller, alebo Roth nemožno vnímať staticky. Predovšetkým, vo veci Roth odmietol americký Najvyšší súd predtým používaný princíp formulovaný vo veci Regina v. Hicklin39, podľa ktorého sa dopad obscénneho diela na človeka má posudzovať podľa účinku, ktorý by takéto dielo vyvolalo u najcitlivejších ľudí, navyše obsah ktorý je spsobilý takýmto ľuďom privodiť ujmu je obscénny bez ďalšieho a tým pádom zakázaný. Prípad Roth40 toto významne zúžil na priemerného človeka v danej komunite.
Potom nasledoval prípad Miller v. Kalifornia41, ktorý stanovil 3 kritériá, dnes známe ako tzv. Miller test, podľa ktorého sa za obscénne dielo považuje to dielo, ktoré by 1) za obscénne považovala priemerná osoba žijúca v danej komunite, 2) dielo, ktoré zjavne urážlivým (patently offensive) spôsobom zobrazuje, alebo opisuje sexuálne správanie podľa príslušného zákona a 3) ide o dielo, ktoré posudzované ako celok postráda akúkoľvek literárnu, umeleckú, politickú, alebo vedeckú hodnotu42. Takéto dielo potom nesmie byť verejne šírené tak, aby bolo prístupné bežnému publiku (napr. deťom), či publiku, ktoré o jeho šírenie neprejavilo záujem . Tento rozsudok do istej miery petrifikoval pravidlá pre šírenie obscénností, prípad Paris Adult Theatre I v. Slaton43 zase rozšíril právomoc štátov nad umiestnením kín premietajúcich erotický obsah.
Na druhej strane zase Najvyšší súd USA od tej doby zaujímal liberálnejšie stanovisko k mimomanželskému styku, k zákonom o sodomii, ktoré rušil ako vo vzťahu k ľuďom rôzneho aj rovnakého pohlavia44, či k niektorým dielam, zobrazujúcim nahotu u ľudí, ktorí vyzerajú ako maloletí45.
Napokon sa vráťme ešte raz menším (alebo možno, uznávam aj väčším) okruhom k prípadu Abrams. Po tom, čo väčšina 7:2 sa rozhodla neposkytnúť revolucionárskym pamfletom ochranu, bolo majoritné rozhodnutie potvrdené vo veci Gitlow v. New York46 aj s čarovným zdôvodnením, že jediná revolučná iskra môže spôsobiť požiar, obrat ale prišiel v roku 1957 v prípade Yates v. Spojené štáty47, v ktorom boli za šírenie revolucionárskej propagandy súdení poprední členovia americkej komunistickej strany. Títo boli oslobodení s poukazom na to, že trestné je len nabádanie k nejakému činu (násilnému zvrhnutiu vlády), nie nabádanie na to, čo si adresáti takéhoto prejavu majú myslieť. V tomto rozsudku boli pritom citovaný aj názor sudcu Holmesa z veci Gitlow a dá sa povedať, že je to priklonenie sa k jeho disentu vo veci Abrams (tomuto rozsudku tak začali citačné zlaté časy).
Americký prístup k slobode prejavu v extrémnej podobe je tak možné uzavrieť povzbudivým citátom: „Množstvo prejavov, ktoré sa v Európe stíhajú ako extrémistické, sa v USA teší ochrane prvým dodatkom ústavy. Proti mnohým prejavom, ktoré väčšina spoločnosti odmieta, alebo je voči nim dokonca nepriateľská, existuje jediná zbraň- protiargument.“ 48 A tak autor tohto článku môže závidieť Amerike a kladný hrdina nášho príbehu O. W. Holmes, jr. môže spokojne ležať v hrobe, lebo na jeho slová došlo. Teda až na kritizovaný recentný prípad Holder v. Humanitarian Law Project49.
