V priebehu dejín sme nemali svojho vlastného svätého Štefana, ku ktorého vplyvu by sme sa doteraz obracali, nemali sme ani vlastných rytierov z Blaníku, ktorí by v najťažších časoch prišli na pomoc.

Ako by sa na nás pozeral Štefánik? S užasnutím? Neviem, pravdepodobne by bol hrdý na všetkých, ktorí podobne ako on, vycestovali do zahraničia za štúdiom.

KI vyhlasuje siedmy ročník súťaže Študentská esej. Tentoraz na tému Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?.

Na Slovensku neboli v otázke budovania fungujúceho právneho štátu naplnené očakávania novembrových námestí.

Štyridsaťročné manipulovanie volieb vymenilo kupovanie poslancov. Politické procesy vystriedali zlaté roky mafie a únosy prezidentských synov.

Podľa môjho názoru je dnes veľmi ťažké hovoriť, či je Slovenská republika právny a demokratický štát.“ Túto vetu vyslovil pred viac ako desiatimi rokmi Ernest Valko.

KI vyhlasuje šiesty ročník súťaže Študentská esej na tému Spravodlivosť a právny systém /Pocta Ernestovi Valkovi/.

Dvadsať rokov po konci totality sa tu bijú dve rôzne Slovenská – to „staré“, červené, ponavliekané do novučkých šiat a to „nové“, ktoré akoby ešte stále nevedelo, čo na seba obliecť.

Slová majú len takú váhu, akú im priznáme a akú tolerujeme ich pôvodcom. Očakávania zázračných zmien bez vlastného pričinenia len málokedy prinášajú ovocie. Niekto musí začať. Naša krajina potrebuje poctivé slová.

Pre budúcnosť Slovenska však bude rozhodujúce, aby si ktorákoľvek vláda uvedomila, že najlepším riešením veľkej väčšiny problémov nie sú sociálne inžinierstvo a vzletné súvetia v programovom vyhlásení, ale slobodní a zodpovední jednotlivci tvoriaci otvorenú občiansku spoločnosť.

Ak naša vymodlená vláda nechce, aby sa veľký vodca vrátil, mala by niečo spraviť so súčasným stavom, keď sme ešte stále vyľakaní z imperialistického kapitalizmu a zlých podnikateľov.

KI vyhlasuje piaty ročník súťaže Študentská esej na tému Čo očakávam od slovenskej vlády?.

Nepotrebujeme vlastné názory a nestojíme o možnosť slobodne ich prezentovať. Kašleme na vieru – aj tak sa nám stále niečo zakazuje. Nezaujíma nás krv na rukách, ak nás budú tie ruky kŕmiť.

Jednotlivec nemá právo hovoriť, čo áno a čo nie. Obyčajný človek je slabý, neslobodný, nemôže stáť v ceste štátu. Pánom je tu štát, štát, štát! Je toto zmýšľanie správne?

Perzekvovanie, kontrola, najrôznejšie prenasledovania, pestrá demagógia, názorové odsudzovanie, politické či náboženské väznenie, stranícky nátlak, vydieranie a podobné prejavy, patriace predrevolučnému režimu, sa nám v dnešnom svete demokracie prejavu a slobodného pohybu javia často abstraktne.