Tradícia postavená na hodnotách
Aj literárne ceny majú svoje dejiny. História Ceny Dominika Tatarku sa začala písať niekedy koncom roka 1994, keď sa Martin Bútora, Martin M. Šimečka a Peter Zajac rozhodli presadiť svoju myšlienku o cene, ktorá by v dobe hodnotového chaosu až vákua s rozbujneným registrom rozličných podenkových vyznamenaní a pôct bola výrazom stálych, trvácich hodnôt, hodnotovou oporou pre kultúrnu verejnosť a zároveň dôstojným vyslovením uznania autorovi za jeho jedinečné literárne či širšie kultúrne posolstvo v jednote s jeho ľudskými a občianskymi postojmi.
To, že cena bola pomenovaná po slovenskom prozaikovi, esejistovi a publicistovi Dominikovi Tatarkovi (1913 – 1989), bolo celkom logické a priam zákonité: v odkaze Dominika Tatarku, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry a kultúry 20. storočia, veľmi silno rezonovali a dodnes rezonujú idea angažovaného intelektuála, pojmy slobody, autentickej demokracie, dialógu, zodpovednosti človeka vnímaného v jeho duchovnom rozmere, v širokom kontexte kultúry ako „obcovania“.
Základným kritériom pre udelenie ceny sa stal spoločenský a kultúrny význam diela spolu s výnimočnou morálnou integritou osobnosti autora. V štatúte ceny sa v tejto súvislosti píše: „Cena je udeľovaná autorovi za výnimočné literárne dielo, ktoré na vysokej etickej a umeleckej úrovni rozvíja humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Odmeňované sú predovšetkým diela zo žánrových oblastí pestovaných Dominikom Tatarkom – umelecká próza, kultúrno-spoločenská, literárna, umenovedná či politická esejistika, ale aj cestopisná literatúra, publicistika, príp. ďalšie, ktoré výrazným spôsobom prispievajú ku kultivácii človeka vo všetkých jeho rozmeroch, napĺňajú ideu slobody jednotlivca i spoločnosti a predstavu ľudskej vzájomnosti, a ktoré v tomto zmysle stelesňujú »tvorivú moc ducha a výsostné poslanie kultúry«.“
K Petrovi Zajacovi a Martinovi M. Šimečkovi sa v roku 1994 ako sponzor pripojil Igor Rintel a firma Coopex, ktorá cenu finančne podporovala počas prvých piatich rokov jej existencie. Inštitucionálne ju – rovnako na päť rokov – zastrešilo vtedajšie slovenské centrum P. E. N. na čele s predsedom Martinom Bútorom. Ďalšími stálymi členmi poroty sa v roku 1994 stali ešte Jana Juráňová, Vladimír Petrík, Martin Porubjak a Valér Mikula. Porota, ktorá rozhoduje o udelení ceny, je osemčlenná: k siedmim stálym členom sa vždy na jeden rok pripája ôsmy, ktorý má status nestáleho člena: na dobu jedného roka je ním vždy posledný laureát.
Cena Dominika Tatarku sa udeľuje za knihu, ktorá vyšla v predchádzajúcom kalendárnom roku. Pravidlá sú také, že porota rozhoduje v dvoch kolách, pričom prvé kolo je anonymné a hlasuje sa v ňom o všetkých navrhnutých kandidátoch. Do druhého kola postupujú len dvaja autori s najvyšším počtom hlasov. V druhom kole sa o nich ďalej diskutuje a napokon verejne hlasuje. Člen poroty sa nemôže stať nositeľom ceny. „Povinnosťou“ oceneného autora je predniesť na slávnostnom odovzdávaní ceny tzv. tatarkovskú esej, čiže úvahu súvisiacu s odkazom Dominika Tatarku, v nasledujúcom roku sa zúčastniť práce poroty a následne predniesť laudatio na dielo nového nositeľa ceny. Tento postup je výrazom kontinuity a odovzdávania pomyselnej štafety v línii ocenených, z ktorých každý je (ako každý skutočný umelec a tvorca) umelcom a tvorcom sui generis, no ktorých spoločnou vlastnosťou je hodnotová integrita individuálnych tvorivých výkonov.
