Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udelil tento rok Cenu Dominika Tatarku Štefanovi Hríbovi. Prinášame vám laudácio minuloročného oceneného Erika Jakuba Grocha.
Dámy a páni,
priznám sa, rovno a bez zbytočných vykrúcačiek: keď som zistil, že mám napísať laudácio na čerstvého nositeľa Ceny Dominika Tatarku Štefana Hríba, na chvíľu sa mi zatmelo pred očami. Nie preto, že by si ocenený nezaslúžil túto cenu, ale preto, že za posledných vyše dvadsať rokov, odkedy som sa presťahoval do malej horskej dedinky, som programovo vypustil zo svojho života záujem o politiku, a možno aj na moju hanbu záujem o veci verejné, ak opomeniem aktivity miestnej dedinskej farnosti.
Pravda, o Štefanovej existencii som vedel dosť dlho, ale nie dosť veľa na to, aby som predniesol laudácio, pri ktorom by obecenstvo nezaspalo. Napokon, väčšina z vás ho pozná osobne a oveľa lepšie ako ja. Chvíľu som premýšľal aj o tom, že sa v inkriminovaný čas dám nenápadne hospitalizovať.
Ale ako to už v živote býva, čas je najlepším pomocníkom a po týždni bezradnosti mi napadla myšlienka, že o krátke texty poprosím ľudí, ktorí sú so Štefanom často, kamarátia sa a okrem jeho verejného pôsobenia poznajú aj jeho ľudské zákutia. Tak vznikol tento súbor textov, ktoré som nazval Šesť krátkych chválorečení v prospech jedného Laudácia na Štefana Hríba. Touto cestou ďakujem všetkým spolutvorcom kolektívneho dielka, ak to takto proletársky môžem nazvať: ani jeden z oslovených neodmietol moju prosbu.
Takže z mojej strany len minimum, ktorým skúsenostne disponujem. Využil som príležitosť spoznať laureáta bližšie cez knihu Môj bláznivý život. Pretože za týmto úvodom nasleduje ešte niekoľko strán, moje uznanie bude zodpovedajúce skromným poznatkom a nanajvýš stručné. Zo spomínanej knihy prečítam len tri vety, zahŕňajúce aj môj hodnotový svet, ktoré ma oslovili svojou vecnou, naliehavou čistotou:
„Pre mňa je modlitba normálny, civilný pokus o rozhovor.“
„Nemyslím si, že Boh delí ľudí na veriacich a ateistov.“
„Čo si to dovoľujete vnucovať mi niečo kresťanské zákonom? Tak málo veríte svojmu Bohu?“
Prvý text skladačky napísal František Mikloško, ktorý viac-menej bibliograficky zhrnul celé ponovembrové pôsobenie Štefana Hríba, preto som ho v úplnosti zaradil na úvod.
Štefan Hríb sa objavil na scéne mediálneho a politicko-spoločenského života v roku 1991 ako 26-ročný v Lidových novinách, v rokoch 1993 – 1998 pracoval v rádiu Slobodná Európa, v rokoch 1999 – 2004 ako šéfredaktor časopisu Domino fórum a od roku 2004 až dodnes je šéfredaktor časopisu .týždeň. Od roku 2013, keď vyšla jeho prvá kniha rozhovorov s arcibiskupom Bezákom vydáva až podnes knihy rozhovorov s rôznymi osobnosťami spoločenského, cirkevného a politického života.
V januári 2004 začali jeho diskusné televízne relácie Pod lampou v STV. Tieto večery Pod lampou pokračujú dodnes na internetovom portáli .týždňa, preberá ich pravidelne česká kresťanská televízia Noe. Štefan Hríb pôsobí 32 rokov v prvej línii mediálneho zápasu o tvár Slovenska, napriek finančnej i politickej nepriazni, ktoré jeho činnosť stále sprevádzajú. Aj on kráča “sám proti noci” za svojím snom slušnej, demokratickej spoločnosti. V politických zápasoch s mečiarizmom, korupciou všetkých vlád i éry vlády Smeru sa politicky nikdy nepomýlil. Bol vystavený fyzickému ataku od prívržencov, ktorí demonštrovali proti prezidentovi Michalovi Kováčovi v Bratislave na Primaciálnom námestí. Jeho občiansky i spoločenský príbeh je svojou dĺžkou i angažovaním v slovenskej spoločnosti úplne ojedinelý.
