Od roku 1990 majú slovenskí voliči možnosť slobodne si vyberať politické strany, ktoré ich budú zastupovať v parlamentnej aréne. Taktiež môžu ovplyvniť to, ktoré osoby konkrétne zasadnú do poslaneckých kresiel. Zdanlivo tak ich postavenie vyznieva ako pomerne silné, avšak prax je iná.

Pochybná legitimita zvolených poslancov i predsedov krajov bude zvádzať k otázke, čo ďalej s takto nadizajnovanou samosprávou. Platí však, že bez realizácie municipalizácie by zrušenie krajov alebo zavedenie troch veľkých krajov vládou jednej strany znamenalo centralizáciu.

K skutočnému zdynamizovaniu spoločnosti v slobodných demokratických rámcoch môže dôjsť až obnovením elementárnych ekonomických princípov, prehĺbením kultúrnosti, vzdelanosti a spravodlivosti, návratom k základným hodnotám, ktoré vytýčil november 1989.

Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Máme za sebou štyri návrhy štátneho rozpočtu, tri roky a dve vlády od času, kedy sa v rámci konsolidácie verejných financií začala spomínať potreba vykonať audit verejnej správy. Dodnes ho niet. Prečo?

Ministerstvo propagandy je pre totalitné režimy vlastné. Mala ho Hitlerova nacistická Tretia ríša, má ho dnešná komunistická Čína, tak prečo nie Venezuela ponechaná Chávezom napospas jeho bezradnému nástupcovi?

Kto si dnes spomenie na to, že pred dvadsiatimi rokmi bolo euro zástancami „stále užšej únie“ promované ako mena, ktorá EÚ zabezpečí ekonomickú a menovú stabilitu a ochráni nás pred všetkými krízami, na večné veky vekov amen?

Októbrové iniciatívy Ficovej vlády nesmerovali k rozširovaniu občianskych práv, ale k ich zužovaniu. Občianska verejnosť by nemala ostať ticho. A defenzíva nestačí. Len brániť status quo je málo.

Rozpočet je v značnej miere postavený na jednorazových opatreniach a na úkor tvorcov ekonomických hodnôt. Zvyšuje verejné výdavky a prehlbuje ich deformovanú štruktúru, bez viditeľnejších úspor a štrukturálnych výdavkových zmien.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť.

V blížiacom sa závere desiateho roka členstva Slovenska v Európskej únii sa bilancovaniu nevyhneme. O to viac to platí pre eurofondy, ktoré spolu s európskymi reguláciami výrazne formujú nielen politický život takmer v každej z nových členských krajín ešte roky od vstupu do EÚ.

Peter Gonda, riaditeľ KI, v 125-stranovej knihe Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie zhrňuje systémové príčiny problémov menovej únie a pripomína aj niektoré nenaplnené očakávania, ktoré sa s eurom spájali pred jeho zavedením na Slovensku.

Súčasná ekonomická kríza je v istom zmysle v prvom rade krízou kultúrnych hodnôt. Práve preto nemôže byť jej prekonanie len vecou ekonomiky, ale aj a najmä otázkou kultúrnosti.

Prítomnosť korupcie na eurofondovom lôžku zakázať nedokážeme, možno len obmedziť frekvenciu návštev.

Pokým naša politika degenerovala v kanibalizme vzájomného straníckeho požierania, v egoistických podrazoch, zradách a vykrúcaní krkov, zborila sa v rozpore medzi silnými slovami a slabými činmi a zmenila z verejnej služby na politickú živnosť, emancipovali sa komunisti, agenti ŠtB, xenofóbi a populisti, ktorí majú jedno spoločné: pľujú na demokraciu.