Cenu Dominika Tatarku za rok 2022 získal Štefan Hríb. Jeho akceptačný prejav uverejňujeme v plnom znení.
Vážená porota Ceny Dominika Tatarku, vážení hostia, Erik.
Keď som v roku 1991 zmenil profesiu a začal som písať do Lidových novín, okrem pocitu nezaslúženého privilégia som cítil ešte to, že Slovensko sa uberá nebezpečným smerom. O 32 rokov, teda dnes, som na tom úplne rovnako – s Cenou Dominika Tatarku, aj s pocitom z vlastnej krajiny.
Tak ako v roku 1991, aj teraz sa blížia voľby, ktoré nemajú ako dopadnúť dobre. A to dokonca ani vtedy, ak by sa nevrátil unesený štát. Dianie za posledné tri roky to o nás odhalilo.
Vyzerá to beznádejne. Ale nie je to beznádejné.
Dominka Tatarku som nikdy nestretol. Jeho tvár poznám len zo starších filmových dokumentov a potom z neskorších disidentských fotografií. Práve jeho meniaca sa tvár ale prezrádza takmer všetko – hlbšie pred rokom 1968 pôsobil na záberoch ako „režimný“ intelektuál, jeho tvár počas normalizácie bola naopak zachytená ako úplne slobodná.
Čím to bolo? Čím sa stal slobodným človekom?
Keď som začal pracovať v Slobodnej Európe, spriatelil som sa s Agnešou Kalinovou. Vtedy prišlo do slovenskej redakcie v Mníchove viacero mladých redaktorov, a ona bola našou veľkou kamarátkou a pomocníčkou. Mňa osobne voviedla do vysokej kultúry, nemeckých múzeí, bavorských zámkov, československého exilu, rakúskych svahov a aj Oktoberfestu. Nepodľahla mečiarizmu, odmietala útoky nacionalistov na Václava Havla a nechcela rozpad Československa.
Pred rokom 1968 bola pritom podobne ako Dominik Tatarka súčasťou neslobodného režimu. Keď som sa jej pri víne trochu drzo zvykol pýtať, ako mohla v 50. rokoch súhlasiť s politickými procesmi, hovorievala mi o vojne o prenasledovaní židov a o pocite, že sa to nesmie opakovať, nech je cena akákoľvek. A že socializmus vyzeral ako riešenie a že jeho nepriatelia vyzerali ako ohrozenie všetkého, čo koniec vojny priniesol. Nebol som s tým spokojný, a myslím, že ani ona celkom nie. A pritom som celkom zblízka videl, že podobne ako Tatarka mala úplne slobodnú tvár.
Čo je to za premenu?
Ako môže niekto mlčať, keď bežia monsterprocesy, alebo ich dokonca verejne schvaľovať? A ako je možné, že neskôr ten istý človek vzdoruje podobnému zlu až na dreň, ochotný vzdať sa svojej kariéry, slobody a možno aj života, až sa mu úplne zmení tvár?
Pýtal som sa na to mnohých, vrátane Pavla Kohouta a Mira Kusého. Nie celkom úspešne.
Františkánsky mních Richard Rohr hovorí, že ľudská havária, zlyhanie či zrada nie je katastrofou, naopak, je často jedinou cestou k pochopeniu toho, kto som. A Rohr ide ešte ďalej – podľa neho je oveľa zdravšie mať za sebou vážne zlyhania, než formálne slušný život, pretože človek bez havárií býva na chybujúcich prísny a na seba pyšný, čím nevyhnutne stráca hlboké vzťahy a teda zmysel existencie.
Dominik Tatarka bol členom KSČ v najhorších časoch. A opustil ju až vtedy, keď sa obrátila aj proti nemu. To na prvý pohľad vyzerá ako pokračovanie akéhosi sebectva. Dlho som si to myslel. Ale mýlil som sa. Dnes si myslím, že rozchod s totalitnou stranou, a teda odsunutie na okraj, verejné ponižovanie a tresty, ktoré vtedy zažili Dominik Tatarka, Agneša Kalinová, Pavel Kohout, Milan Šimečka a mnohí ďalší, boli ich dotvorením na slobodné bytosti schopné skutočnej solidarity s utláčanými.
