Ústavné právo sa stalo zábavkou amatérskych ústavných právnikov a gramaticusov, šermujúcich rozdielom dokonavého a nedokonavého slovesného vidu, z ktorého vyvodzujú, koho prezident vymenovať musí a koho môže čiže nemusí.
Obdobie po roku 1989 znamenalo pre Československo a od roku 1993 pre Slovensko návrat do západného civilizačného okruhu, ktorý zabezpečuje štátnu suverenitu, národnú identitu, maximálnu mieru bezpečnosti a možnej hospodárskej prosperity.
Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila sankciu za vysielanie príspevku Filipa Domovca v Rádiožurnále zo dňa 10. februára 2014 o niektorých nositeľoch štátnych vyznamenaní za čias prezidenta Gašparoviča.
Dvadsaťpäť rokov bolo veľkou, historickou témou Slovensko. Dnes sa dostalo na vedľajšiu koľaj.
Niekedy treba voliť aj medzi ekonomickou a politickou slobodou, a o to je to ťažšie. Ak by sa Ukrajina nerozhodla pre politickú slobodu, stratila by definitívne aj ekonomickú.
Emócie majú veľkú silu. Nie sú, samozrejme, len placebom, a nie sú ani celkom nespoľahlivé, ako to tvrdili vyznávači striktne racionálnej vedy. Nie sú však ani synonymom poznania, ako to občas radi prezentujú niektorí predstavitelia kognitívnych vied, ani (dúfajme) jedinými pánmi sveta.
Zmeny vo svete sú také rýchle, že nemá zmysel upínať sa na efemérne, dnes platné poznatky.
Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty.
Poslanec a predseda výboru Blaha prirovnal najznámejší hudobný festival rockovej hudby na Slovensku k nacistickému ríšskemu snemu.
Tohtoročné majstrovstvá sveta boli fascinujúce. Futbal sa na nich ukázal ako škola telesného stýkania a potýkania, radosti a bolesti, pokiaľ nešiel na krv, individuálnych a kolektívnych stratégií.
Rok 1989 vzbudzoval novú nádej na usporiadanie sveta bez vojen a bez zmien hraníc.
Parlamentnú demokraciu treba kultivovať, a nie likvidovať.
Najextrémnejšími situáciami posledného storočia boli vojny a holokaust. Ale na krutosti násilia sa nezmenilo nič ani po druhej svetovej vojne.
Zatiaľ tu nemáme skutočný kapitalizmus. Ten tu bude, až keď nebudeme mať nenávistný, ale normálny vzťah k peniazom (na čo by vrták povedal, že to nebude nikdy, ale nevzdávajme sa).
Občianska spoločnosť je ako príliv a odliv. V deväťdesiatych rokoch žila najmä z nezávislých zdrojov, dnes je tým oslíkom, otras sa predovšetkým Európska únia, strana a vláda či nadácia veľkej firmy. To ju do značnej miery formuje aj deformuje.
