Na strednú školu som chodil v čase, keď sme už začali rozumieť veršom Ladislava Novomeského, že „pieseň chlapca/podobu sveta nezmenila.“ Len učiteľ slovenčiny nás ešte stále učil, že bol buržoázny nacionalista a nepriateľ ľudu.
Chceli sme ho zaskočiť a na stužkovej sme ho nechali Báseň zarecitovať. Urobil to s citom a bez mihnutia oka. Až potom si uvedomil, ako sme v tej chvíli pohŕdali jeho oportunizmom a dôkladne sa nám pomstil. Keď sme si raz robili medzi sebou posmech z ruštinárky, netušiac, že nás počuje, oznámil to riaditeľstvu, a takmer sme nezmaturovali. Pred ním sme však mali skvelého učiteľa slovenčiny, ktorý sa nás neskôr verejne zastal, keď z nás robili po roku 1968 „pravicových oportunistov“. Ale hrôzostrašnosť takéhoto školstva vo mne uviazla ako kosť v krku.
Naše deti chodili do školy v čase normalizácie. Jedného dňa si nás zavolal triedny učiteľ a stroho nám oznámil, že majú dlhé vlasy, sú pankáči a nepriatelia socializmu. Pobiede som mu vysvetľoval, že Mao Ce-Tungova Červená kniha nemá nič spoločného s punkom, ale nešlo to. Keby im nehrozilo vylúčenie zo školy, pokladal by som dodnes zámenu Veľkého kormidelníka s punkom za zábavnú.
Dvojitá skúsenosť s komunistickým školstvom bola najvnútornejším dôvodom môjho odporu voči režimu, v ktorom som strávil vyše štyridsať rokov života. Nebol to negatívny vzťah k škole ako takej, veď ani komunistická škola nedokázala celkom preťať tradície prvorepublikového školstva a bola na tom poznatkovo dobre aj v porovnaní so západnými školami, ale odmietanie brutálnej ideologizácie, ktorá ľudsky kaličila učiteľov a osobnostne deformovala žiakov.
Odideologizovanie školstva po roku 1989 prinieslo nesmiernu úľavu. Lenže medzitým sa vo svete začalo vzdelávanie radikálne meniť. Od začiatku deväťdesiatych rokov prebehli úplne pomimo nás vo viacerých európskych krajinách úspešné reformy vzdelávania. Ukázalo sa, že tradícia československého školstva, založeného na poznatkoch, už nestačí a my sme si to uvedomili dosť neskoro.
Keď som sa prvý raz stretol so Zuzanou Humajovou, chvíľu mi trvalo, kým som za jej odborným pedagogickým jazykom pochopil zmysel reformy vzdelávania a dodnes som jej vďačný za trpezlivosť. Dnes by som však radšej hovoril o dobrom vzdelávaní. Myslím, že sa dá v kocke zhrnúť do troch bodov, do redukcie a predovšetkým zmeny spôsobu vyučovania, stratégie postupného zavádzania reformy do škôl, rozsiahleho zvýšenia právomocí učiteľov, škôl a odborníkov a zníženia štátnych zásahov do vzdelávania.
A tu sa začína tretí príbeh. Pripravili sme v Konzervatívnom inštitúte stratégiu, Školský zákon, ktorý vytvoril na zmenu vzdelávania legislatívny rámec, absolvovali množstvo diskusií s odborníkmi a tréningov učiteľov. V roku 2005 sme dali návrh zákona k dispozícii politikom vtedajšej vládnej koalície. Školský zákon neprešiel v parlamente ani len prvým čítaním. Bolo po reforme. A po voľbách vstali noví bojovníci.
Tí spravili presne to, čo školstvo neznáša: zmenili reformu na politickú kampaň. Postavili ju z nôh na hlavu. So skutočnou zmenou obsahu vzdelávania sa fakticky neráta, prestavba (či čo to je) sa ide zavádzať do nepripraveného školského prostredia a smeruje k faktickému posilneniu právomocí štátu, celá zmena má podľa jej ukrývajúcich sa tvorcov trvať dvadsať rokov a pod heslom výchovy k vlastenectvu sa bude školstvo znovu ideologizovať.
Môžeme tieto chaotické zásahy do vzdelávania nazvať hocijako, trebárs aj reforma vzdelávania, ale je jasné, že dobré vzdelávanie tak nevznikne. Toto všetko by mohlo vyzerať ako akademický spor. Ale kdesi vo vzduchu už krúži otázka, ktorú mi položila nevesta a matka mojich vnukov: a čo naše deti?
Autor je literárny vedec a prezident KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 12/2008 dňa 17. marca 2008.
