Keď som bol prvák na gymnáziu, mal som z dejepisu trojku. Mojím učiteľom bol vtedy nomenklatúrny káder, kovaný boľševik, miestami vľúdny pedagóg, ktorý predtým údajne predával v zelovoci, hoci dnes to už ťažko overiť. Proti predavačom v zelovoci nemám vôbec nič, naopak, veď napokon, ako znie známy citát, „i skladník ve šroubárně si může přečíst Vergília v originále“, ale zároveň platia slová Romaina Rollanda, že „veci sú krásne, keď sú krásne na svojom mieste“. Dotyčný učiteľ krásny nebol. Nebol totiž na svojom mieste, na ktorom by človek očakával zapálenú, objektívnu a ideológiou nepoznačenú osobnosť. A ja som až v pomerne zrelom veku zistil, ako veľmi ma priťahuje história, nuž mi nezostávalo nič iné, len sa všeličo samoštúdiom doučiť. Takýmto cenným zdrojom informácií pre mňa bola aj kniha Józsefa Demmela Mladý Štefánik. Kúpil som si ju a prečítal takpovediac na jeden dúšok. A po jej prečítaní som si povedal, že pán Demmel je na svojom mieste. Napísal múdru, obsažnú a potrebnú knihu, ktorá napriek tomu, že ide o kvalitne spracovanú vedeckú monografiu s popularizačným nádychom, nie je určená len úzkemu okruhu historikov, ale nepochybne zaujme aj širšiu čitateľskú verejnosť. Kde inde by som sa napríklad dozvedel, že na bratislavskom gymnáziu dostal Štefánik od Jána Kvačalu štvorku zo slovenčiny alebo na evanjelickom gymnáziu v Sarvaši štvorku z telocviku. Ešteže nekandidoval na ministra športu. Za týmito i mnohými ďalšími, dôležitejšími informáciami, ktoré kniha prináša, vidieť poctivú archívnu prácu jej autora. Bezmála päťsto odkazov na rozličné dokumenty spolu s bohatým vizuálnym materiálom tak prispieva k tomu, že čitateľ knihy dostáva objektívny a zároveň atraktívny obraz o mladých rokoch Milana Rastislava Štefánika. Informačný, kultúrny a vedecký prínos tejto knihy je nepopierateľný. Zároveň veľmi dobre viem, že žáner vedeckej monografie má v prostredí, kde vládnu karenty, kvartily, Hirschove indexy a impakt faktory, ekonomicky stále postavenie Popolušky a ustavične musí dokazovať opodstatnenosť svojej existencie.
Pre mňa má práca Józsefa Demmela aj silný symbolický význam. Historik maďarského pôvodu napísal skvelú knihu o uhorských rokoch jedného z najväčších Slovákov. Nech je tento jeho počin zoči-voči súčasnej realite, keď sa vinou našich kolaborantských vlád a občanov zhlúpnutých ruskou propagandou stávame vyvrheľmi Európy, symbolom toho, že spolužitie môže vyzerať aj inak a že my z Európy, ak môžem citovať klasika, „nikam neodchádzame“.
Na záver dovoľte jednu lokálpatriotistickú poznámku. V centre Košíc, blízko miesta, kde sa v súčasnosti konajú protestné občianske zhromaždenia, odhalili 5. mája 1929 vyše štvormetrovú sochu Milana Rastislava Štefánika. Po dvoch hanebných odstráneniach sochy v r. 1938 a 1949 sa ju dodnes – či už v pôvodnej alebo inej podobe – nepodarilo vrátiť na jej zaslúžené miesto. Rád by som sa raz dožil toho, že tam raz bude opäť stáť. A možno k tomu prispeje aj kniha Józsefa Demmela.
