Vážené dámy a vážení páni, vážená porota, milí priatelia.
Myslím, že dva dni potom, čo som dostal od Konzervatívneho inštitútu správu o rozhodnutí poroty, napadlo Rusko Ukrajinu. Keby som dnes povedal pravdu, že sa neviem dobre sústrediť na prácu, ktorou ma zaviazal štatút ceny a ktorá sa má vzťahovať na Dominika Tatarku, a že som nič nenapísal, časť z vás by to akceptovala, no väčšia časť určite nie. Kvôli tejto druhej časti som sa pokúsil napísať niečo aspoň trochu k veci a ospravedlňujem sa dopredu za zdĺhavejší, rozpačitejší úvod. Písal som Ivanovi Štrpkovi, čo predniesol on pri odovzdávaní ceny, ale Ivan svoju reč už nemá a povedal mi iba, píš o čom chceš, píš o svojej záhrade. Zo záznamov, ku ktorým som sa dostal, som zistil, že väčšina laureátov poznala Tatarku osobne a písala o svojom vzťahu k nemu alebo o konkrétnom zážitku s ním. V rokoch 1984-1986 som žil v Bratislave v ekumenickom spoločenstve s Danielom Pastirčákom, mojím dnes vari najstarším priateľom, a ďalšími chlapcami. No a niekedy v osemdesiatom piatom ma letmo pozval František Mikloško – pred bránou Klarisiek – a v ten istý deň aj kamarátka Anka Hlaváčová na stretnutie s Tatarkom, tuším v Luxorke. Neviem, prečo som na stretnutie neprišiel, ale spomínam si, že som si večer povedal „veď ešte bude príležitosť…“ Ale ako to už v živote býva, niektoré príležitosti sa prosto nezopakujú. Mal by som to dnes večer predsa len o čosi ľahšie. Som Košičan, preto som od mladosti vedel o nevydávanom Sándorovi Máraiovi, do ktorého pracovne som sa dva roky pozeral z gymnaziálneho okna na Poštovej, ale o Dominikovi Tatarkovi som začul iba v šesťdesiatom ôsmom roku drobnú zmienku od môjho otca, ktorý to mal po zázračnom návrate z gulagu v hlave navždy upratané a Tatarku čitateľsky sledoval. Mal som vtedy desať rokov a prázdniny som trávil u deda tuto neďaleko v Harmónii, kde za jednou zákrutou mal chatu či skôr dom aj nejaký Tatarka. Po ceste okolo domu som sa sám seba pýtal: Býva tu ten slávny spisovateľ Dominik Tatarka, môj kolega? Mal som totiž už za sebou nemenej slávnu poviedku Grizly, ktorú som prečítal svojim spolužiakom v piatej triede a mala obrovský úspech. Okrem iného aj preto, že som medveďa na dvanástej strane porazil takmer holými rukami, keď som mu nečakane do tlamy vrazil patyku konára. Hneď po lete som strávil štyri roky v alžírskom Orane, v Camusovom meste, a na dom na ohybe za dedom som nadlho zabudol.
Po prvý raz som sa stretol s textom Dominika Tatarku až začiatkom deväťdesiatych rokov pri čítaní na pokračovanie v rádiu Devín. Nezachytil som úvodnú znelku, takže som ani netušil, ktorý Francúz túto prózu napísal, pretože mi to prišlo šarmantne francúzske. Dej sa, ako viete, odohráva v Paríži, a priznám sa, že som bol z čítania rovnako prekvapený ako nadšený. Až pri záverečnej znelke som sa dozvedel, že čítali Tatarkove Prútené kreslá. Nemohol som sa po prvý raz lepšie stretnúť s autorom ako práve cez toto čítanie. Zhruba o desať rokov neskôr som dizajnoval štyri Tatarkove knihy pre vydavateľstvo Artforum: Sám proti noci, Navrávačky, Démon súhlasu a už spomínané Prútené kreslá, a spoznal som ďalšie tri knihy. Po tohtoročnom februárovom oznámení poroty som si ešte z antikvariátu dokúpil knihu noviel V úzkosti hľadania. Ale knihy, ktoré ma názvami najviac lákali, v roku 1935 časopisecky uverejnenú prózu Záchvevy duše a o pol a viac storočia publikované Listy do večnosti, Hovory o kultúre a obcovaní a Kultúra ako obcovanie, som pre krátkosť času nezohnal. No ešte dva mesiace po oznámení som sa bezradne pýtal, čo s tým? O Tatarkovom diele a o Tatarkovi samotnom bolo napísaných toľko akademických aj neakademických prác, čo už by som ja k tomu všetkému mohol pridať? Tak som sa napokon dostal k nateraz poslednej Tatarkovej knihe, aspoň čo sa môjho čítania týka, k Tatarkovým Písačkám. Začítal som sa a tu sa dostávam k nevyhnutnej odbočke iných „čítačiek“, ktoré predchádzajú niekoľkým poznámkam k Tatarkovi… k Tatarkovi básnickému.
