Keď v roku 2002 vznikla vláda, ktorú nedočkaví politickí analytici označili za vládu programovej zhody, vyzeral Rudolf Chmel ako príslovečná trinásta vrana. Hovoril totiž, že on nijaké reformy robiť nebude. Ani nerobil.
Najprv sa dostal do konfliktu s tými, čo očakávali, že sformuje novú koncepciu kultúrnej politiky, založenú na podpore zmysluplných projektov a nie príspevkových organizácií ministerstva kultúry.
Lenže on nevedel nájsť pomer medzi podporou novej kultúry a kultúrnej pamäti. Okrem toho sa Rudolf Chmel nevyhol ani tomu, o čo nestál. Ako politický nominant vo vláde sa stal objektom koaličných sporov. Chmel v objatí, či skôr zovretí pragmatikov ťahal so svojou intelektuálnou integritou za kratší koniec.
V polčase Dzurindovej druhej vlády nebola Chmelova bilancia obzvlášť radostná. Stratil intelektuálnu ľahkosť, obvyklý humor aj Ruskovu podporu. Nikto sa veľmi nečudoval, keď sa prvé hlasy na jeho odvolanie začali ozývať zo strany nespokojnej kultúrnej obce.
.z tragédie na frašku
Medzitým sa však všeličo zmenilo. Vláda programovej zhody sa premenila na vládu naprogramovanej nezhody. Blížia sa voľby a reformátori vymenili svoje predsavzatia za pohľad na výskumy verejnej mienky. Výsledkom je školská reforma, ktorá padá, a likvidujú ju tí, čo o nej najhlučnejšie kričali. Vo vládnej koalícii dominuje populistická rétorika, s ktorou sa možno postaviť proti všetkému od dotýkania sa Benešových dekrétov cez výhrady k výhradám svedomia až po ochranu aktérov organizovaného zločinu pod krídlami ľudských práv.
V podstate sa len opakuje situácia prvej Dzurindovej vlády. Aj vtedy rok pred voľbami odmietli miklošovci a im podobní pod kepienkom nevyhnutného kompromisu čo len uvažovať o zavedení rovnej dani, o druhom pilieri dôchodkovej reformy, logickom územnosprávnom členení či slušnom zákone o konflikte záujmov. Dnes však zabúdajú na poučku, že to, čo sa odohráva v dejinách prvý raz ako tragédia, mení sa druhý raz na frašku. Takouto fraškou je aj dnešná zmena vládnych reformátorov na predvolebných populistov. Celkom zreteľne to vidno na príbehu Rudolfa Chmela.
.ministerstvo ako firma
Zrazu už nejde o reformu kultúry, ale o ministerstvo kultúry ako stavebnú firmu či realitnú kanceláriu. Nejde o percentá štátneho rozpočtu na obnovu kultúrnych pamiatok, ale o stovky miliónov na opravy budov. Obnova svojho domu sa zmenila na podporu svojich firiem. Nejde o Národné divadlo, ale o priľahlý pozemok. Nejde o Novú scénu, ale o budovu Olympie. Nejde o Kunsthalle, ale o využiteľné priestory na Námestí SNP.
Je len smutné, že aktérmi tejto frašky sa stali aj umelci. Umelecká sloboda ich priviedla k novembrovej zmene, slobodný duch do radov záchrancov kultúry. Dnes sú pripravení spojiť sa aj s tými, čo ich pred niekoľkými rokmi chceli zničiť.
.chmel medzi nami
Toto nie je parketa pre Rudolfa Chmela. Preto odchádza. Nie kvôli tomu, čo neurobil a urobiť mal, ale pre to, čo odmietol urobiť, lebo sa nechcel zmeniť z človeka kultúry na makléra. V poslednom kole dal prednosť integrite pred politickým šašovstvom. Zmysel pre obnovu kultúrnej pamäti po ňom tak či tak ostane. A ak Mikuláš Dzurinda spomenul pri rozlúčke, že s ním odchádza z vlády posledná noblesa, nebola to len výpoveď o Rudofovi Chmelovi, ale aj o ňom samom a o jeho vláde. Pri odchode posledného intelektuálneho mohykána z vlády by som nechcel ostať neosobný. Na to sa poznáme s Rudom Chmelom pridlho.
Keď sme si v roku 2001 vymieňali drobné verbálne pozornosti a povedal som o politike čosi podobné, ako hovorí dnes on, a ani som pritom nepoužil slovo gauneri, povedal mi, že som „bláznivý radikál“. Celkom sa mi to zapáčilo. Bolo mi jasné, že normalita sa na Slovensku vníma ako čosi bláznivé a radikálne. Som rád, že dnes môžem povedať: „Vitaj medzi nami, apa.“
Autor je literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 20/2005 dňa 16. mája 2005.