5. Ako to teda je?
Autor odpovedá spôsobom, ktorý používal, keď bol vo veku cca 5 rokov- aj tak aj tak. Napríklad na otázku, či dnes máme slobodnejší prístup k obscénnemu materiálu možno odpovedať kultovou odpoveďou Rádia Jerevan50: áno, ale…Zdá sa že pornografia a iné obscénnosti sú excelentným prípadom postmoderny, stelesneným motorkárom v tmavej helme z mojej obľúbenej analógie z pera Pavla Holländera. Internetom sa skutočne môžeme podobne ako onen motorista pohybovať prakticky anonymne a realizovať si svoju slobodu Veľkého Zberateľa51, ktorý si môže svoju obľúbenú obscénnosť vyhľadať kedykoľvek a kdekoľvek, skoro podľa hesla každému podľa jeho potrieb.
Deje sa tak ale z dôvodov právnych, či paraprávnych? Domnievam sa, že to druhé je správne. Do oblasti obscénnosti akoby postmoderna ešte nedorazila, teda aspoň nie do rozhodnutí súdov, narušenie morálnych kritérií je tak stále legitímnym kritériom obmedzenia prejavu a pokiaľ obscénne motorkárčime na internete, či inde, deje sa tak, zdá sa nie vinou zmeny substancie, obsahu práva na slobodu prejavu, ale skôr vďaka komplexu spoločenských zmien, tekutých rámcov, ktoré právo zatiaľ nereflektuje (tým nijako nechcem popierať liberalizáciu napríklad trestného zákonodarstva v oblasti mravnosti a obscenity, ktorá je v priebehu 20. storočia zjavná a výrazná aj u nás52).
Čo sa týka iných extrémnych prejavov, napríklad s politickým kontextom (súkromne si ich pomenujme prípady vzor Abrams), odpoveď „áno, ale…“ nahrádzam ešte filozofickejším „ako kde“. V Amerike viac, u nás menej. Zdá sa, že tu na nás postmoderna pôsobí akosi asymetricky, akoby v tejto oblasti neexistovala toľko nenávidená globalizácia, lebo ako podrobne rozoberá Belavusau, post-komunistické štáty prebrali nejeden prvok, ktorý by sa inde zdal príliš americký, no v oblasti slobody prejavu tomu tak nie je. Prečo je to tak? Ani tu žiaľ intelektuálne nie celkom dostatočný autor tohto textu odpoveďou neposlúži- možno je to skutočne Baumanom popisovaný všadeprítomný strach z terorizmu či iných nebezpečenstiev, ktoré sú abstraktné a vlastne je málo pravdepodobné, že nás reálne ohrozia, napriek tomu sa ich bojíme, dokonca až tak, že pred týmto strachom nie je kam ujsť53. Inými slovami, ľud si nepraje rozširovať slobodu prejavu tak, aby bolo možné prejavmi útočiť na aktuálne zriadenie (na rozdiel od toho, ľud si zjavne praje primeraný prístup k nahotinkám).
Okrem toho treba k výhrade „ako kde“ pridať vzhľadom na prípad Humanitarian Law Project aj „ako kedy“- aj v USA, inak liberálnym k extrémnym politickým prejavom vznikla tendencia obmedziť niektoré prejavy aj vzdialené reálnej podpore terorizmu, ak je dostatočne prítomný strach z teroristickej hrozby. Ako bude tento vývoj pokračovať je asi ťažké odhadnúť, no zatiaľ sa nezdá, že by sa ľudia masovo chceli vzdať vymožeností ako sú celotelové scannery na letiskách, v ktorých cestujúci pózujú zásadne bosí. Na tomto poli tak zdá sa víťazí Don Quijote a sloboda „Ty“. 54
6. A to je všetko, priatelia55
Samozrejme chápem, alebo sa o to aspoň snažím, výhrady smerujúce k tomu, či je vhodné a rozumné posudzovať fenomén postmoderny na tak marginálnych prípadoch slobody prejavu ako sú tvorcovia politických pamfletov, ľudia čo podpaľujú povolávacie rozkazy (či vlajky), alebo rozosielajú po svete pornografiu. Vlastne si autor mal túto otázku položiť hneď v úvode, tým by ale pripravil slovutného čitateľa o zážitok z tejto práce. Uznávam, že celá moja krátka esej stojí na premise, že sloboda prejavu v extrémnych situáciách je citlivým ukazovateľom stavu spoločnosti, pretože extrémne prejavy občan oželie v núdzi často ako prvé. Je to modifikácia známej tézy, že spoločnosť sa pozná podľa toho, ako sa správa k svojim najslabším členom.
