Povinná výučba anglického jazyka od tretieho ročníka základnej školy je opäť politickým rozhodnutím, za ktorým nestojí ani seriózne odborné zdôvodnenie, ani jasná koncepčná príprava. Dobre mienené predsavzatie, aby každý človek po ukončení školy plynulo hovoril po anglicky, sa ani po zavedení tejto povinnosti vôbec nemusí stať realitou. Skôr len školám pridá na starostiach ako sa s ďalšou pridanou požiadavkou vyrovnať, bez ohľadu na to, čo skorá výučba cudzieho jazyka v škole môže žiakom skutočne dať.
Dobre vyzerajúca predstava, že zavedenie povinnosti učiť sa cudzí (anglický) jazyk dostatočne dlho bude zárukou úspechu, je príliš naivná. Rovnako ako predstava, že čím skôr sa s výučbou začne, tým lepšie. V hre je totiž veľa ďalších okolností, ktoré povinnú výučbu cudzieho jazyka v školách ovplyvňujú a ktoré štát, ak to myslí vážne, musí vziať do systémovej úvahy. Vízia jazykovo vybavených ľudí a presadenie zákonnej povinnosti výučby cudzieho jazyka vôbec nie sú postačujúcimi nástrojmi štátu na to, aby zodpovedne reguloval jazykové vzdelávanie.
Na počiatku stojí otázka o optimálnom jazykovom vývine detí. Vie sa o ňom dosť veľa a dobre ho ilustrujú bilingválne deti. Tie však spravidla žijú pod permanentným vplyvom viacjazykového prostredia, k čomu organizovanú výučbu ani nepotrebujú. K jazykovému vývinu detí povinná výučba jazyka v škole môže prispieť len obmedzeným dielom. Ak je škola jediným zdrojom osvojovania cudzieho jazyka, neplatí ani to, že deti si v mladšom veku budú osvojovať jazyk „prirodzenejšie“ a rýchlejšie, ani to, že natiahnutím dĺžky povinnej výučby získajú náskok na ceste k lepšiemu zvládnutiu jazyka. Ak si deti osvojujú jazyk len prostredníctvom školských lekcií, ich postup je v skutočnosti veľmi pomalý, pričom obsah, ktorý tu zvládnu, sú schopné neskôr zvládnuť za oveľa kratší čas. Pravdou je, že zo včasnej výučby jazyka človek profituje najmä v oblasti lepšej výslovnosti. Na to však potrebuje perfektný jazykový vzor, o čom bez zabezpečenia naozaj kvalifikovanej výučby angličtiny nemôžeme ani snívať. Koketovanie s myšlienkou doškolenia exitujúcich učiteľov prvého stupňa v anglickom jazyku alebo pridanie cudzieho jazyka do prípravy budúcich učiteľov prvého stupňa je cesta do pekiel. Kvalifikovaný učiteľ s výbornou znalosťou jazyka ako základného predpokladu dobrej výučby je prosto nevyhnutný, aby vyučovanie malo pre deti zmysel. Ak sa však stále nepočíta s tým, že učitelia cudzích jazykov sú jedinou kategóriu učiteľov, ktorí sa nachádzajú na reálnom konkurenčnom trhu práce, tak sa ani s novinkami v povinnom jazykovom vzdelávaní opäť nedopracujeme nikam.
Limitované možnosti povinnej školskej výučby cudzieho jazyka sú zásadnou okolnosťou, s ktorou treba rozumne počítať. Nejde len o to presadiť, že jazyk je v škole treba učiť. Je treba vedieť povedať, čo z neho (a najmä za čo) možno reálne naučiť všetkých ako štandard, treba rovnako vedieť definovať nadštandard a spolu s tým vpustiť do jazykového vzdelávania v školskom systéme nové subjekty i ďalšie zdroje financovania, na ktorých je úspech jazykového vzdelávania závislý. Dĺžka a začiatok výučby jazyka sa aj pri riešení týchto otázok stávajú treťoradé.
Prijatá idea o povinnej výučbe angličtiny bude v praxi vyžadovať veľa kompromisov. Tie však môžu spôsobiť viac škody, ako keby sa neurobilo nič. Skutočnosť, že dôsledky vzdelávacej politiky na seba dávajú čakať príliš dlho, sú pre nešťastné politické rozhodnutia paradoxnou výhodou.
Autor je profesor pedagogiky na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v denníku Pravda dňa 19. októbra 2010.
