Na začiatku súčasných problémov s márnotratným a po cudzie uši zadlženým Gréckom bol podvod. Grécko sa v roku 2001 stalo súčasťou eurozóny a prijalo spoločnú menu euro aj vďaka podsúvaniu klamlivých štatistických údajov, ktoré vykazovali nižšiu sekeru vo verejných financiách ako bola v skutočnosti. Novodobí antickí bájkari z vtedajšej tamojšej socialistickej vlády nezahŕňali do deficitu napríklad výdavky na obranu či transfery štátnym firmám a tzv. Maastrichtské kritériá plnili len na papieri. Fuj, hanba im, žiadalo by sa povedať, keby… Keby aktuálny prieskum agentúry GfK Slovakia nepoukázal na necnostnú realitu aj v našej krajinke. Až 96 percent Slovákov si totiž myslí, že ak na to máme príležitosť, tak určite alebo pravdepodobne podvádzame. Z prieskumu tiež vyplýva, že až 85 percent ľudí sa vo svojom okolí stretlo aspoň s jedným podvodom. Javí sa to ako ďalší signál, že aj my sa ľahko môžeme ocitnúť na gréckej ceste, nemyslíte?
Nielen samotná tučná grécka svadba s eurozónou bola podvodom. Podvodom je i euro, ktoré stojí a padá na nafukujúcich sa bublinách v bankách, ničím nekrytých inflačných peniazoch, čiernom pasažierstve a transfere dlhov jednotlivých členov eurozóny – tej vstupnej sály do krásneho nového sveta európskeho superštátu. A nezabúdajme, že manipulačne a podvodne bol v prospech „jachtárov“ určený i konverzný kurz našej koruny. A ako inak – než podvodom na občanoch – sa dá nazvať to, že o rizikách eurozóny u nás okrem úzkej časti konzervatívneho pravého spektra pred prijatím eura takmer nik ani nehlesol. Kdeže bolo vtedy dnešné okázalé ukazovanie prstom na problémové „prasiatka“ periférie Európy? Povyšovať sa nad Gréckom, Írskom a Portugalskom či hroziacim Španielskom je „in“ až dnes.
V časoch, keď treba splácať dlhy po Robertovej zbojníckej družine, a takzvaná pravica znovu a znovu hrozí zvyšovaním nejakých tých daní, sa občanovi isto dobre počúva, že rozhadzovačným Grékom sme nepožičali a nepožičiame. Pri upratovaní po prasknutej bubline v írskych bankách síce zárukami vypomôžeme a Portugalcom sa za tie ich trináste a štrnáste platy z prvého eurovalu tiež zaručíme, ale do trvalého eurovalu my už hlavu a naše prázdne vrecká veru dať nechceme! Dobre to znie, keď predseda klubu našich slobodných a solidárnych poslancov vraví, že oni nikdy nepripustia, aby sa slovenský podnikateľ skladal na záchranu ziskov nemeckých podnikateľov, ktorí si nakúpili dlhopisy Grécka, Írska a Portugalska, a aby slovenský zamestnanec prispieval peniazmi na záchranu pracovných miest v nemeckom bankovníctve, ani aby slovenský dôchodca prispieval na dôchodky v Portugalsku.
Dobre to znie, len čo je pravda! Lenže pravda je aj to, že najmä nemeckí podnikatelia a občania sú roky rokúce nútení „solidárne“ prispievať zo svojich daní i na tie miliardy eur, ktoré sa u nás a v ďalších krajinách veselo rozkrádajú cez rôzne eurofondy. Trvalý euroval treba slobodne a zodpovedne odmietnuť. No tí, čo tak učinia z dobrých dôvodov, uvedomujúc si, že každá solidarita musí mať rozumný základ a jasné hranice, by nemali zabúdať i na to, že je neuveriteľne pokrytecké odmietnuť euroval a zároveň natŕčať dlane a pýtať ďalšie a ďalšie eurofondy. Na Slovensku je to totiž presne tak. Euroval nechceme, eurofondy si nedáme!
Autor analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2011.