Podarilo sa nám túto premisu dokázať? Verím, že do istej miery áno- minimálne v prípadoch ako Gitlow, či Humanitarian Law je jasne vidieť, kedy sa americká spoločnosť zľakla tak postmoderne, ako o tom píše Bauman. A v tých ostatných? Neviem.
Zdá sa mi, že kľúčovým problémom našich čias, ak chcete postmoderných čias, je brániť sa tomu, aby sa sloboda prejavu stala jedným z Lyotardovych veľkých naratívov, ktoré nemožno nijak preukázať (teda aspoň podľa niektorých, autor práce totiž tuší, že napr. Robert Alexy by s týmto tvrdením nie celkom súhlasil) a tým pádom nám môžu byť, s odpustením, ukradnuté. Teda niekedy ukradnuté aj doslova. Ak som si niečím výnimočne istý, tak tým, že zápas o slobodu slova neskončil. Nielen pre to, ako dopadol odkaz O.W. Holmesa, nielen pre prípady, keď sa niečoho zľakneme, ale preto, že sloboda nemôže existovať bez asistencie nás, ktorí si užívame jej výhody. Ako zápas o slobodu dopadne? Neviem.
Popri dopisovaní a škrtaní na poslednú chvíľu som si zapol televíziu. Ukazovali v nej, ako študenti vypískali na oslavách 25. výročia našej revolúcie prezidenta Zemana za jeho obscénne výroky. Niektorí po ňom dokonca hádzali vajcia. Ako na to zareagujú médiá? Ako budú vyzerať titulky zajtrajších novín a o čom sa budú rozprávať ľudia v električke? Neviem. A mám dojem, že v moderných časoch by som odpoveď vedel. Bez zaváhania. Zdá sa, že neviem je excelentnou odpoveďou na postmodernu.
Vladimír Monček
Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta
Poznámky pod čiarou:
[1] Viac napríklad v: Vulgární Zeman v rozhlase: Kunda sem, kunda tam, hovno, zkurvili…In: echo24.cz. 2014 [online]. Praha, Echo Media. 2.11.2014 [cit. 16.7.2014]. Dostupné z http://echo24.cz/a/wr6d4/vulgarni-zeman-v-rozhlase-kunda-sem-kunda…
[2] Viac v: Zemanův čínský rozhovor: Mohu vám ukázat Jen-šu, vynikající vývozní artikl. In: Lidovky.cz.2014 [online]. Praha, Lidové noviny. 1.11.2014 [cit. 16.7.2014]. Dostupné z http://www.lidovky.cz/chci-se-priucit-jak-stabilizovat-spolecnost-…
[3] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Miller v. California, 413 U. S. 15 (1973), citované podľa BRAVEMAN, Daan, BANKS, William C., SMOLLA, Rodney A. Constitutional Law: Structure and rights in our federal system. 4th ed. New York: Matthew Bender & Co., 2000. p. 925. ISBN 0820543748
[4] Viď napr. GERLOCH, Aleš, Vladimír ZOUBEK a Jiří HŘEBEJK. Ústavní systém České republiky. 5. aktualiz. Vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2013, p. 382. ISBN 978-80-7380-423-7. ; alebo DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky: komentár. 3. preprac. a rozš. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, p. 472. ISBN 978-80-89122-73-8.
[5] PAVLÍČEK, Václav, Ján GRONSKÝ, Jiří HŘEBEJK, Věra JIRÁSKOVÁ, Vladimír MIKULE, Pavel PEŠKA, Vladimír SLÁDEČEK, Radovan SUCHÁNEK a Jindřiška SYLLOVÁ. Ústavní právo a státověda. II. díl. 1. úplné vyd. Praha: Leges, 2011, p. 565. ISBN 978-80-87212-90-5.
