“V rámci decentralizácie verejnej správy prešli niektoré kompetencie zo štátu na samosprávy, avšak nezohľadnilo sa to pri ich financovaní,“ tvrdí Dušan Sloboda, analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika pre verejnú správu a regionálnu politiku, v rozhovore pre Hospodárske noviny.
Prečo by mali byť víkendové voľby pre ľudí dôležité?
Komunálne voľby považujem za jedny z najdôležitejších volieb vôbec. O ich význame, napokon, svedčí aj účasť, ktorá je opakovane okolo päťdesiat percent. Ľudia teda vedia, že sa rozhoduje o dôležitých veciach. Mestá aj obce majú zákonom presne vymedzenú svoje úlohy a ľudia ich vidia. Hoci z hesiel, ktoré vidíme na bilbordoch je zrejmé, že mnohí kandidáti sa venujú témam, ktoré v skutočnostiach nemôžu ovplyvniť.
Ktoré z hesiel z prebiehajúcej kampane môžeme zaradiť k takýmto prázdnym sľubom?
Sú to heslá o vyššej zamestnanosti, o nových pracovných miestach alebo aj absurdné heslá ako výlety pre dôchodcov do Chorvátska a podobne.
Väčším množstvom pracovných príležitostí sa však chvália aj mnohí končiaci primátori s tým, že sa o ne pričinili…
Áno, ale treba povedať, že samosprávy nemajú v rukách miestnu politiku týkajúcu sa trhu práce. Hoci treba hovoriť o tom, či by nemali mať. Dnes však platí, že mestá a obce tieto veci nemôžu veľmi ovplyvňovať. To, či nejakí investori prídu, závisí často od investičných stimulov, ktoré rieši centrálna vláda. Samosprávy sú skôr takí vykonávači toho, čo si centrálna vláda zaumieni.
Čo teda môžu volení primátori či zastupiteľstvá ovplyvňovať najviac?
Ak sa pozrieme na rozpočty samospráv, tak veľmi jasne vidieť, že hlavným výdavkom samospráv je dnes školstvo. Samosprávy totiž majú na pleciach regionálne školstvo, a to vrátane jeho financovania. Napriek tzv. reformám vzdelávania, ktoré sa vo veľkom ohlasovali, je naše základné školstvo dosť veľký problém. Patrí to totiž k najväčším výdavkom samospráv a je to niečo, s čím by bolo treba niečo robiť. Štát by sa mal zamyslieť nad tým, do čoho v školstve má hovoriť ministerstvo školstva, do čoho samosprávy, alebo aj miestne komunity či rodičia.
Samosprávy sú dnes ale v situácii, keď napríklad spomínané miestne školstvo financujú, no do jeho chodu nemajú možnosť zasahovať…
Áno, tu narážame na to, že máme uzákonenú samosprávu, ktorá musí existovať v rámci nejakých rámcov či vyhlášok, ktoré zužujú priestor, aby mestá mohli prichádzať s vlastnými nápadmi či inováciami. Mali by pritom ponúkať vlastné riešenia, ktoré sú možno iné, ako využívajú ostatné samosprávy. Chýba tu teda nejaká súťaž medzi jednotlivými samosprávami, vďaka ktorej by mohli ponúkať lepšie služby občanom.
Čo by sa teda v tomto ohľade malo zmeniť?
Potrebovali by sme, aby sa poupratovalo v kompetenciách. Teda aby sa určilo, čo má robiť centrálna vláda, čo má posunúť dole na samosprávy či následne, čo majú samosprávy posunúť ďalej. Pred viac ako desiatimi rokmi totiž prebehla decentralizačná vlna, avšak nebola dokončená. A napriek tomu, že by v nej bolo treba pokračovať, akosi zamrzla. Keď sa pritom pozrieme na globálne trendy, tak jedným z hlavných trendov je relokalizácia. Teda to, že znovu začínajú byť dôležité regióny a miestne spoločenstvá a podnikatelia. To však u nás chýba a nemá podporu. Vplyv miestnych samospráv by však aj u nás mal byť väčší ako je dnes.
V čom napríklad?
Na to by sme potrebovali presné analýzy, ktoré však chýbajú. Mali by povedať, ktoré kompetencie patria samosprávam a ktoré už nie. A s tým by malo súvisieť aj ich financovanie. Dnes totiž miestne dane tvoria iba zanedbateľný zlomok ich príjmov v daňovom mixe a teda skôr závisia od centrálnej vlády a toho, ako im ona prerozdelí peniaze cez fiškálnu decentralizáciu.
Samosprávy sa sťažujú, že nedokážu byť úspešnejšie práve kvôli nedostatku peňazí. Majú teda pravdu?
Ak sa pozrieme na to, ako do roku 2008 hospodári samospráva a centrálna vláda, tak je evidentné, že samospráva si musí vystačiť približne s rovnakými zdrojmi ako pred nejakými šiestimi rokmi a nezadlžuje sa ako celok. Avšak na druhej strane centrálna vláda nafukuje výdavky, hoci na to nemá príjmy, čím nás teda zadlžuje. Tu sa však znova otvára otázka decentralizácie. V rámci decentralizačnej vlny totiž prešli niektoré kompetencie zo štátu na samosprávy, avšak nezohľadnilo sa to pri ich financovaní. Peniaze sa totiž nerozdeľovali podľa toho, akú sumu si tá ktorá kompetencia vyžaduje, ale urobilo sa to podľa toho, aký balík peňazí bol vtedy k dispozícii. A odvtedy sa ide takýmto systémom. Dodnes pritom nemáme ani súvisiace audity, podľa ktorých by sa financovanie nastavovalo.
Kabinet Roberta Fica však ešte v roku 2012 ohlásil audit verejnej správy, v ktorom avizoval riešenie práve spomínaných kompetencií aj financovania. Čo sa s ním stalo?
Ten audit bol ohlasovaný ešte skôr, už v decembri 2011 v čase prípravy zákona o dlhovej brzde. Odvtedy sa však nič nezmenilo a mám pocit, že sa len čaká, kedy sa na túto úlohu zabudne. Vznikol síce nejaký materiál, no nebolo to to, čo si parlament od vlády pôvodne vyžiadal. Riešil len územné samosprávy a vláda ho dala prepracovať. Navyše, audit prebiehal úplne odtrhnute od reformy štátnej správy ESO, čo je úplný nezmysel.
Peter Kováč, rozhovor bol uverejnený dňa 14. novembra 2014 v denníku Hospodárske noviny a nájdete ho tu.
