Cena Dominika Tatarku má dve zvláštnosti. Je cenou za vynikajúci text, ale nie je len literárnou cenou. Jej nositeľmi boli prozaici a básnici, esejisti, literárni a kultúrni vedci, environmentalisti, historici, tvorcovia pamäte národa, výtvarníci. A je cenou za ľudský život, lebo osobnostný postoj, ak ho neberieme na ľahkú váhu, sa utvára celoživotne. Je cenou kultúrnou a za kultúrnosť v najširšom zmysle slova.
Výtvarná kritička, teoretička a historička Iva Mojžišová (1939) napĺňa zmysel Ceny Dominika Tatarku v najpôvodnejšom, plnom zmysle slova. Je autorkou výnimočných textov a jej občianske postoje a ľudský rozmer preveril život. Takto možno chápať aj to, čo o nej napísali Milan Hamada a Rudolf Fila. V úvode k ocenenej knihe Ivy Mojžišovej Giacomettiho smiech? Milan Hamada odkazuje na pojem autentickosti, ktorý ho s ňou vnútorne spája a na jej výrok, že „… v tvorbe, v umení je možné hľadať to, čo každému znie najzázračnejšie aj najmárnejšie – slobodu.“ A v doslove k jej predchádzajúcej knihe Giacomettiho oko (1994) píše Rudolf Fila o hodnotových kritériách, od ktorých Iva Mojžišová nie je ochotná upustiť a keď sú ohrozené – ako v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia – „radšej odíde zo scény“.
Texty Ivy Mojžišovej sú zriedka priamymi verejnými vyznaniami, ale v úvahe Politika je moderný osud z roka 1968 píše, že „úvahy o spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti bývali vždy zároveň úvahami o lepšom usporiadaní ľudských sídel, o staviteľskom pretvorení obce, dokonale užitočnom a dokonale krásnom“. V tomto výroku, ktorý sa oplatí pripomenúť aj dnes, spoznávame utopický pátos Dominika Tatarku. U Ivy Mojžišovej je však ukotvený v konkrétnej skutočnosti, v ktorej sa spája zmysel s účelom a estetické cítenie s praktickým úžitkom. V analytických a historických úvahách o bratislavskej Škole umeleckých remesiel, ktorá je jej srdcovou záležitosťou, presadzuje v polemike s názormi, ktoré v nej vidia akúsi odnož Bauhausu, koncept, že bola apropriáciou, jeho pretvorením z našich vnútorných slovenských a českých zdrojov. A znovu nie náhodou končí zatiaľ poslednú z nich v publikácii ART SCHOOL. ŠUR+ŠUP+ŠUV (2007) slovami, že „za odkaz ŠUR možno snáď mať ešte čosi, čo sa nieslo takmer celými jej dejinami: pracovný étos a mravný ideál.“
V príhovore pri preberaní Ceny Mariána Várossa sformulovala Iva Mojžišová základný postoj k svojmu písaniu. Blízke jej je také ponímanie umenovedy, v ktorom sa nerobí „deliaca čiara medzi umením minulosti a súčasnosti ani medzi dejepisom umenia, teóriou a kritikou.“ Nerobí ju ani ona, píše s eleganciou analytické štúdie, ale rovnako aj lakonické glosy.. Ich spoločnou črtou je priezračnosť, jasnosť, presnosť.
Základným životným postojom Ivy Mojžišovej je kritickosť, jej kritika však vždy vychádza z elementárnej priazne. Na polemickú marciálnosť je priveľmi vzdelaná, čo je dnes zreteľné najmä pri sporoch o zmysel šesťdesiatych rokov. Mnohé, čo sa vtedy popísalo, ostalo len penou dní, pokým jej názory a postoje sa v čase upevnili. Jej základný fenomenologický záujem o viditeľný svet oka je stále aktuálny, jeho komplementom sa stala fenomenológia neviditeľného sveta mysle.
Iva Mojžišová je svojím dielom, postojmi a osobnosťou šťastnou voľbou: je jednou z najdôveryhodnejších nositeliek Ceny Dominika Tatarku.
Autor je predseda Poroty Ceny Dominika Tatarku. Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 03/2011.
Viac o Cene Dominka Tatarku za rok 2010 nájdete tu.