[6] Viac ku kritickej a legitimizačnej funkcii ľudských práv v KYSELA, Jan. Ústava mezi právem a politikou: úvod do ústavní teorie. Praha: Leges, 2014, p. 258. ISBN 978-80-7502-022-2.
[7] DRGONEC, Ján. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. 1. vyd. Šamorín: Heuréka, 2013, p. 28. ISBN 978-80-89122-89-9.
[8] Viď napr. BARRON, Jerome A, DIENES, Thomas C.. Constitutional law in a nutshell. 3rd ed. St. Paul, USA: West, 1995, p. 393. ISBN 978-0-314-19028-4.
[9] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Hustler Magazine, Inc. v. Falwell, 485 U. S. 46 (1988)
[10] Tým je naplnený tzv. New York Times standard, podľa ktorého sú noviny chránené pred žalobami na ochranu osobnostných práv (libel suits), pokiaľ neuverejnili vedome nepravdivú informáciu, alebo neprejavili mimoriadnu (nedbanlivú) ľahostajnosť k tomu, či je nimi publikovaná informácia pravdivá, alebo nie (Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci New York Times Co. v. Sullivan, 376 U.S. 254 (1964)). Vo vzťahu k veci Hustler poz. tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu Virginia v prípade Womack v. Eldridge, 215 Va. 338 (1974). [11] BAUMAN, Zygmunt. Tekuté časy: život ve věku nejistoty. Vyd. 1. Praha: Academia, 2008, p. 9. ISBN 978-80-200-1656-0.
[12] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Abrams et al. v. United States, 250 U.S. 616 (1919)
[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Schenck v. United States, 249 U.S. 47 (1919). V tomto rozsudku bola sformulovaná doktrína „clear and present danger“, pritom je zaujímavé, že rozhodujúci podiel na nej mal práve O.W. Holmes.
[14] Stanovisko sudcu Holmesa k väčšinovému rozhodnutiu Najvyššieho súdu USA vo veci Abrams v. United States, 250 U.S. 616 (1919). Citované podľa českého prekladu in: KUKLÍK, Jan, SELTENREICH, Radim. Dějiny angloamerického práva. 2. vyd. Praha: Leges, 2011, p. 723. ISBN 978-80-87212-87-5.
[16] LYOTARD, Jean-François. Les problèmes du savoir dans les sociétés industrielles les plus développées. [Online] Quebec: Conseil des Universités, 1979. p. 20 [cit. 16.11.2014]. Dostupné z: http://www.cse.gouv.qc.ca/FR/Publications_CUniv/ ISBN 2-550-00866-9.
[18] LÉVI-STRAUSS, Claude. Antropologie a problémy moderního světa. 1. české vyd. Praha: Karolinum, 2012, p. 41. ISBN 978-80-246-2098-5.
[19] ZAKARIA, Fareed. Budúcnosť slobody: neliberálna demokracia v USA a v zahraničí. 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2010. p. 156, pp- 158-162, p. 174. ISBN 978-80-8101-285-3.
[20] GERLOCH, Aleš. Polycentrismus v recentním právu: příčiny a důsledky.Pluralizmus moci a práva. pp. 12-17, alebo VEČEŘA, Miloš. Pluralita jako projev práva. Pluralizmus moci a práva. pp. 18-31, oba príspevky in: LENGYELOVÁ, Daniela (eds.). Pluralizmus moci a práva: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 2.-27. marca 2009 v Tatranskej Štrbe. Bratislava: Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, 2009, 480 s. ISBN 978-80-970144-3-8.
[21] Parafrázované podľa HOLLÄNDER, Pavel. Filipika proti redukcionizmu: (texty z filozofie práva). 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2009, pp. 53-69. ISBN 978-80-8101-244-0.
[22] Napr. BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, meze, garance. Praha: Leges, 2010, pp. 7-8. ISBN 978-80-87212-42-4.
