Vážené dámy, vážení páni, ctení prítomní,
keď sa mi dostalo tej veľkej cti predniesť laudácio na knihu Viliama Klimáčka Hejtovaňja, nebol som si celkom istý, ako by som z pozície maďarského historika mohol posúdiť dielo súčasnej slovenskej literatúry. Veď obaja sme „doma“ v inom jazyku, v inej profesii. A aj keby som knihu prečítal, určite by v nej ostali mnohé vrstvy – alúzie či dekoratívne prvky –, ktoré sú prístupné len čitateľovi s materinským jazykom slovenským a ktoré ako cudzinec nielenže nedokážem dešifrovať, ale možno si ich ani nevšimnem.
Hoci môže byť posledný z vyššie zmienených argumentov pravdivý, po prečítaní zbierky Viliama Klimáčka som si postupne uvedomil, že vzdialenosť, ktorej som sa pôvodne obával, nie je až taká veľká, a že priepasť, ktorá nás delí, nie je preklenutá len visutými mostami s natrhnutými lanami, ale občas dokonca aj trojprúdovými diaľnicami.
Veď podľa niektorých interpretácií sú historik a spisovateľ ako dvaja bratia. Obaja rozprávame príbehy, obaja sme spätí s minulosťou a zároveň sa snažíme prehovárať k prítomnosti. V skutočnosti historik aj spisovateľ vnášajú do textu svoju vlastnú osobnosť. Rozdiel spočíva napríklad v tom, že historik sa snaží držať písomných zdrojov a nevzďaľovať sa príliš od toho, čo sa v týchto historických prameňoch nachádza. Dajme k tomu, že aj tieto pramene sú len príbehmi rozprávanými z určitého uhla pohľadu a prezentujú myšlienky ľudí z dávnejších čias.
Spisovateľ však v tomto smere nie je obmedzovaný, a tak jeho text ponúka viac možností, menej obmedzení a oveľa väčšiu miery slobody. A sloboda môže viesť k mimoriadnym výsledkom – a takým je aj dielo Hejtovaňja. A Viliam Klimáček spomínanou slobodou v maximálnej možnej miere žije – a to ešte ako!
Medzi dvadsiatimi poviedkami sú totiž také, v ktorých ožívajú historické osobnosti ako Cyril a Metod, štúrovci, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Gustáv Husák, Alexander Dubček alebo dokonca Katarína Veľká, Vladimir Iľjič Lenin či Josif Vissarionovič Stalin. Samozrejme, Hejtovaňja týmto historickým osobnostiam (a ich obrazu formovanému rôznymi generáciami), – ale aj nám samotným – nastavuje zrkadlo. V žiadnom prípade ale nejde len o historické parafrázy. Táto kniha v skutočnosti vypovedá oveľa viac o našej prítomnosti a prostredníctvom týchto historických parafráz o nej hovorí veci nanajvýš aktuálne a prekvapivé. Veci, ktoré sa môžu zdať samozrejmé, no často ich máme tak blízko, natoľko „pod nosom“, že ich práve preto nevidíme. A Klimáček nás nenútene vedie k tomu, aby sme videli to, čo je zrejmé, aby sme konečne videli les za stromami. Navyše to robí tak majstrovsky, že pri pozorovaní ľahkých pohybov ruky a voľných, hravých ťahov štetca si až na konci uvedomíme, akú pôsobivú silu má samotná maľba, ktorú vidíme pred sebou.
Aby som to povedal menej obrazne: pri čítaní zbierky Hejtovaňja si čitateľ vo všeobecnosti – a celkom oprávnene – myslí, že číta veľmi zábavné, zľahka napísané, vtipné a iskrivé texty; brilantné humoresky, ktoré vychádzajú z nejakej absurdnej myšlienky. Ale tieto vtipné historky v neočakávanom momente chytia čitateľa pod krk a bezstarostný príbeh sa stáva hlbokým, významným a zmysluplným. A tento pocit, táto myšlienka v nás doznieva aj niekoľko dní po tom, ako sme knihu dočítali.
