József Demmel získal cenu Dominika Tatarky za knihu Mladý Štefánik. Jej príbeh sa začína v roku 1946 doručením Štefánikového maturitného vysvedčenia v maďarčine do Slovenského národného múzea, ktoré poslal riaditeľ evanjelického gymnázia z maďarského mesta Sarvaš. Jedná sa o kontext povojnového odbobia, kedy bol vnímaný Štefánik v Maďarsku, citujem, pre jeho “politické aktivity, ktoré skončili rozpadom rakúsko-uhorskej monarchie (…) do takej miery, že medzivojnová maďarská tlač o ňom nepísala ako o obyvateľovi Uhorska, dokonca ani ako o Slovákovi, a väčšinou ako o českom generálovi.” Kniha sa venuje dejinám jeho rodiny, ich známych, národným buditeľom, jeho evanjelickému zázemiu, spoločenskému kontextu maďarsko – slovenských reálii z prelomu 19. na 20. storočia v Uhorsku, pričom sa nosne zameriáva na fungovanie vzdelávacieho systému, kde autor vyvracia mýty o Štefánikovom “maďarskom puste” – teda utrpení pod nastolenou maďarizáciou slovákov v Sarvaši. Štefánik sa stal vzorom usilovného “nadpriemerne talentovaného a úspešného študenta, ktorý rad-radom získaval štipendiá a podľa dobových prameňov patrí k obľúbencom svojich učiteľov“. Dvom učiteľom poslal vo svojej dospelosti pohľadnice (jednu po výstupe na Mont Blanc), ako aj ďalším známym z mesta, ale aj Emílii Chovancovej, čím sa vysvetloval jeho vzťah k Sarvašu, ako znak opaku zatrpknutosti k maďarskému prostrediu zo študenských čias. Na mnohých príkladoch v knihe sa dá ilustrovať dejinné východisko k osobe Milana Rastislava Štefánika, hlavne spomínany vzťah – nevzťah, ktorý sa vynímal od jeho predčasnej smrti v 1919. Jószef Demmel mladého Štefánik nevykresľuje ako národného hrdinu alebo zradcu, ale ako syna chudobného evanjelického farára, ktorému “dualistické Uhorsko neukazovalo vždy tú najlepšiu tvár“. Tesne pred záverom ma kniha inšpiruje na ďalšie rozvádzanie myšlienok, ktoré skúsim doplniť o ďalšie reálie a to v symbole – budovania pomníkov, konkrétne Štefánikovej sochy a jej kópii. Dejiny Štefánikových pomníkov alebo sôch, ich stavania, rúcania, schovávania, hľadania a znova obnovovania je príbehom, ktorý môže vysvetliť dejiny Slovenska z iného pohľadu. Z tohto námetu by bolo možné napísať operu. Odohrávala by sa v troch obrazoch. Názov by mohla mať Pilot bez tváre, ale jedná sa o skutočné udalosti.
Je 26. október 1991 a delegácia Českej a Slovenskej federatívnej republiky odhalila polmetrovú zmenšeninu z pôvodnej zničenej 7,2 metrovej sochy Milana Rastislava Štefánika v maďarskom meste Sarvaš a to nie na budove bývaleho gymnázia, kde mladý Štefánik v 1898 zmaturoval, ale na základnej škole, ktorá vznikla v 1949. Na oficiálnom odhalení sochy sa zúčastnila vládna delegácia pod vedením Mariána Čalfu a Jána Čarnogurského. Prvý zmienený bol bývalí funkcionár KSČ. V apríli 1988 bol menovaný ministrom pre legislatívu a predsedom Legislatívnej rady vlády ČSSR v šiestej vláde Ľubomíra Štrougala. Po roku 1989 do roku 1992 sa stal premiérom ČSSR / ČSFR. Ján Čarnogurský má na rozdiel od Mariána Čalfu disidentskú históriu zpred roku 1989. Po ‘89 bol dva roky premiérom Slovenska v rámci federácie s Českou republikou. Neskôr v období členstva Slovenskej republiky v NATO a EU sa postavil proti aliancii v NATO, zúčastňoval sa na demoštráciách so sovietskými zástavami, a teda niekoľko desaťročí vytváral proruský obraz.