Cena je spojená s finančnou odmenou a jej súčasťou je tiež osobitný dar – dielo súčasného slovenského výtvarníka. V tomto smere bol porote od počiatku oporou výtvarník Daniel Fischer, ktorý s citom pre spojivá a umelecký dialóg odporúča výtvarníka, ktorého tvorba je blízka či podobná dielu oceneného autora. Svoje obrazy tak laureátom venovali Daniel Fischer, Dezider Tóth, Milan Bočkay, Igor Minárik, Otis Laubert, Ľubomír Longauer, Klára Bočkayová, Milan Paštéka, Rudolf Sikora, Bohdan Hostiňák, Erik Binder, či výnimočne darom pre výtvarníka Rudolfa Filu bola hudobná skladba, 21. sonáta pre klavír s názvom Otázky bez odpovedí, slovenského hudobného skladateľa Ilju Zeljenku, ktorá odznela v premiére na slávnostnom udeľovaní ceny za rok 2003.
Počas dvanástich rokov existencie Ceny Dominika Tatarku sa menilo finančné a organizačné zázemie i porota: po odstúpení Jany Juráňovej sa v roku 1997 stala členkou poroty Dana Kršáková, v roku 2000 rezignoval na členstvo v porote Valér Mikula a novým stálym členom poroty sa stal Daniel Fischer. V roku 2000 prevzal na seba zodpovednosť za udeľovanie Ceny Dominika Tatarku Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika a jeho zástupca Ján Králik nahradil v porote pôvodného sponzora. V rokoch 2000 – 2003 sa spolupodieľala na organizácii udeľovania ceny tiež Nadácia Milana Šimečku.
Dnes, v roku 2006, je zloženie poroty nasledovné: Daniel Fischer, Ján Králik, Dana Kršáková, Vladimír Petrík, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka, Peter Zajac (predseda) a ako ôsmy nestály člen laureát ceny za rok 2005 Tomáš Janovic. Garantom ceny je Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika. Cena Dominika Tatarku sa udeľuje od roku 1995 a v súčasnosti má renomé najprestížnejšieho slovenského literárneho ocenenia. V retrospektíve dvanástich odovzdaných cien možno povedať, že vznikla nová tradícia spojená s výrazným a vyhraneným hodnotovým posolstvom. Jej udeľovanie je slávnostným a dôstojným aktom, ktorého sviatočnosť a výnimočnosť sa už dostala do povedomia slovenskej kultúrnej verejnosti. Laureátmi Tatarkovej ceny sú významné osobnosti slovenského kultúrneho a vedeckého života, ktorých dielo a občianske postoje predstavujú dôležitý a významný prínos do slovenskej kultúry: Milan Hamada (za dielo Sizyfovský údel), Ivan Kadlečík (Hlavolamy), Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca), Ivan Štrpka (Bábky kratšie o hlavu), Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta), Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov), Dušan Dušek (Pešo do neba), František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989), Katalin Vadkerty (Maďarská otázka na Slovensku 1945 – 1948), Ján Johanides (Nepriestrelná žena), Rudolf Fila (Cestou), Stanislav Rakús (Nenapísaný román) a Tomáš Janovic (Maj ma rád). Ich mená a ich dielo sú dokladom, že slovenská duchovná kultúra má svoje pevné oporné body, že je schopná reflektovať a vysvetľovať samu seba aj v tých najproblematickejších oblastiach, že sa dokáže vracať k posolstvu Dominika Tatarku s úctou, no bez prehnanej piety, a aj keď celkom prirodzene v rôznych podobách, vždy na vysokej hodnotovej – umeleckej či vedeckej – úrovni.
Línia, ktorú vytýčili zakladatelia ceny, sa ukazuje ako cesta koncentrovaného mapovania hodnôt – v podobe kníh, ktoré nie sú nijakými narýchlo spísanými dielami alebo náhodnými jednorazovými skresľujúcimi výkonmi. Všetky ocenené diela sú výsledkom a výrazom dlhoročnej sústredenej umeleckej, bádateľskej a vôbec ľudskej cesty za poznaním života a skutočnosti, hľadaním pravdy v hĺbke minulosti, vyjadrovaním ľudskej skúsenosti v sviatočnosti i všednosti vecí a sveta. Cena Dominika Tatarku je cenou hlbokého humanistického posolstva a ako taká sugestívne uchováva duchovný odkaz a pripomína život a dielo človeka, ktorého cesta bola poznačená zvratmi i tvrdým vzdorom, no ktorý vždy odkazoval na potrebu ľudskej čistoty a slobody jednotlivca. Pretože len slobodní ľudia môžu vytvoriť slobodnú pospolitosť založenú na vzájomnom „uctievaní“ a „obcovaní“.
Autorka je literárna kritička a členka Poroty Ceny Dominika Tatarku.
Pôvodne publikované v Proglas 3-4/2006 – Literární a kulturní příloha Revue Politika, Centrum pro studium demokrace a kultury, Brno.