Práve z tohto dôvodu by som chcel o obsahu diela hovoriť len veľmi stručne a opatrne, aby som nepokazil zážitok z čítania tým, ktorí sa na túto knihu – ktorú, mimochodom, každému odporúčam – ešte len chystajú. Je v nej totiž všetko inak, ako sa na prvý pohľad zdá; každý text má minimálne dve významové vrstvy. Viliam Klimáček sa snaží pomocou týchto nečakaných zmien vytrhnúť čitateľa z jeho zaužívaných mentálnych rámcov, a práve preto by som tieto zvraty v žiadnom prípade nechcel prezradiť. Rád by som však spomenul niekoľko mojich obľúbených textov. V knihe sa napríklad nachádza parafráza na Kafkovu Premenu, keď sa Gregor zmení na stvorenie oveľa desivejšie než hmyz u Franza Kafku. Dozvieme sa aj to, či katolícky kňaz Jozef Tiso písal haiku a prečo by sa chcel zoznámiť s japonskou budhistickou kultúrou? Alebo ako by komisia zložená z Pavla Országha Hviezdoslava, Andreja Hlinku, Jozefa Murgaša a Terézie Vansovej (ako zapisovateľky) prijala do slovenského národného panteónu Izabelu Textorisovú? V tomto príbehu sa zároveň môžeme veľa dozvedieť aj o kanonizácii národných dejín a pozícii žien v národnom panteóne. Príbeh Gustáva Husáka, ktorý sa počas Slovenského národného povstania skrýval v pivnici, nám odkrýva podstatu kolaborácie, zatiaľ čo ani text o slovenskom kozmonautovi nie je sci-fi poviedkou, ale skôr parabolou o stredoeurópskej dileme, či patríme na Východ alebo na Západ? Pri pohľade do sobášnej siene vidíme ženu, ktorá si berie za muža svoj fén, zatiaľ čo muž sa stáva manželom svojej vlastnej mačky. Ale táto absurdná a groteskná scéna sa v okamihu obracia naruby a text sa stáva hlboko ľudským a humánnym.
Príbehy zo zbierky Hejtovaňje sú teda nielen mimoriadne zábavné, nápadité a strhujúce, ale venujú sa aj najdôležitejším a najaktuálnejším otázkam verejného života. Mimochodom, ide o otázky, ktoré sú v Maďarsku rovnako kľúčové ako na Slovensku. Napríklad: chceme patriť na Východ alebo na Západ? Odpoveď na túto otázku je jasná len pri pohľade z vesmíru, alebo ju môžeme vidieť aj vtedy, keď stojíme oboma nohami pevne na zemi? Dá sa konflikt medzi kaviarňami v hlavnom meste a krčmami na vidieku vyriešiť, alebo sú tieto dva svety nateraz úplne nezmieriteľné? A čo si v tomto kontexte máme myslieť o populizme a podnecovaní nenávisti? Sme si istí, že tých, ktorí s nami politicky nesúhlasia, poháňa zlovôľa, alebo ich môžeme vnímať napríklad aj ako oddané babičky, ktoré by radšej celé dni hladovali, aby mohli svojmu vnúčaťu dopriať jeho obľúbené jedlo? Zbierka nie je otvorene politická, ale pre každého, kto v posledných rokoch žil v strednej Európe, budú určité postavy, situácie a slogany až príliš známe – hoci filtrované cez Klimáčkov ľahký a zároveň hlboko vnímavý pohľad.
Dielo Hejtovaňja je veľmi zaujímavé, rôznorodé a kreatívne aj z hľadiska štýlu a jazyka: okrem klasických poviedok, humoresiek a fejtónov sa v ňom nachádzajú aj prepisy konverzácií zo skupinových chatov a fiktívnych zápisníc, prekrútené ľudové rozprávky či dokonca text, na ktorý by mohol byť hrdý aj aktuálny laureát Nobelovej ceny za literatúru – maďarský spisovateľ László Krasznahorkai. Tvorí ho totiž jediná, ale zato minimálne deväťstranová veta.
Na záver by som ešte rád dodal: ako historik špecializujúci sa na slovenské dejiny 19. storočia som doteraz čítal najmä diela autorov ako Ľudovít Štúr, Ján Kalinčiak či Andrej Braxatoris Sládkovič. Ale po zbierke Hejtovaňja som sa rozhodol postupne prečítať aj ďalšie Klimáčkove knihy. A z celého srdca to odporúčam aj Vám.
Ďakujem za pozornosť.
