Kolektívna, masová komunikácia sa naopak skrýva za anonymné mená a masky bez tváre. Dostávame sa do paradoxnej situácie. Verejné predstiera, že je súkromné, a súkromné sa nepredstierane stáva verejným.

Totalita nemá stupne: menšia, väčšia, slabšia, silnejšia; nemá parametrický, ale paradigmatický charakter.“

Historická pamäť je ako podkova. Spája oblúkom najbližšie s najvzdialenejším. Možno ju ohýbať podľa vlastných potrieb. Pre falošnú pamäť však platí erbová veta Jána Langoša o historickom nevedomí, vedúcom k opakovaniu toho najhoršieho v dejinách.

Degenerácia politiky, ekonomiky, justície, zdravotníctva, vzdelávania je očividná rovnako, ako aj ustavičné porušovanie pravidiel v spoločenstve, ktorého sme členmi.

Oleg Pastier, básnik, prozaik, dokumentarista, rozhlasový autor, vydavateľ časopisu Fragment a jeho knižnej edície F. R. & G. predstavuje na Slovensku tak ako málokto tatarkovskú kontinuitu.

Tatarkovým základným životným pocitom bola úzkosť. Úzkosť, starosť, tragický údel, ničotnosť, prázdnota, absurdnosť patria k základným znakom existenciálnej imaginácie. Tatarka hľadal odpoveď na základný pocit existenciálnej úzkosti celý život.

Čo je to za svet, pýta sa najnovšia vráska na Fedorovej tvári. Vráska sa prehlbuje, stáva sa z nej ryha, tak ako sa celá Fedorova tvár mení na ryhy, z ktorých sa skladá jeho dnešný portrét.

Neviem, či zmena Deža Tótha na Monogramistu T. D nie je aj melancholickým predelom od výberového príbuzenstva slobodných výtvarníkov v neslobodných časoch, ktorí svoju spolupatričnosť pomenovali neskôr monogramickou značkou A-R, k singularite a s ňou aj k osamelosti a smútku v slobodnom čase, kedy je ťažšie udržať si slobodu a spolupatričnosť ako v časoch neslobodných. Aj to však patrí k Cene Dominika Tatarku.

KI odsudzuje útok Drahoslava Machalu za bieleho dňa a vo verejnom priestore Hlavnej pošty v Bratislave.

Výtvarná kritička, teoretička a historička Iva Mojžišová (1939) napĺňa zmysel Ceny Dominika Tatarku v najpôvodnejšom, plnom zmysle slova. Je autorkou výnimočných textov a jej občianske postoje a ľudský rozmer preveril život.

Otázka, ktorá visí vo vzduchu, znie v podstate veľmi jednoducho: Kedy bude slovenská spoločnosť schopná uznať ľudí rozmeru Ernesta Valka?

Dnes sa už začína stále výraznejšie ukazovať, že odvahu a statočnosť treba preukazovať za každej vonkajšej situácie, aj v časoch slobody, a to možno v ešte väčšej miere…

Zápas o tvár Slovenska nebude v najbližšom desaťročí ničím iným ako rozhodovaním o tom, či bude Slovenská republika spoločnosťou a štátom slobodných, zodpovedných a prospievajúcich občanov alebo nedobrovoľných sluhov autokratickej štátnej moci.

Jano Langoš a Fedor Gál mali jednu spoločnú vlastnosť, ktorou k sebe neodmysliteľne patrili. Boli typickí anarchistickí konzervatívci.

Osmičkové roky 1918, 1938, 1948, 1968, 1988 boli témou súťaže Konzervatívneho inštitútu o najlepšiu študentskú esej. Martin Vlachynský a Tomáš Makatúra pochopili tému nielen ako návrat do minulosti, ale najmä ako generačnú výzvu.