Vráťme sa do Sarvašu v časoch po odhalení pomníka, kedy pamätnú sochu Štefánika za “politického nesúhlasu na istý čas zakryli, na hlavu mu natiahli vrecko alebo bavlnenú ponožku” a ani len miestny obyvatelia o existencii samotnej sochy nevedeli. Nakoniec, keď sochu odstránili z dôvodu rekonštrukcie školy, tak “miestna samospráva – napriek politickým polemikám – napokon dielo povolila nanovo inštalovať” s argumentom, že pre miestnych obyvateľov nemal nijaký význam, ale aspoň zobrazuje výjav “pilota bez tváre“.
Originál sochy MRŠ bol dokončený v 1937 českým sochárom Bohumilom Kafkom. Bol určený pre Bratislavu. Umiestnili ho na dnešné námestie Ľudovíta Štúra, kde vystriedal sochu Márie Terézie. Následne nechali sochu komunisti v 1952 odmontovať a zrejme roztaviť. Lenže sochár Kafka zhotovil dve kópie v tretinovej veľkosti. Prvú kópiu odhalili v roku 1955 vo francúzskom Paulhane. Rovnako ako v Sarvaši, aj tu miestni obyvatelia netušili o koho sa jedná, tak ju pomenovali “socha neznámeho letca“. Až v roku 1984 si sochu “neznámeho letca” všimli bývalí legionári na fotografii v Times-och a po zmene režimu v Českoslovenku pribudla pamätná tabuľa, ktorá vysvetľuje o koho sa jednalo. V 1994, päť rokov po Nežnej revolúcii a rok po rozpade Československej republiky odhalili jej druhú kópiu v Čechách v susedstve hviezdarne na pražskom Petřině, ktorá nesie jeho meno. Opis kópie sa už odlišuje od toho zo Sarvašu, píšu o nej že “Má podobu usměvavého člověka oblečeného v letecké kombinéze s kuklou na hlavě a brýlemi na čele.“
Je rok 2009. Nízkym preletom albatrosov spoločne so stíhačkami Mig-29 zaznejú slávnostné salvy z dela. Začal sa slávnostný ceremoniál odhalenia sochy Milana Rastislava Štefánika na novom námestí v zovretí nákupného centra Eurovea v Bratislave. Premiér Róbert Fico reční pred slovensko – česko – francúzskou delegáciou. Odhalená socha Milana Rastislava Štefánika v pôvodnej viac ako sedemmetrovej veľkosti je vystavená spoločne so šesťtonovou sochou leva so znakom Československa a plaketou s textom Pittsburskej dohody. Predseda vlády prirovnáva pomník k americkej Soche slobody v New Yorku a dodáva, že „Štefánikova odvaha nám ako hviezda svieti na cestu do budúcnosti. Štefánikova socha na nábreží európskej veľrieky Dunaja, je iba prvý krok v splácaní historického dlhu vlastným osobnostiam. Je to socha Slováka a Európana“. Premiér Fico zároveň vyjadril presvedčenie, že pamätník sa stane aj miestom stretnutí mladých zaľúbencov.
Ak sa vrátime do dnešného Sarvaša, na webovú stránku miestnej Slovenskej základnej školy, nájdeme tam odkaz : “Mladé letá v Sarvaši alebo čo mi povedala socha?”, kde mladý žiak detailne vysvetluje dejiny pôsobenia MRŠ. Jedná sa o popularizujúco náučné čítanie pre školákov. Žiak položí otázky soche „Prečo si nainštalovaná práve na stene našej školy? Kto ťa zhotovil a aký je tvoj osud?“ a socha odpovedá: „Lebo som Slovák, toto je slovenská škola a študoval som v Sarvaši.“ Následne sa socha odmlčala. Na webovej stránke je veľa pestrých, detailných a obrazových opisov dejinami Štefánika na gymnáziu, napr. s prehľadom premieru jeho úspešneho prospechu. V texte sa vyskytuje aj historka o tom, ako mladého Štefánika chceli spolužiaci vyhodiť z balkóna, pretože nechcel v sebe zaprieť Slováka, lenže ako píše József Demmel, aj tento príbeh je mýtom, keďže na škole gymnázia nebol balkón a v školských kronikách, inak detailne popisujúcich menšie prehrešky študentov, tento záznam neexistuje.