Tie ich vráskavé tváre neklamú.
No ak je to naozaj tak, že zlyhanie človeka býva predpokladom jeho neskoršej pravdivosti, krásy a aj schopnosti solidarity, neplatí to aj širšie? Nie je nakoniec dnešný úbohý stav Slovenska predpokladom jeho lepšej budúcnosti?
Spoločenstvo, ktoré sa každý rok stretáva pri udeľovaní tejto ceny, má jednu málo spomínanú kvalitu. Je tu viacero ľudí, ktorí boli na vrchole, ale častejšie zažili svoje pády a odsunutia na okraj – politický, kultúrny, spoločenský. Myslím, že práve preto ide o spoločenstvo, schopné solidarity s Hedvigou Malinovou, Rómami z Moldavy, zranenou LGBT komunitou alebo celistvou Ukrajinou. Len ľudia, ktorí boli sami na okraji, vedia byť takí.
Hovorím to preto, že sa už blíži september, a s ním ďalšie odsunutia na okraj. Tieto voľby nemajú ako dopadnúť dobre, a bude to naša spoločná zodpovednosť. To náš breh, naša reformná pospolitosť zlyhala, keď pred rokmi prepustila takmer celý verejný a politický priestor dnešnému populizmu a detinskej zákernosti. A nestalo sa to v roku 2020, ale oveľa, oveľa skôr. Toto dávnejšie zlyhanie má naozaj veľkú zotrvačnosť. Ale ako každé rozpoznané zlyhanie, aj toto nás napokon posunie k pravdivosti. V tomto zmysle voľby nemajú ako dopadnúť zle. Lebo tak ako vzdorujúci Dominik Tatarka z doby normalizácie vzišiel z Dominika Tatarku z 50-tych rokov, tak môže dospelejšie Slovensko vzísť z predvčerajšieho aj dnešného úpadku.
Slovensko je dnes rozčesnuté neprajnosťou a už aj nenávisťou. Isto to nie je tatarkovská obec božia. Ale ako presne si ju Dominik Tatarka predstavoval? Išlo mu o spoločenstvo tých najlepších ľudí? Alebo o také, ktoré spoločne zažíva svoje výhry aj prehry, svoju vzájomnú solidaritu aj vzájomné zrady a tým spoločne dospieva?
Slovensko, žiaľ, vzniklo z prízemnosti a dodnes na ten zakladateľský vzor trpíme. Nemáme hrdé elity, lebo jednu ich časť likvidujeme a druhá chce najmä prežiť. Nie sme schopní verejnoprávnosti, lebo aj ten priestor chápeme ako korisť. Aj príbehy politických strán sú zväčša len príbehmi nízkych zrád, a nie veľkých myšlienok. Nezmenila to ani nová – v zahraničí vzdelaná – generácia mladších politikov.
Ale táto všadeprítomná prízemnosť už začína byť neznesiteľná -a to môže byť prvý sprievodný znak zmeny.
Keď Václav Havel končil ako český prezident a Česko aj Slovensko už patrili k slobodnému Západu, opýtal som sa ho, či tu ešte ostalo niečo, čo môžeme ako spoločenstvo bývalého komunistického bloku ponúknuť slobodnému svetu. Odpovedal, že je to naša skúsenosť vzdoru voči lži a násiliu.
Od tých čias sa mnohé zmenilo. Ale kľúčové výzvy sa v tejto časti sveta zrejme nezmenia nikdy. Pred 55 rokmi sa Dominik Tatarka rozhodol vzdorovať okupácii. A dnes o tvári Slovenska rozhoduje znovu to, ako sa postavíme k ruským tankom.
Toto je znovu existenciálna výzva, ktorá prevyšuje naše zlyhania. A práve preto si myslím, že ani dnešné, trochu ponuré Slovensko nie je beznádejné.
