Keď som prichádzal na Námestie SNP 21. februára tohto roka, už som vedel, kto dostane Cenu Dominika Tatarku, a preto som si dal za úlohu nielen sa demonštrácie Za slušné Slovensko zúčastniť, ale ju aj pozorovať. Pozorovať ju nielen ako politický protest, ale aj ako umelecký akt, ktorého zápis vo forme knihy má byť ocenený.
Formálne to pripomínalo divadelné predstavenie. Malo to scénu, na ktorú prichádzali rôzne postavy deklamovať monológy, dobré osvetlenie a ozvučenie aj réžiu, ktorá v zákulisí dozerala na hladký priebeh a klasickú dĺžku dvoch hodín.
Hovoril som si, že keby som bol režisérom ja, občas by som niektoré monológy skrátil a niektorým postavám by som poradil hrať svoju rolu s väčším nasadením. Lenže hovorte to nehercom. Každého z nich som obdivoval, že vôbec dokázali prehovoriť pri pohľade na ten dav.
Práve tu sa podobnosť s divadelným predstavením končí, lebo zásadný rozdiel je v publiku. Viackrát sa mi v živote prihodilo, že som stál na tribúne a pozeral sa do očí veľkému davu. Cítil som jeho sústredenú energiu, ktorá vyvoláva podobné mrazenie, ako keď sa pozeráte na búrkové mračná nabité elektrinou. Ja som sa blesku báť nemusel, ale keď som si predstavil namiesto seba na tej tribúne Roberta Fica, myslím si, že by sa z tej energie sám vzňal ako fakľa.
A napriek tomu sa réžii podarilo túto energiu prepólovať z hnevu do nádeje. To je skutočné umenie. A keď používam toto slovo, mám na mysli umenie ako zručnosť, ale tiež umenie ako tvorbu, teda ako umelecký akt.
Schopnosť premeniť depresiu a beznádej na vieru, že ľudia aj pod dusivou klenbou cynizmu stále túžia byť slušní, mi pripomína slávny román Romaina Rollanda „Dobrý človek ešte žije“. Autor ho napísal presne pred sto rokmi, keď prvá svetová vojna spustošila európsku civilizáciu a budúcnosť vyzerala temne. Hlavný hrdina príde počas jedného roka o manželku, dom aj peniaze, ale jeho viera v ušľachtilosť ľudskej duše ho robí nezraniteľným.
Aj my sme na Slovensku prišli o dvoch mladých ľudí, ktorých vraždu sme pociťovali ako stratu syna a dcéry, celá spoločnosť prišla o strechu nad hlavou, ktorou je spravodlivosť a rovnosť pred zákonom. Mladí ľudia, ktorí organizovali demonštrácie Za slušné Slovensko, sa správali tak, ako keby v túto nezraniteľnosť dobra verili. Ako keby túto knihu čítali – aj keď, kto dnes ešte číta klasiku?
Som si istý, že s odstupom času budeme hovoriť o roku 2018 ako o historickom zlome, keď sa začal existenciálny zápas o budúcu podobu slovenskej spoločnosti. Jeho výsledok nepoznáme, ale už teraz máme v rukách dokument, ktorý podstatu tohto zápasu presne pomenúva. Je ňou kniha „My sme tí, na ktorých sme čakali“.
Hovoriac o tejto knihe, musím oznámiť, že som v konflikte záujmov, lebo je v nej môj text. Na moju obranu nech zaznie, že keď ma Táňa Sedláková s Katkou Nagy Pázmány poprosili o súhlas s uverejnením môjho prejavu z prvej demonštrácie Za slušné Slovensko, nedal som im ho. Namietal som, že prejavy z námestí by sa nemali publikovať, lebo ide o odlišné žánre: prejav z tribúny sa spolieha na spontánnu reakciu rovnako naladeného publika, kým napísaný text je intímnym dialógom s neznámym čitateľom.
Presvedčili ma, že sa mýlim, a som veľmi rád, že mali pravdu. Táto kniha nie je len záznamom o historickom zlome, je zborníkom prejavov, ktoré všetky spolu tvoria ucelenú predstavu o Slovensku, v ktorom chceme žiť, je manuálom na premýšľanie o budúcnosti.
A zároveň je svedectvom o minulosti, ktoré má už dnes mimoriadnu hodnotu. Národy sa tvoria vďaka spoločnej pamäti, ktorú však často budujú až spätne víťazi spoločenských zápasov. Túto knihu stvorili mladí ľudia, ktorí ešte nevedia, či budú patriť k víťazom. Zaznamenali skutočnosť v priamom dotyku s jej dejom. Niet pravdivejšej knihy o slovenskej minulosti, ako je táto.
Táto cena nesie meno Dominika Tatarku, ktorý zomrel, skôr než sa tí, ktorí organizovali demonštrácie Za slušné Slovensko, narodili. A napriek tomu mám pocit, že sa nad nimi po celý čas vznáša Dominikov duch, ktorý sa vždy upínal k tomu, čo nazýval obcou Božou. V nej žijú dobrí ľudia, ktorí zdieľajú spoločnú predstavu o slušnej spoločnosti. Dominik by onen akt protestov nazval obcovaním. A záznam o tomto obcovaní by chápal ako veľkú literatúru. A mal by pravdu.
