Ficova vláda má za sebou sto dní. Vo svojom programovom vyhlásení si uložila smelé ciele. No rýchlosťou svojho vnútorného rozvratu prekonáva všetky doterajšie kabinety.
Dňa 1. júla sa dožije Ficova vláda sto dní. Vo svojom programovom vyhlásení si uložila smelé ciele – reformu vzdelávania, aká tu nebola dvadsaťpäť rokov, ozdravenie upadajúceho zdravotníctva, reformu súdnictva a verejnej správy, stabilizovanie medzinárodného postavenia Slovenska v rámci predsedníctva Rady Európy.
Po prvotnom zdesení, že do parlamentu sa dostali prvý raz slovenskí extrémisti a že súčasťou vlády sa stali strany, ktoré prvý raz prekročili hrubú čiaru medzi pronovembrovými a protinovembrovými silami, sa zdalo, že situácia sa upokojila. Ujal sa dokonca falošný Filkov syndróm, že v rámci vládnych inštitúcií a inštitútov môže vzniknúť akési neutrálne prostredie, dotujúce vládu rozumnými nápadmi. Akoby nebolo od začiatku politicky jasné, že o povahe a smerovaní vlády rozhodujú záujmy vládnych politických strán, a nie názory odborníkov. Tak sa stali súčasťou vládnej politiky v oblasti vzdelávania a zdravotníctva odborníci z mimovládnej sféry, a to bez ohľadu na triednu nenávisť, ktorou ich zahrnuje predseda vlády Robert Fico.
Najväčším prekvapením sa však stala za tých sto dní nevídaná implózia, vnútorný rozvrat vládnej koalície. Do istej miery mohol byť spôsobený neočakávanými zdravotnými problémami predsedu vlády a predsedu parlamentu, čo nielen ochromilo činnosť vlády, ale nastolilo aj oprávnenú otázku, do akej miery budú schopní dlhodobo zvládať plné pracovné zaťaženie.
Vnútorne sa rozložila Procházkova Sieť. Po sto dňoch nereprezentuje konzistentnú politickú silu, ale súbor jednotlivcov, ktorí budú s pribúdajúcim časom čoraz väčšmi vydierať vládnu koalíciu a domáhať sa rozličných výhod a odmien. Keď k tomu pripočítame zálusk silnejúcej SNS na „národné dobrá“ v podobe panstva nad verejnoprávnymi médiami a silnejúcu národoveckú rétoriku, ktorou sa zaštiťuje pri svojich finančných a mocenských záujmoch, čím sa skôr či neskôr dostane do konfliktu s menšinovými záujmami strany MOST-HÍD, keď k tomu pripočítame Ficov očividný odpor voči Európskej únii a NATO a laxný provinčný vzťah opozície k nášmu západnému ukotveniu a plneniu si z toho vyplývajúcich záväzkov (v posledných dňoch ho prekrýva snaha o nápravu imidžu, ktorej však Európania z pochopiteľných dôvodov neveria), máme pred sebou obraz Ficovej vlády po sto dňoch.
Najvážnejšie však celú koalíciu rozleptávajú korupčné škandály ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Atmosféra jeho nemastnej-neslanej kruhovej obrany blokuje činnosť polície, ktorá sa nevenuje nezákonnej činnosti súkromných paramilitárnych jednotiek a kotlebovských úderiek, ale kamsi do pozadia odsúva aj reformu vzdelávania a zdravotníctva. S istotou vieme len to, že do roku 2020 bude dokončená diaľnica, ak to, pravda, nebude do roku 2024.
Po sto dňoch je tretia vláda Roberta Fica lame duck, ochromená vlastným rozkladom. Jeho rýchlosť je nevídaná. Druhá vláda Mikuláša Dzurindu dosiahla úplnú závislosť od „nezávislých poslancov“ po vyše troch rokoch a vláda Ivety Radičovej nezastaviteľnú mieru rozkladu po takmer dvoch rokoch. Tretej vláde Roberta Fica to trvalo len sto dní. Slovensko pritom nezadržateľne hrubne a upadá.
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2016 dňa 28. júna 2016.
