Vážené dámy, vážení páni, vážená porota, milí priatelia!
Ak poviem, že Cena Dominika Tatarka je pre mňa obrovská pocta, nepovedal by som príliš veľa. Pretože je to pre mňa oveľa viac. Je to veľká česť kvôli niektorým výnimočným osobnostiam. Kvôli Renému Bilíkovi a Petrovi Zajacovi, ktorých prácu si dlhodobo nesmierne vážim a rešpektujem. Je to obrovská pocta kvôli predchádzajúcim oceneným, medzi ktorými by som rád vyzdvihol aspoň jedného. Je to Ľubomír Lipták, s ktorým som sa žial nemohol osobne stretnúť, ale ktorého tu ocenená kniha Storočie dlhšie ako sto rokov bola prvou knihou, ktorú som prečítal od slovenského historika, a ktorá na mňa vtedy veľmi zapôsobila a vlastne dodnes je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. A samozrejme, je to obrovská pocta kvôli samému Dominikovi Tatarkovi, ktorého Prútené kreslá som tiež v tom čase, pred dvadsiatimi rokmi, čítal a tak som si ju obľúbil, že som pri svojej prvej dlhšej ceste na Slovensko navštívil aj Tatarkovu rodnú obec. A cítim nesmiernu vďačnosť a poctu, že som jedným z prvých maďarských občanov, ktorí toto ocenenie získali. Slová asi nedokážu opísať, koľko to znamená, že sú ľudia, ktorí vo mne verili a veria. Toto je medzi najväčšími darmi môjho života. Len veľmi stručne, no musím spomenúť pár mien (a určite nebudem menovať všetkých), bez ktorých by som tu nestál. Z Historického ústavu by som rád uviedol mená Slavomíra Michálka, Petra Šoltésa, Evy Kowalskej, Michala Kšiňana, Romana Holeca, Daniely Kodajovej, Lászlóa Vörösa a mohol by som ich zdĺhavo vymenovávať. Opäť spomeniem meno Petra Zajaca, cez ktorého som sa zoznámil s Danou Podrackou, vydavateľkou knihy. A tu musím zdôrazniť, aký som vďačný vydavateľstvám, Slovenskému literárnemu centru a predtým Kalligramu, ktorí sa s neskutočnou starostlivosťou a pozornosťou starali o moje rukopisy, kde som ako autor mohol skutočne nájsť domov. V skutočnosti bez podpory a dôvery Lászlóa Szigetiho pred asi tiež dvadsiatimi rokmi by aj moja odborná dráha vyzerala inak (asi by ani neexistovala).
Ale teraz prejdem k tatarkovskej reči. Človeku, ktorý sa zaoberá dejinami Strednej Európy, sa môže často zdať, že u nás po mnoho stoviek rokov platí, že nie mierový rozvoj preruší kríza, ale v intervaloch vojen, konfliktov, kríz a apatie nastáva niekoľko pokojnejších rokov. Ale to je také zriedkavé, že asi nie každá generácia to počas svojho života zažije. Nikoho neprekvapím, ak poviem, že teraz nežijeme roky pokojného vývoja a zrejme to tak ešte dlho zostane. Náš svet je čoraz neistejší, nepredvídateľnejší.
Ale ako po tomto všetkom stojí za to čeliť minulosti? Oplatí sa čeliť neustálemu zlyhaniu vývoja a dobromyseľnosti? Je dobré čeliť tomu, že tu nikdy nebolo naozaj dobre a na základe historických skúseností ani v najbližších desaťročiach nebude lepšie? Inými slovami, na čo je dobrá teraz história, zaoberajúca sa minulosťou Strednej Európy? Dovoľte mi k tomu povedať tri krátke myšlienky.