[23] BOYLE, Kevin. Hate speech- United States Vesus the Rest of the World. Maine Law Review, 2001. p. 489. Citované podľa BELAVUSAU, Uladzislau. Freedom of speech: importing European and US constitutional models in transnational democracies. London: Routledge, 2013, p. 41. ISBN 978-0-415-81602-1.
[24] Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci United States v. O’Brien, 391 U.S. 367 (1968). Išlo o prípad Davida O’Briena a ďalších 3 mužov, ktorí protestovali proti odvodom do armády tým, že pred vchodom do súdnej budovy v Bostone spálili povolávací rozkaz. Toto vyvolalo nepokoj medzi zhromaždenými ľuďmi, preto boli agentmi FBI odvedení do budovy súdu, kde ich následne zadržali pre porušenie zákona (tzv. Selective Service Act of 1948), ktorý zakazoval úmyselné ničenie povolávacích listín. O’Brien a spoločníci svoj čin nezapierali, naopak sa k činu hrdo priznali ako k aktu občianskej neposlušnosti.
[26] Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci Miller v. California, 413 U.S. 15 (1973). Rozsudok formuloval tzv. Miller test, metodiku na súdne posudzovanie obscénnosti.
[27] Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci Roth v. United States, 354 U.S. 476 (1957)
[28] čl. 10 ods. 2, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. [online] Štrasburg, Európsky súd pre ľudské práva. [cit.15.11.2014]. Dostupné online z http://www.conventions.coe.int/?pg=/Treaty/Translations/Translatio…
[29] Poz. napr. Drgonec, op. Cit. 7, p. 475. Musia byť splnené podmienky, že zásah do slobody prejavu je záshaom verejnej moci, na základe zákona a v rozsahu nevyhnutnom v demokratickej spoločnosti.
[30] Rozsudok ESĽP vo veci Monnat v. Švajčiarsko, sťažnosť 73604/01
[31] Rozsudok ESĽP vo veci Garaudy v. Francúzsko, sťažnosť 65831/01. Roger Garaudy bol marxistický filozof, ktorý konvertoval na islam a za šírenie rôznych konšpiračných teórií namierených väčšinou proti USA a ostatným krajinám západného sveta ho chválilo viacero predstaviteľov islamských štátov.
[32] DRGONEC, Ján. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. 1. vyd. Šamorín: Heuréka, 2013, p. 256. ISBN 978-80-89122-89-9.
[35] Op.cit. in 31, pp. 275-276
[39] Rozhodnutie Súdu Kráľovej lavice v prípade Regina v. Hicklin, L.R. 3 Q.B. 360 (1868)
[43] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Paris Adult Theatre I v. Slaton, 413 U.S. 49 (1973). Reguláciu kín „pre dospelých“ ďalej Najvyšší súd USA rozširuje napríklad vo veci Renton v. Playtime Theatres, Inc., 475 U.S. 41(1986)
[44] Napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu USA vo veciach Doe v. Commonwealth’s Attorney of Richmond, 425 U.S. 901 (1976), alebo Lawrence v. Texas, 539 U.S. 558 (2003)
[45] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Ashcroft v. Free Speech Coalition, 535 U.S. 234 (2002).
[46] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Gitlow v. New York, 268 U.S. 652 (1925). Obdobne Najvyšší súd USA aj vo veci Whitney v. California, 274 U.S. 357 (1927). V oboch prípadoch išlo o šíriteľov komunistickej propagandy a v oboch prípadoch bola použitá Holmesova doktrína „clear and present danger“.
[47] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Yates v. United States, 354 U.S. 298 (1957)
[48] HERCZEG, J.: Tolerance intolerantních- svoboda projevu versus rasiszmus. Justiční revue, 2011, č.8-9, p. 1033. Citované podľa DRGONEC, Ján. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. 1. vyd. Šamorín: Heuréka, 2013, p. 259. ISBN 978-80-89122-89-9.