Ak som celý život čítal takmer výlučne prózu a len okrajovo poéziu a povedzme práce z oblasti humanitných vied, posledných desať rokov je to tak na polovicu, ba možno už je to viac poézie ako prózy. Určite to súvisí aj s mojou tvorbou, ktorá je výlučne básnická, ak nerátam niekoľko kníh pre deti. V digitálnom rozmachu nie je veľký problém túlať sa po súčasnej svetovej poézii, najmä ak z nie veľmi úspešného učenia sa jazykov zostala aspoň znalosť gramatiky a zopár základných idiómov a pribudol skvelý digitálny prekladač DeepL. Napokon básnicky si posledné roky vyberám aj prózu, preto sa stále viac vraciam k Mauriacovemu Vyzliekaniu z detských šiat alebo Buninovým Temným alejam, ku knihám LeClézia alebo Juliena Greena. Na postaršie kolená zisťujem, že aj z filozofie dočítam len to, čo je veľmi blízke poézii, Lyotardove alebo Deleuzove práce, ktoré prekypujú básnickým jazykom, kde je samotný spôsob písania tmelom napísaného a uvoľňuje priestor na snenie, ako o ňom píše Bachelard. Takto som dal prednosť aj Lyotardovej knihe, ktorú mám rozčítanú, o fenomenológii, pred Husserlovými Logickými skúmaniami, ktoré sú pre mňa príliš logické, než aby umožňovali spomínané snenie. Pripomínam túto knihu nie preto, aby som sa nenápadne veľmi nápadne pochválil, čo leží na mojom nočnom stolíku, ale pretože kniha má súvis s mojím múzickým čítaním Tatarku. Spomeniem len štyri vety z čitateľských poznámok Lyotarda, súvisiace s myslením, ktoré so mnou, s mojím spôsobom čítania kníh, obcujú, ako hovorieval Tatarka.
Začiatok sa dá vykonštruovať, počiatok sa musí zrodiť.
Musí to byť to isté s tým, čo mi je najvlastnejšie.
Rovnaké sa poznáva len rovnakým.
To, čo sa u-vlastní, stáva sa tým-tiež.
Hovorím teda o tom z Tatarkových Písačiek, s čím som sa najviac uvlastnil. To, čo sa mi počas čítania vyjavilo ako básnické, ako zreteľne započaté a zavŕšené ako celistvé básne. Z knihy sa mi takto živelne vynorilo najmenej sedem básní z krátkych celkov – predstavme si strapce malokarpatského hrozna – a z ktorých vám jednu, na záver mojich čítačiek, prečítam. Medzi jednotlivými veršami alebo vetami sú tri riadkové medzery, preto aj moje čítanie bude o tri medzery pomalšie.
Viem sa obrátiť sama do seba
Naše tela majú, ako vidíš, auru, dúhu, dúhové žiarenie.
V tvojej cele som zaujala voči tebe polohu lotosu.
Roztvárajúceho sa kvetu, ktorý sa znechá, nech ho zarosí energia.
Cítim, ako sa cítia doma v mori mechúrniky, kvety na strome Pavluše.
Ak chceš semeno, stúpa vo mne od hlavy hore do lona.
Ale ja, a ty tiež, naše božské nevytrasieme zo seba v nádeji na nesmrteľnosť v potomstve.
My svoje semeno, ktoré vo chvíľkovej rozkoši chce vymoknúť z nás, vieme obrátiť späť hore.
Vieme to vrátiť do svojho vnútorného kolobehu, malého mozgu, čelných lalokov, do očí, do pokožkových, pigmentových záchceliek.
No nie sú to pigmentové znamienka, len po mojej pokožke rozosiate temné hviezdy.
Moja nazad navrátená blaženosť, viditeľne poznamenaná.
Viem sa obrátiť sama do seba, netušiac, čo to so mnou robí.