Po prvé, skúmanie minulosti poskytne príležitosť spoznať a pochopiť tú druhú stranu. Toho istého „iného človeka”. Samozrejme, je ľahké démonizovať, diabolizovať, ale v skutočnosti ani pochopenie a prijatie toho druhého nie je také ťažké. Stačí vidieť len jeho pravú tvár. A môžeme to vidieť, ak neuvažujeme v pojmoch veľkých historických konfliktov, nepriateľských obrazov, ale v ľudskom meradle. Napríklad Štefánika, otca zakladateľa Československa, by nebolo ťažké odmietnuť z maďarského pohľadu. Ale mňa zaujímajú nie politici, veľkí národní vodcovia, znamenití Maďari alebo znamenití Slováci, ale človek z mäsa a kostí. A to je asi zaujímavejšie a viac hovorí aj pre dnešného človeka. Zaujíma ma teda osoba. V prípade Štefánika ten malý chlapec, ktorý sa narodil do rodiny, po ktorej zdedil rodinné príbehy, ich pohľad, ktorý s úžasom počúval babkine príbehy o svojom mladšom bratovi, Viliamovi Šulekovi, ktorý bol v roku 1848 zhodou okolností prvým slovenským mučeníkom. Zaujíma ma príbeh dospievajúceho chlapca, ktorý sa naozaj nechcel zúčastniť na miléniových oslavách Uhorska (ale ktorý šestnástročný šuhaj má rád povinné školské oslavy?). Alebo mladík, ktorý sa bláznivo zamiloval do čiernovlasého modrookého dievčaťa, ktoré mu ranilo srdce tak, že na to asi nikdy v živote nezabudol a ktorý si aj desať rokov po rozchode stále písal do uhorského Szarvasu dievčaťu z Prahy, Paríža, alebo Ruska. Tieto príbehy sú ľudské, a práve preto sú aj univerzálne. A v tomto prípade nájdeme spoločný jazyk, aj vtedy, keď náš rodný jazyk nie je rovnaký.
Po druhé, minulosť sa veľmi často používa ako nástroj. Niekedy je to len na kontrolu nálady verejnosti, ale často sa používa aj proti inému národu, pochybujúc o jeho legitimácii, či aj existencii. Samozrejme, vždy sa našli takí, ktorí démonizujú a stigmatizujú a tak bude aj v budúcnosti. Ale ani my nie sme bez prostriedkov. Za obrazom „nepriateľa” sa skrývajú skutočné príbehy skutočných ľudí. Len musíme rozpovedať tieto druhé príbehy. To samozrejme nikomu nebráni v tom, aby zneužil minulosť. Ak ale skreslené, zjednodušujúce rozprávania nenecháme len samotné, ak k tomu pridáme ďalší príbeh, nebolo to márne. Ak nebude len zvuk hnevu, ale bude tam síce tichšie, ale silne prítomný ten ďalší, iný príbeh.
A napokon, minulosť je dôležitá, pretože nás môže skutočne učiť, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Totiž, minulé generácie hovoria k nám ticho, potajomky. Zdieľajú svoje skúsenosti, traumy, či pomáhajú. Stačí im venovať pozornosť. Nedá mi to necitovať, lebo pomocnú silu predkov sa nedá vystihnúť presnejšie, ako to dokázal sám Dominik Tatarka vo svojom diele Sám oproti noci: „Snovým autorom tohto sna i jeho vykladačom je 63 ročný spisovatel […] Posledných päť rokov žije v bezprávnom postavení a v krajne nezavinenej biede. Tento starý muž v úzkostných snoch kričí na matku, dávno nebohú: Mama, pomoc. Sama pribieha na zavolanie. Cez škáru v ohrade mu podá vinohradnícke vidly a povzbudí ho: Syn môj, bráň sa. Ach mama moja, ďakuje jej, s úlavou precitnúc.” Najnovšie poznatky vedy a psychológie tiež ukazujú, že naši predkovia sa k nám prihovárajú transgeneračne, svojím utrpením i radosťou. A tak často aj to nezmyselné dáva zmysel. Napríklad medzi Štefánikovými predkami bolo nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa za slovenskú vec postavili bez nádeje na úspech. Niektorí si zvolili smrť ako veľmi mladí, iní za slovenskú vec zasvätili celý život – zdanlivo márne. Je však zrejmé, že v nich pôsobil rovnaký postoj, svetonázor, ako u Štefánika, ktorý v konečnom dôsledku dosiahol vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov – medzi iným pomocou síl, ktoré zdedil zo skuseností jeho predkov. Takže to, ako sa prenášajú určité vzory z generácie na generáciu, ani pre historickú vedu nie je irelevantné.
Zhrnuté: minulosť teda nie je mŕtva, uzavretá vec – ak ju lepšie spoznáme a pochopíme, lepšie pochopíme aj sami seba.
