Nevedno, čo by napísal o olympijských hrách v Pekingu, ako to sľúbil redakcii Fórum. Možno o tom, že žijeme v dobe, v ktorej je dôležitejšie zvíťaziť ako zúčastniť sa, múzy pokojne spievajú, keď rinčia zbrane a Vtáčie hniezdo je vlastne hniezdom kukučím. Svoj sľúb však už Pavel Hrúz (14. 6. 1941 – 17. 8. 2008) splniť nemohol.
Pavel Hrúz bol človekom predelov. Začalo sa to vojnovým osudom kamaráta, ktorý nesmel žiť, lebo jeho otec nebol ešte pri Miškovom počatí pokrstený. Rodičia ho prikryli vlastnými telami, ale nezachránili: pri povojnovej exhumácii ho našli v hrobe v Kremničke šedivého, v ústach s poodhrýzanými nechtami a chumáčmi vlasov. Malému Palovi už nemusel nikto predkladať dôkazy o rasizme a xenofóbii.
Nasledoval príbeh otca krajčíra, ktorý šil Matuškovi, Šrobárovi, Števčekovi, Špitzerovi… Po Víťaznom februári ho aj so všetkými piatimi zamestnancami zlikvidovali. To bolo poučenie o komunistickom raji na zemi.
Tretím životným predelom sa stali prvé dve knihy próz Dokumenty o výhľadoch (1966) a Okultizmus (1968). Ako napísal jeho monografista (2000) a editor výberu Pavel Hrúz: Okultizmus a iné prózy (2007) Vladimír Barborík, nimi sa stal Pavel Hrúz súčasťou generácie, v ktorej sa ja vo svete transformovalo na svet vo mne. Autorom textov s vlastnou typografiou a topografiou, s nezameniteľným prozaickým svetom a rukopisom.
To podstatné sa potom odohralo v pamätný jarný deň roka 1969, na trabantovskej ceste do Martina s Ivanom Kadlečíkom a Ludvíkom Vaculíkom, počas bohatierskeho spevu o Kapustovi a Ursínim, dvoch chlapcoch bez viny, ktorých zabili, hoci pokradli iba jeden kotál. Ako potom napísal Vaculík, náhodou sa stretli u Kadlečíkov s Rudom Chmelom a Janom Johanidesom – ale my, oj, Slovensko moje, vieme, ako to u nás chodí s náhodami. Tu vznikla sila priateľstva, ktorá medzi Pavlom Hrúzom a Ivanom Kadlečíkom vydržala do konca, hoci si ťažko predstaviť dva väčšie protiklady.
Posledný predel si Pavel Hrúz vyvzdoroval dvadsiatimi rokmi verejného umlčania. Ani len prozaickí následovníci Peter Pišťanek, Dušan Taragel a Igor Otčenáš nepoznali svojho predchodcu – v čítankách nebol a býval ďaleko. A po roku 1989 trvalo ešte desaťročie, kým povychádzali Hrúzove knihy Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov (1993), Chlieb a kry (1996), Oči kuričove (1996), Hore pupkom, pupkom sveta (1998), Bystrica … v tom (2000) a Lunetárium (2001). Dostal Cenu Dominika Tatarku (1999), ale skutočnou cenou, ktorú zaplatil za slobodu, bol celý život.
Pavel Hrúz písal v čase, keď to bolo vo vzduchu. Tak to cítila najlepšia časť generácie prozaikov, básnikov, výtvarníkov, hudobníkov, filmárov, kabaretistov. O tej druhej napísal v roku 2007 príkro: „… samozvaná topinteligencia si ešte aj pri trúbkovom sóle Jána Bullu, ktoré odprevádzalo Mikuláša Kováča do hrobu, mohla myslieť, že tvorí históriu. Najzaslúžilejší z nej sa síce dočkali pár dobrých kšeftov aj vlastnej busty, ale to bolo všetko. Ktovie, či dnes už vedia, že namiesto dejín tvorili štafáž…“
Teraz trubka odprevádza Pavla Hrúza. Nie je isté, či do tmy, alebo do svetla. Ale ako sa hovorí: Za živa v Bystrici, po smrti v nebi. A olympské nebo Pavla Hrúza má nápadnú topografiu Banskej Bystrice: hore je svetom pupku, dole pupkom sveta.
Autor je prezidentom KI a predsedom Poroty Ceny Dominika Tatarku.
Nekrológ vyšiel v prílohe Fórum denníka SME dňa 23. augusta 2008.