[49] Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Holder v. Humanitarian Law Project, 561 U.S. 1 (2010). HLP malo poskytovať vzdelávanie v oblasti mierového riešenia konfliktov niekoľkým organizáciam, ktorých podpora bola zakázaná v USA PATRIOT Act. Rozsudok kritizovali napríklad ex-prezident Jimmy Carter, Noam Chomsky, či ústavný právnik David D. Cole.
[50] Moja obľúbená otázka na Rádio Jerevan v mierne pozmenenej podobe prenikla aj do nálezu Ůstavného súdu Českej republiky (Pl. 1/08) zásluhou disentu prof. Pavla Holländera.
[51] Op. cit. in 21, pp. 71-72
[52] Viď napr. WINTR, Jan. Homosexualita jako téma v české právní vědě 1989-2009. p. 453-477. In: HIML, Pavel, Jan SEIDL a Franz SCHINDLER. “Miluji tvory svého pohlaví”: homosexualita v dějinách a společnosti českých zemí. Vyd. 1. Praha: Argo, 2013, 649 s. ISBN 978-80-257-0876-7
[55] PIG, Porky. That’s all folks. Looney Tunes, Warner Bros.
Youtube. [cit. 17.11.2014]. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=gBzJGckMYO4
Zoznam použitých zdrojov:
1) Monografie, učebnice a príspevky v nich
BARRON, Jerome A, DIENES, Thomas C.. Constitutional law in a nutshell. 3rd ed. St. Paul, USA: West, 1995, p. 393. ISBN 978-0-314-19028-4
BARTOŇ, Michal. Svoboda projevu: principy, meze, garance. Praha: Leges, 2010, 384 s. ISBN 978-80-87212-42-4.
BAUMAN, Zygmunt. Tekuté časy: život ve věku nejistoty. Vyd. 1. Praha: Academia, 2008, p. 9. ISBN 978-80-200-1656-0.
BELAVUSAU, Uladzislau. Freedom of speech: importing European and US constitutional models in transnational democracies. London: Routledge, 2013, 256 s. ISBN 978-0-415-81602-1.
BRAVEMAN, Daan, BANKS, William C., SMOLLA, Rodney A. Constitutional Law: Structure and rights in our federal system. 4th ed. New York: Matthew Bender & Co., 2000. p. 925. ISBN 0820543748
DRGONEC, Ján. Ústava Slovenskej republiky: komentár. 3. preprac. a rozš. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, p. 472. ISBN 978-80-89122-73-8.
DRGONEC, Ján. Sloboda prejavu a sloboda po prejave. 1. vyd. Šamorín: Heuréka, 2013, p. 28. ISBN 978-80-89122-89-9.
GERLOCH, Aleš, Vladimír ZOUBEK a Jiří HŘEBEJK. Ústavní systém České republiky. 5. aktualiz. Vyd. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2013, p. 382. ISBN 978-80-7380-423-7. ;
HOLLÄNDER, Pavel. Filipika proti redukcionizmu: (texty z filozofie práva). 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2009, 174 s. ISBN 978-80-8101-244-0.
KUKLÍK, Jan, SELTENREICH, Radim. Dějiny angloamerického práva. 2. vyd. Praha: Leges, 2011, 871 s. ISBN 978-80-87212-87-5.
KYSELA, Jan. Ústava mezi právem a politikou: úvod do ústavní teorie. Praha: Leges, 2014, p. 258. ISBN 978-80-7502-022-2
LENGYELOVÁ, Daniela (eds.). Pluralizmus moci a práva: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 2.-27. marca 2009 v Tatranskej Štrbe. Bratislava: Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, 2009, 480 s. ISBN 978-80-970144-3-8.
LÉVI-STRAUSS, Claude. Antropologie a problémy moderního světa. 1. české vyd. Praha: Karolinum, 2012, 92 s. ISBN 978-80-246-2098-5.