Som rád, že na moju prosbu reagoval aj Daniel Pastirčák, môj určite najstarší priateľ, s ktorým som býval v polovici 80. rokov v bratislavskej Petržalke spolu s ďalšími chlapcami z Cirkvi bratskej. Mám pocit, že vtedy som zazrel Štefana Hríba prvýkrát. Daniel píše:
Kostnatý, trochu prihrbený chlapec, ktorý vášnivo diskutuje o pravde. Majster situačného humoru. Aj pri najvážnejších témach nás dokázal uchechtať k slzám. Tak si Štefana pamätám: z elektroinžiniera sa stal novinár.
Vášeň pre pravdu i zmysel pre iróniu sú príznačnými črtami Hríbovej publicistiky. Štefan má rád kontrast. Jeho novinársky štýl je grafický ako drevorezy expresionistov, čierna a biela, bez zbytočných odtieňov. Hodnotové dilemy kladie do vyhroteného sporu základných princípov. Po celé roky sa stavia na stranu slobody, proti jej skrytým či otvoreným nepriateľom.
Napriek záľube v kontrastoch je Štefan Hríb človekom stredu. Ako šéfredaktor .týždňa sa po celý čas usiluje udržiavať dialóg konzervatívnych a liberálnych hlasov. Jasnozrivo vidí, že tam, kde končí dialóg rozdelených strán a ochota k obojstranne prijateľným kompromisom, je demokracia ohrozená.
Andrej Bán, vždy trochu zádumčivý, ako ho poznám, v tomto melancholickom duchu pomenoval aj svoje laudácio – Obrazy starého sveta (žurnalistiky):
Štefan v mnohých ohľadoch dosiahol nemožné. To, že býva ešte stručnejší ako Tomáš Janovic, a zároveň chirurgicky presný, je iba jeho menej podstatná charakteristika.
Sú ľudia, ktorí tu ostali akoby pozabudnutí zo starej éry a pomyslenie na nich zakaždým poteší. Pretože zosobňujú to, čo je také deficitné – kontinuitu. V časoch, kedy ešte mnohí dnešní novinári pitvajúci Ficove kauzy a Matovičove zákernosti neboli na svete, Štefan v Lidovkách, v Slobodke, neskôr v Domino fóre písal (občas kričal) o obludnosti Mečiara a jeho režimu. Vtedy sa články nescrollovali, ale čítali na papieri, slovo malo ešte akú-takú váhu, autor za neho ručil, svoje poznatky nezískaval z bezpečia spoza monitoru počítača, ale častejšie z terénu. Žurnalistika sa „negúglila“, ale žila.
Reportáže boli svedectvo z prvej ruky a som vďačný, že mi Štefan umožnil – čo umožnil, podporoval ma v tom! – cestovať do desiatok konfliktných zón, od Afganistanu po Ukrajinu. Časopis .týždeň vo svojej zlatej ére predstavoval vďaka jeho veľkorysosti a talentu dizajnového šéfa Roba Csereho v obrazovom stvárnení reality konkurenciu pre Newsweek či National Geographic. Tento luxus si už dnes nemôže dovoliť nikto, a nielen na Slovensku. .týždeň tiež predstavoval platformu „mierového spolužitia“ a vzájomnej polemiky konzervatívcov a liberálov, čo je tiež dnes, v čase názorových get, takmer nepredstaviteľné.
Morálny étos sa už v ére tekutosti takmer všetkého nenosí, o to viac je cenné, že ho aj vďaka ľudom ako Štefan naďalej môžeme precítiť. Nerelativizuje hodnoty ani oponentov osobne neuráža a neponižuje, z jeho úst nepočujete hrubý výraz.
Áno, aj elegancia vášnivých sporov je už, žiaľ, obraz starého sveta žurnalistiky. Sveta tvoreného aj Štefanom Hríbom.
