Slovenské byty sú podľa OECD malé a drahé, no dane za ne sú podľa OECD pomerne nízke
Klasik s kelňou, svojho času počas mečiarizmu dokonca podpredseda parlamentu, sa stal známy tézou, že z grafov sa nenajeme. Niekedy sa však stane, že sa od jednej a tej istej organizácie dozvieme, že sa z grafov najeme veľa i málo zároveň.
OECD, na rozdiel od vládnych ekonómov, prišla na to, že nežijeme v „palácoch” a „haciendách”, ale v drahých „špajzičkách“. Priemerné obydlie na Slovensku totiž poskytuje 1,1 izby na človeka, hoci priemer OECD je 1,6. A podľa parametra cenovej dostupnosti občania Slovenska vynakladajú na bývanie až 26 percent svojho čistého disponibilného príjmu, pričom priemer sledovaných krajín je na úrovni 22 percent.
Tá istá OECD však tiež prišla na to, že majetkové dane, kam sa radí aj daň z nehnuteľností (teda daň z tých našich palácov, haciend či špajzičiek), dosiahli v roku 2009 na Slovensku 0,4-percentný podiel na HDP. A keďže priemer krajín OECD bol 1,8 percenta, OECD z toho vyšlo, že naše dane sú nízke, a vraj menší podiel na HDP, než u nás, je z členských krajín už len v Mexiku.
SMER-OECD: vyššie dane!
Páni štatistickí ekonómovia v OECD isto vedia, že sledovať daňové zaťaženie vzhľadom k HDP môže byť zradné. A podobne to platí i pre sledovanie výnosov z dane z nehnuteľností vzhľadom k HDP, obzvlášť pre malé krajiny s otvorenou ekonomikou ako Slovensko. Štatistické nafukovanie HDP (napr. aj kvôli rastu verejného sektora) neznamená, že ľudia u nás sú už takí bohatí, že by len tak uniesli platenie vyšších daní. A fakt, že sa na Slovensku v roku 2011 vyrobilo v prepočte na obyvateľa najviac áut na svete (640-tis. kúskov, čo predstavuje 118 áut na 1000 obyvateľov) a tento rok sa očakáva ďalší nezanedbateľný nárast produkcie, predsa neznamená, že na našich dvorčekoch pod okienkami našich palácov a haciend pristavíme ročne státisíce nových tátošov a tiež to hádam nemá znamenať, že by sme z titulu aj takto štatisticky rastúceho HDP mali platiť vyššie majetkové dane.
Na rozdiel od OECD vieme, že nielenže všetky možné štátom vyrubované dane u nás vzrástli či vzrastú, a že neraz sme zdaňovaní štátnymi a európskymi reguláciami i skryto cez rôzne povinné platby, ale že i miestne dane vyrubované našou samosprávou sú na vzostupe: rastú nielen dane z nehnuteľností, kvôli štátom organizovanému turizmu vzrástli i dane za ubytovanie a hrozí i rast poplatkov za komunálny odpad. A aj daň za psa ide v nejednom meste hore až dovtedy, kým neskape.
A čo nám dáte za tie dane?
Len ignorant nevidí, že napriek tomu, že naše daňové bremeno vzrastá, a zároveň dlhodobo každoročne rastú i verejné výdavky, akosi nerastie kvalita poskytovaných verejných služieb. Nehovoriac o tom, že rozvoj informačných a komunikačných technológií spôsobuje významné zmeny v spoločnosti a v ekonomike. Ak v súkromnom sektore vplyvom nových technológií a trendov dochádza k rastu produktivity, nie je na čase, aby to začalo platiť i vo verejnej správe?
A čo nám aktuálne naša vláda a samospráva ponúkajú? Plaťte viac, aby sme mohli viac míňať.
Áno, oni chcú viac míňať: Väčšiu časť konsolidácie chce vláda dosiahnuť zvýšením daní, nie šetrením vo verejných výdavkoch. Znižovanie deficitu zvýšením daní nie je šetrenie.
Pričom nechcú, aby sme im pozerali na prsty a sú proti transparentnosti: „Infozákon sa v súčasnej podobe, keď musíme zverejňovať všetky faktúry, stáva neprijateľným, samoúčelným, drahým a často nevykonateľným,“ vyhlásil nedávno predseda ZMOS-u Jozef Dvonč, primátor Nitry za Smer.
Nie sú proti korupcii a namiesto toho, aby zvýšili kvalitu verejného obstarávania vo fáze prípravy podmienok tendrov a spresnenia dokumentácie predmetu obstarávania, stále budú kydať na následné elektronické aukcie či tendrovanie cien: „Každý si myslí, že najnižšia cena je pre Slovensko to najlepšie riešenie. Nie je to pravda. Po najnižších cenách prichádza spálená zem,“ argumentoval premiér Fico počas snemu Združenia miest a obcí Slovenska. Jeho odkaz partnerom zo ZMOS-u znel: „Toto všetko musíme spoločne odstrániť.“ Primátori miest a obcí túto snahu vítajú. Podľa predsedu ZMOS-u Jozefa Dvonča je samospráva pod tlakom firiem, ktoré vedome vstupujú do súťaží s neprimerane nízkou cenou. Nízka cena nemôže byť predsa problém, ak si obstarávateľ urobí dobre svoju prácu v príprave obstarávania, či…?
Až 17 krajín Európskej únie má nižšie daňovo-odvodové zaťaženie zamestnancov ako Slovensko. A rozhodne nevyzerá, že by naše aktuálne SMERovanie malo situáciu našich daňovníkov zlepšiť, skôr opak bude realitou. Čoraz vyššie dane, čoraz vyššie verejné výdavky, čoraz vyšší verejný dlh. Avšak zároveň absentujúca vyššia kvalita služieb poskytovaných verejnou správou a vyššia kvalita správy vecí verejných ako taká. Berúc do úvahy tieto súvislosti našej reality, chce nám OECD od stola podľa štatistík povedať, že platíme nízke dane za naše nehnuteľné „špajzičky“?
Autor je analytik KI.
Článok bol uverejnený dňa 13. júna 2012 na blogu KIosk a nájdete ho tu.