LYOTARD, Jean-François. Les problèmes du savoir dans les sociétés industrielles les plus développées. [Online] Quebec: Conseil des Universités, 1979. 121 s. [cit. 16.11.2014]. Dostupné z: http://www.cse.gouv.qc.ca/FR/Publications_CUniv/ ISBN 2-550-00866-9
PAVLÍČEK, Václav, Ján GRONSKÝ, Jiří HŘEBEJK, Věra JIRÁSKOVÁ, Vladimír MIKULE, Pavel PEŠKA, Vladimír SLÁDEČEK, Radovan SUCHÁNEK a Jindřiška SYLLOVÁ. Ústavní právo a státověda. II. díl. 1. úplné vyd. Praha: Leges, 2011, p. 565. ISBN 978-80-87212-90-5
WINTR, Jan. Homosexualita jako téma v české právní vědě 1989-2009. p. 453-477. In: HIML, Pavel, Jan SEIDL a Franz SCHINDLER. “Miluji tvory svého pohlaví”: homosexualita v dějinách a společnosti českých zemí. Vyd. 1. Praha: Argo, 2013, 649 s. ISBN 978-80-257-0876-7
ZAKARIA, Fareed. Budúcnosť slobody: neliberálna demokracia v USA a v zahraničí. 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2010. 287 s. OS. ISBN 978-80-8101-285-3.
2) Súdne rozhodnutia
Nález Ůstavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl 1/08
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Abrams et al. v. United States, 250 U.S. 616 (1919)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Ashcroft v. Free Speech Coalition, 535 U.S. 234 (2002).
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Doe v. Commonwealth’s Attorney of Richmond, 425 U.S. 901 (1976)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Gitlow v. New York, 268 U.S. 652 (1925)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Hustler Magazine, Inc. v. Falwell, 485 U. S. 46 (1988)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Holder v. Humanitarian Law Project, 561 U.S. 1 (2010)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Lawrence v. Texas, 539 U.S. 558 (2003)
Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci Miller v. California, 413 U.S. 15 (1973)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci New York Times Co. v. Sullivan, 376 U.S. 254 (1964)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Paris Adult Theatre I v. Slaton, 413 U.S. 49 (1973)
Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci Roth v. United States, 354 U.S. 476 (1957)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Schenck v. United States, 249 U.S. 47 (1919)
Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci United States v. O’Brien, 391 U.S. 367 (1968)
Rozhodnute Najvyššieho súdu USA vo veci Whitney v. California, 274 U.S. 357 (1927)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Yates v. United States, 354 U.S. 298 (1957)
Rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu Virginia v prípade Womack v. Eldridge, 215 Va. 338 (1974)
Rozhodnutie Súdu Kráľovej lavice v prípade Regina v. Hicklin, L.R. 3 Q.B. 360 (1868)
Rozsudok ESĽP vo veci Garaudy v. Francúzsko, sťažnosť 65831/01
Rozsudok ESĽP vo veci Monnat c. Switzerland, sťažnosť 73604/01
3) Právne predpisy
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. [online] Štrasburg, Európsky súd pre ľudské práva. [cit. 15.11.2014]. Dostupné online z http://www.conventions.coe.int/?pg=/Treaty/Translations/Translatio…
4) Články časopisoch
HERCZEG, J.: Tolerance intolerantních- svoboda projevu versus rasiszmus. Justiční revue, 2011, č.8-9, p. 1033.
5) Články v dennej tlači
Vulgární Zeman v rozhlase: Kunda sem, kunda tam, hovno, zkurvili…In: echo24.cz. 2014 [online]. Praha, Echo Media. 2.11.2014 [cit. 16.7.2014]. Dostupné z http://echo24.cz/a/wr6d4/vulgarni-zeman-v-rozhlase-kunda-sem-kunda…
Zemanův čínský rozhovor: Mohu vám ukázat Jen-šu, vynikající vývozní artikl. In: Lidovky.cz.2014 [online]. Praha, Lidové noviny. 1.11.2014 [cit. 16.7.2014]. Dostupné z http://www.lidovky.cz/chci-se-priucit-jak-stabilizovat-spolecnost-…
Audiovizuálne diela
PIG, Porky. That’s all folks. Looney Tunes, Warner Bros.
Youtube. [cit. 17.11.2014]. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=gBzJGckMYO4