Michala Oláha som vôbec nepoznal, ale pozrel som si jeho predveľkonočný rozhovor s Danielom Pastirčákom a Róbertom Bezákom, takže ho už predsa len trošku poznám. Píše mierne mníšskym štýlom:
Dobre stráženým “tajomstvom” Štefana Hríba, ako hodnotového novinára a moderátora kladúceho tie najzásadnejšie otázky s kamennou tvárou v legendárnych diskusiách Pod lampou, je jeho dobré srdce otvorené chudobným. Jeho povestné svetre nosí po Bratislave viacero ľudí bez domova, zalievaného turka či pagáč dopraje neraz bratislavským tulákom vo svojom .klube pod lampou bez platenia, a kedykoľvek ho s malou dušou poprosím o vyhlásenie zbierky pre chudobných Rómov alebo vojnových odídencov, neváha ani chvíľu so súhlasom zorganizovať redakciou .týždňa humanitárnu pomoc. Občas sa nám to vymkne z rúk natoľko, že priestory .klubu pod lampou vyzerajú pár dní ako sklad charity. Opakovane svojim kolegom hovorí “čím som starší, tým viac som presvedčený, že ľuďom treba dávať vždy šancu začať odznova”. Zrejme pre toto presvedčenie nepatrí medzi novinárov vznášajúcich prirýchle súdy o ľuďoch s iným pohľadom na svet, hľadá skôr čo nás spája a rád stavia mosty medzi ideovými protivníkmi. Niektorí kolegovia mu vyčítajú prílišnú slobodu, ktorú dáva svojim spolupracovníkom. Ale bez tejto slobody by po jeho boku nevyrástlo mnoho skvelých novinárov a nevzniklo niekoľko nových médií. Som presvedčený, že bez Štefana by bolo Slovensko chudobnejšie nielen o žurnalistickú legendu, ale aj o človeka s dobrým srdcom, čo je viac, ako jeho ktorákoľvek diskusia či článok, aký kedykoľvek napísal alebo ešte napíše.
Osloviť autora posledného rečnenia Martina Mojžiša som sa vyslovene bál. Raz o komsi v .týždni napísal, že je nedovzdelaný, no a ja som si povedal, veď on mi, tiež nie formálne veľmi dovzdelanému, ani neodpovie. Napokon, síce až po týždni, ma predsa len poctil svojím povšimnutím. Martin píše:
Slovo laudácio znamená pochvalu a označuje sa ním chválorečenie prednášané na počesť niekoho, kto si zaslúži fakt že mimoriadnu pochvalu. Slová Štefan Hríb znamenajú meno a priezvisko a označuje sa nimi Štefan Hríb. Štefan Hríb nemá rád pochvaly. Je to čudné, ale je to tak – nemá rád, keď ho ľudia chvália.
Prosba Erika Grocha, aby som napísal kúsok laudácia na Štefana, mi teda ponúkla skvelú možnosť pomstiť sa za všetky príkoria, ktoré mi za tie roky v .týždni spôsobil. Lenže on mi, bohužiaľ, nijaké nespôsobil. Ani mne, ani iným, pokiaľ som to dokázal odsledovať. Naopak, …a už by som ho začal chváliť. Ale to mu neurobím.
Aby som nesklamal Erika Grocha a zároveň netrápil Štefana Hríba, rozhodol som sa pojať toto laudácio šalamúnsky a namiesto Števa budem chváliť seba. Nuž tak teda, ja som jeden z tých rozumných čitateľov Lidových novín, poslucháčov Slobodnej Európy, čitateľov Domino fóra a .týždňa a divákov relácií V sieti a Pod lampou, pre ktorých bol Štefan najdôležitejší slovenský novinár od Novembra až dodnes. Ten chlap bol taký šikovný, že nielenže vynikajúco formuloval moje vlastné myšlienky, ale dokonca to často robil oveľa lepšie, než by som to dokázal ja sám. Neraz to išlo až tak ďaleko, že tie moje myšlienky a názory jasne sformuloval už v čase, keď som ich ja sám ešte ani nemal.
Aby to však nevyznelo ako prílišný obdiv a vďaka, rovno poviem, že Štefan podľa mňa zas nie je až taký výnimočný. Jeho hlavné talenty sú v zásade len dva, a aj to dosť obyčajné. Vie sa pozerať a vie počúvať. A keď sa pozerá, vie vidieť, a keď počúva, vie sa opýtať. A za toto ho máme chváliť? Pozerať sa a počúvať, no bóže. Veď to vieme všetci.
Jedine, že by to tak nebolo.
